Rok práce amerického žurnalistu Huntera Stuarta v Izraeli a na územiach Palestínskej samosprávy doviedol k zmenene jeho názoru na konflikt.
Predtým, než som sa presťahoval do Jeruzalema som bol veľmi propalestínsky naladený, tak ako takmer každý, koho som poznal. Vyrastal som v protestantskom politicky korektnom meste v Novom Anglicku. Byť liberálom v Amerike znamenalo vychádzať z panteónu týchto zásad: podporoval pluralizmus, toleranciu a rozdielnosť. Podporoval som práva homosexuálov, prístup k potratom a obmedzenie držania zbraní. Viera, že Izrael nespravodlivo šikanuje Palestínčanov bola súčasťou panteónu. Ešte progresívnejší bol názor, že Izrael je agresor, ktorý utláča chudobných, úbohých Arabov a brutálne im odopiera slobodu.
„Verím, že Izrael by sa mal vzdať kontroly pásma Gazy a celého Západného brehu“, napísal som 11. júla 2015 v parku neďalekom môjho nového bytu v Jeruzalemskej štvrti Baka. „Okupácia je akt kolonializmu a prináša len utrpenie, frustráciu a zúfalstvo miliónom Palestínčanov“.
Zhodou náhod sme s manželkou našli bývanie v jeruzalemskej štvrti, kde aj hipsteri sú náboženskí. S každým s kým sme sa stretli bol izraelský Žid a veľmi podporoval Izrael. Ja som sa nechválil so svojim názorom na izraelsko-palestínsky konflikt, lebo som sa bál. Ale oni museli cítiť moju antipatiu (neskôr som sa dozvedel, že toto je šiesty zmysel, ktorý Izraelci majú).
Počas prvých týždňov v Jeruzaleme som sa neustále dostával do konfliktov s mojimi spoločníkmi. Na rozdiel od uhladeného Nového Anglicka, Izrael si nedopriava privilégium zdvorilo sa vyhýbať nepríjemným politickým témam. Mimo Tel Avivu je konflikt všadeprítomný a ovplyvňuje každý aspekt života.
Počas jednej argumentácie veselá tridsiatnička, americká židovka, vyhlásila, že všetci Palestínčania sú teroristi. Nahnevalo ma to a oponoval som jej, že len malá časť obyvateľstva podporuje teroristické útoky. Nato mi ukázala výsledky prieskumu z roku 2013, ktorý bol uskutočnený naprieč celým islamským svetom, s otázku či podporujú samovražedné bombové útoky proti civilistom, ak je treba brániť islam proti nepriateľom. Prieskum ukázal, že 62% Palestínčanov považuje tieto útoky za ospravedlniteľné. Palestínske územie bolo jediným miestom, kde takýto názor prevažoval. V ostatných krajinách od Libanonu, Egypta až po Pakistan a Malajziu bol tento názor v menšine.
Hoci som jej nedal za pravdu, táto štatistika ma zasiahla. O mesiac neskôr, v októbri 2015, začala vlna palestínskych útokov voči židovskému obyvateľstvu. Takmer každý deň nahnevaný mladý Palestínčan zasiahol nožom alebo autom niekoho.V Jeruzaleme bolo veľa násilia, niektoré konflikty sa odohrávali iba pár krokov od miest, kde sme s manželkou bývali, pracovali a nakupovali. Musel som pripustiť, že najskôr som nepociťoval žiadnu ľútosť s Izraelčami, oni boli príčinou konfliktov. Chcel som nimi zatriasť a povedať, „prestaňte okupovať Západný breh, prestaňte blokovať Gazu“. Zdalo sa mi to zrejmé, ako si mohli neuvedomovať, že všetko to násilie bolo prirodzenou, hoci nepríjemnou reakciou na kroky ich vlády?
Tak to bolo, dokiaľ sa násilie nestalo osobným, potom som začal vidieť izraelskú stranu jasnejšie. Keď sa „bodná intifáda“, ako sa to neskôr nazvalo, rozvinula do plnosti, cestoval som do chudobnejšej štvrti vo východnom Jeruzaleme, aby som napísal svoj príbeh.
Len čo som tam prišiel, palestínsky chlapec, ktorý mohol mať 13 rokov na mňa ukázal a začal kričať „Yehud“, čo znamená Žid v arabčine. Okamžite skupina jeho priateľov s nenávistným pohľadov sa vyrútila proti mne a kričali „Yehud, Yehud.“ Ja nie som Žid, ja nie som Žid“, kričal som stále dookola po arabsky. Povedal som, že som americký žurnalista, ktorý miluje Palestínu. Potom sa upokojili, ale ten výraz v ich očiach, keď ma uvideli prvý raz, je niečo načo nikdy nezabudnem. Neskôr som stretol Palestínčana, ktorý vyrastal v tejto štvrti, a povedal mi, keby si bol Žid, zabili by ťa.
Ja som sa domov vrátil celý, ale iní v ten deň nemali také šťastie. Môj postoj sa začínal meniť, možno preto, že som bol sám v ohrození.
Neskôr mi jeden židovský priateľ, starší muž, ktorý nás s manželkou pozval na večeru do svojho bytu, povedal, že jeho priateľ zahynul asi pred mesiacom pri útoku na autobus. Poznal som ten príbeh, nielen z novín, ale osobne, pretože som robil rozhovor s rodinou palestínskeho muža, ktorý útok uskutočnil. Rodina mi povedala, že to bol mladý muž, ktorý rozbiehal svoj vlastný obchod, ale bol k tomu dotlačený každodennou ponižujúcou okupáciou. Napísal som príbeh, ktorý veľmi súcitil s vrahom pre jedny jordánske noviny.
Neskôr som sa na útoky pozrel nezávislým okom žurnalistu, a uvedomil som si, že väčšina médií chce, aby Izrael bol obviňovaný za palestínske násilie. Keď som sa dozvedel, že obeťou bol aj priateľ môjho priateľa, zmenil som zmýšľanie. Cítil som sa hrozne, že som verejne oslavoval vraha. Ten muž, ktorý bol obeťou, Richard Lakin, pôvodne pochádzal z Nového Anglicka ako ja a vyučoval angličtinu izraelské a palestínske deti v škole v Jeruzaleme. Veril, že je možný mier s Palestínčami a nikdy nevynechal žiaden pochod za mier, povedal jeho syn.
Naproti tomu, jeho vrahovia, ktorí pochádzali zo východného Jeruzalema, boli v skutočnosti dosť bohatí oproti ostatným Palestínčanom, dostali zaplatené 20 000 šekelov, aby zaútočili v to ráno zbabelými zbraňami na autobus. Aj o rok neskôr, stále ešte môžete vidieť plagáty týchto mužov rozvešané vo východom Jeruzaleme, ktoré ich oslavujú ako mučeníkov.
Toto osobné zapojenie sa do konfliktu ma priviedlo k myšlienke ako veľkoryso som odpúšťal palestínske násilie v minulosti. Liberáli, ľudsko-právne skupiny, väčšina médií pokračovala v obviňovaní Izraela za útoky na nich.
V ostatných krajinách, keď polícia pri útokoch zabije teroristu, ľudsko-právne skupiny nepovedia ani mäkké „f“. Tak sa to deje v Egypte, Saudskej Arábii a Bangladéži, stalo sa to v Nemecku, Anglicku, Francúzsku a Španielsku, a samozrejme sa to stalo aj v USA. Odsúdila niekedy Amnesty International Baraka Obamu alebo Abdel Fattah al-Sisiho, či Angelu Merkelovú alebo Francois Hollanda za to, že ich polícia zabila teroristu. Nie. Ale Izrael je vždy odsúdený.
A čo viac, začal som si všímať, že médiá boli nezvyčajne fixované na zvýrazňovanie morálnych nedostatkov Izraela, aj keď iné krajiny konali oveľa odpornejšími spôsobmi. Keď Izrael presunul skupinu palestínskych poľnohospodárskych stanov, ako to urobil v dedine na Sussiya na Západnom brehu v lete 2015, tento príbeh napĺňal stránky novín celý týždeň. Liberálne výjavy nemali konca. Ale keď egyptský prezident použili buldozéry a dynamit a zdemoloval celé okolie na Sinajskom poloostrove v mene národnej bezpečnosti, ľudia takmer nenamietali.
Odkiaľ pochádzajú tieto dvojité merítka? Dospel som k názoru, že je to kvôli tomu, že izraelsko-palestínsky konflikt vyhovuje progresívnym ľuďom v Európe, Amerike a inde. Vidia to ako biely rozvinutý svet udiera na chudobný tretí svet. Je jednoduchšie pre nich sledovať stret dvoch odlišných kultúr ako sledovať zabíjanie alawitských (šiítskych) islamistov sunitskými moslimami v Sýrii, pretože pre západného pozorovateľa je rozdiel medzi sunitmi a šiítmi veľmi nepatrný.
Nanešťastie pre Izrael, videá na sociálnych sieťach, ktoré ukazujú židovských vojakov vyzbrojených s podporou USA ako vystreľujú slzotvorný plyn na búriacich sa arabských moslimov je zábava na hollywoodskej úrovni a perfektne zapadá do liberálneho názoru, že moslimovia sú obete a Izrael je agresor. Obdivujem liberálnu túžbu vždy stáť na strane slabšieho. Majú ušľachtilé zámery, problém je, že ich viera nezodpovedá realite.
V skutočnosti veci sú oveľa komplexnejšie a 5 minútový šot, alebo dokonca dvojodstavcový status na Facebooku toto nemôžu vystihnúť. Ako mi povedal jeden priateľ nedávno: „Dôvod, prečo je izraelsko-palestínsky konflikt neriešiteľný je ten, že obidve strany majú skutočne pádne argumenty.“
Nie veľa ľudí to vidí takto. Nedávno som sa stretol s priateľom zo strednej školy a hovoril mi o mladom mužovi, ktorého obaja poznáme, ako sa aktívne zúčastnil na palestínskych protestoch.
Skutočnosť, že bystrý, vzdelaný mladík z Vermontu, ktorý absolvoval najlepšiu liberálnu umeleckú školu v USA, cestuje tisíce míľ, aby hádzal tehly na izraelských vojakov, je veľmi veľmi vypovedajúca.
Staré príslovie hovorí, ak chceš niekoho zmeniť, buď mu najskôr priateľom. Priatelia, ktorých som stretol v Izraeli navždy zmenili môj pohľad na krajinu a na židovskú potrebu vlastného štátu.
Strávil som veľa času aj cestovaním na palestínske územia, aby som spoznal Palestínčanov. Stretol som úžasných ľudí, videl a zakúsil som štedrosť a pohostinnosť ako nikde inde vo svete. Ale takmer vždy ich názor na konflikt, Izrael a židovský národ bol pre mňa extrémne sklamávajúcim.
V prvom rade dokonca aj najpriateľskejší, najvzdelanejší Palestínčania z vyššej triedy odmietajú 100 percentne Izrael. Nielen Západný breh a východný Jeruzalem. Jednoducho nesúhlasia s dvomi štátmi, požadujú návrat ich starej domoviny v Ramle, Jaffe a Haife a iných miest za zelenou líniou. Chcú, aby Židia, ktorí tam teraz žijú, odišli. Nikdy nehovoria o spolužití, vždy len o vyhostení a vrátení ich krajiny späť.
Aj keď je pre mňa morálne komplikovaný vznik štátu Izrael, kedy mnoho nevinných Palestínčanov bolo zabitých a vyhnaných zo svojich domov v roku 1948 a potom v roku 1967, Izrael je dnes akceptovaný takmer všetkými vládami sveta, vrátane mnohých na Blízkom východe.
Avšak neutíchajúca túžba Palestínčanov vymazať Izrael z mapy sveta je kontraproduktívna a Západ musí byť opatrný, aby ju nepodporoval.
Vrátil som sa naspať do USA, bývam v Chicagu, v liberálnej enkláve, kde väčšina ľudí, vrátane Židov podporuje Palestínčanov v ich snahe o vlastný štát.
Osobne už nie som presvedčený, že je to dobrá myšlienka. Ak dostanú Palestínčania svoj štát, kto môže povedať, že si nezvolia Hamas alebo iné islamistické skupiny, ktoré chcú zničiť Izrael?
To sa presne stalo v Gaze v demokratických voľbách 2006. Našťastie Gaza je izolovaná geograficky a tiež blokovaná zo strany Izraela aj Egypta, aby boli limitované útoky. Ale ak by mali pod kontrolou Západný breh a polovicu Jeruzalema, to je niečo, čo Izrael nechce. Bola by to samovražda. Od žiadnej krajiny nemožno očakávať, aby súhlasila s vlastným zničením.
Tak, teraz neviem, čo si mám myslieť. Som presne uprostred jednej z najpolarizovanejších záležitostí sveta. Ale myslím, že aspoň môžem povedať, že som bol ochotný zmeniť svoje zmýšľanie. Kiež by tak urobili viacerí.
zdroj: Jerusalem Post
preklad: -zd-