Eseje študentov

V januári 2017 sme vyhlásili literárnu súťaž na tému „Potrebuje mladá generácie Slovenska vedieť o holokauste?“. Najlepšie práce boli vyhodnotené a ocenené počas podujatia Čítanie mien obetí holokaustu 7.9.2017 v Bratislave.

Umiestnenie súťažiacich:
1. miesto: Natália Marková, Topoľčany
2. miesto: Adriána Pešková, Žilina
3. miesto: Simona Poórová a Vladimír Lokner, Bratislava

 Natália Marková, Topoľčany

Potrebuje mladá generácia Slovenska hovoriť/vedieť o holokauste?

„ÁNO!“ je jednoznačná odpoveď na túto otázku. A prečo? Život v nevedomosti je v podstate to isté ako spánok. Činnosť zaujímajúca jednu polohu na jednom mieste a navyše s hlavou plnou snov bez pohnutia. Netvrdím, že spánok nie je dobrý, ale nemôžeme predsa celý život iba prespať. Potreba zobudiť sa ženie mladú generáciu vpred. Potreba poznania. Častokrát máme ústa plné nevypovedaných otázok. Pýtame sa. Zaujímajú nás malichernosti, ale aj podstatné veci ako je otázka vojny. Táto problematika by nemala byť neznáma nikomu. Je dôležité poznať dôvody, príčiny a hlavne následky udalostí, ktoré navždy zmenili tento svet. Zmenili životy, názory či postoje ľudí buď na určité obdobie alebo na celý život. Preto sú také relevantné. V minulosti sa ľudia báli začínať konverzácie na túto tému, no v dnešnej dobe je pomerne otvorená, preto majú ľudia väčšiu šancu priblížiť sa minulosti. Možno je to chyba dnešnej propagácie vojny, kde si už väčšina mladých ľudí neuvedomuje pravú podstatu tohto slova a vďaka svetu moderného filmu skôr podvedome dáva tejto problematike menovku „fikcia“. Aj knihy napísané podľa skutočných udalostí berú mladí na ľahkú váhu. Niektorí nad tým mávnu rukou, niektorí po takej knihe ani nesiahnu a radšej prejdú do sekcie iných románov. Je to škoda. Knihy sú oknom poznania a tie o vojne sú rovno dverami. Len málo ľudí chce vojsť do týchto dverí. Niektorí nimi len prejdú, niektorí sa v nich hneď otočia späť a niektorí na chvíľu zastavia. Z chvíle sa stane večnosť, a tak tam zostanú zaseknutí.

Z môjho pohľadu ide o to zaseknutie. Stačila jedna kniha, ktorá mi otvorila oči, a v konečnom dôsledku ma donútila zaujímať sa o vojnu. Seansa s históriou začala krásnym a dojímavým románom od Anthonyho Doera zvaný Svetlo, ktoré nevidíme. Po nej prišlo Mengeleho dievča, Krvavé jahody či dokonca môj obľúbenec Pianista od Wladyslawa Szpilmana, čo je autobiografia poľského židovského pianistu. Ako klaviristku, zaujímajúcu sa o klasickú hudbu a dejiny, ma táto kniha úplne dojala. Je napísaná inak ako ostatné, keďže tentokrát bol vykúpením či záchranou klavír, ktorý hlavnému hrdinovi zachránil život v poslednej chvíli. Vďaka hudbe prežil holokaust, aby o tom mohol neskôr rozprávať. Pútavo písané knihy podľa skutočných udalostí sú tie najkrajšie, keďže sme my, mladá generácia, odkázaná len na sprostredkované informácie. Veď koho by už len bavila nudná kniha hovoriaca stále o tom istom? Nikoho. Knihy sú zázrak, ktorý si však veľa ľudí neváži. Ako raz povedal Heinrich Heine: „Tí, čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí.“ Podľa tejto vety môžeme  usúdiť, že Fűhrer si pravdepodobne nekúril v krbe drevom, ale knihami.

Nekonečné množstvo filmov a dokumentov mi tiež o kus pootvorilo moje oči na mojej ceste naprieč históriou. Film z roku 1997 La vita é bella taktiež veľmi pútavo zachytáva vojnu, no svojím komickým podtónom ju veľmi nadľahčuje, čo má koniec – koncov  pozitívny efekt. Ide o príbeh  talianskeho žida Guida, ktorý sa snaží brať život pozitívne a s humorom. Keď ho aj s celou rodinou naženú do vlaku, ktorý smeruje do pracovného tábora a jeho malý synček má strach, snaží sa veci odľahčiť a ako správny otec z toho spraví hru, aby ochránil psychiku dieťaťa.

Dokumentárne filmy o škole pre Hitlerovu mládež, o koncentračných a pracovných táboroch či dokonca Náuka o rasách vás prinútia zamyslieť sa, čo sa vlastne pokazilo, keď sa diali tie ohavné veci. Koľko si ľudia museli pretrpieť len kvôli márnotratnosti a pocitu nadradenosti jedného človeka, ktorý tým nakazil celú populáciu?

Je dobré vedieť o holokauste vo svete, ale čím viac som sa nad tým zamýšľala, tým viac som chcela vedieť viac o Slovensku či dokonca mojom rodnom meste. Bývam v Topoľčanoch a nie som vôbec hrdá na to, ako sa rodáci z tohto mesta správali k Židom. Antisemitizmus vládol na každom kroku, a preto sa ani nečudujem, že sa u nás po Židoch po vojne zľahla zem. Doslova. To, čo si museli prežiť v rodnom meste, bola jedna katastrofa. Vyvrcholilo to do protižidovského pogromu, kde bolo násilne ublížené vyše štyridsiatim Židom, z ktorých osemnásť museli previesť do nemocnice. Všetko to začalo, keď rehoľné sestry z miestnej Ľudovej školy mali byť prepustené a na ich miesto mali prísť iní učitelia židovského vierovyznania. Začali sa demonštrácie a k tomu všetkému sa rozšírila fáma, že židovský lekár očkuje kresťanské deti otrávenou látkou. Úbohý lekár však len očkoval deti proti osýpkam, začo sa mu ľudia odvďačili surovou bitkou na ulici, kde mu nik z okoloidúcich nepomohol. Po tomto incidente začali ľudia útočiť na každého Žida. Topoľčany sa razom stali z pokojného mesta centrom násilia a chaosu, kde Židov okrádali, bili a arizácia bola na dennom poriadku. Naše mesto týmto potvrdilo existenciu antisemitizmu na Slovensku a náš štát dostal  menovku „fašistický“. Smutné je hlavne to, že sa táto udalosť odohrala až po skončení 2.svetovej vojny. A koľko detí či mladých vie o týchto udalostiach? Predpokladám, že málo. Tiež som o tom doteraz nevedela, ale vďaka písaniu tejto práce som sa dozvedela mnoho ďalších vecí z našej histórie.

Príbehy o Walterovi Friedovi hádam pozná celé naše gymnázium. Rodák z Topoľčian žijúci v Izraeli, ktorý prežil protižidovský pogrom. Každoročne prichádza do našej školy na besedy a rozpráva. Jeho slová sú pútavé, vtipné, no plné bolesti. Aj vďaka nemu sa pre žiakov našej školy otvárajú brány minulosti a poznania. Je to takpovediac hrdina, ktorý vždy sugestívne prerozpráva časy vojnového marazmu.

Každý si však svojho hrdinu predstavuje inak. Pre niektorých je skrytý vo videohrách, ktoré sa ani zďaleka nepribližujú realite. Koniec – koncov vo virtuálnej vojnovej realite sa ocitáme často. Máme tam však viac životov. V skutočnosti je život len jeden. Preto ho prežime tak, aby naše deti a nebodaj deti ich detí nemuseli písať eseje o ďalšom holokauste, ale aby žili v tolerancii, pokoji, mieri a pokore. Veď predsa rovnosť je svätým grálom ľudstva, ktorý je základným kameňom všetkých civilizácií. Od detstva nás učia o tom, ako sa máme navzájom prijať a akceptovať. Naša spoločnosť sa v posledných rokoch pomaly ale isto posúva k tomu, aby sa stala o niečo lepšou. Avšak cesta je ešte stále príliš dlhá.

 Adriána Pešková, Žilina

Potrebuje mladá generácia Slovenska hovoriť/vedieť o holokauste?

Keď v období osemdesiatych rokov známy americký šachový majster Bobby Fischer otvorene spochybnil holokaust, zdrojom šírenia jeho myšlienok bolo rádiové vysielanie. Keď v približne rovnakom období šíril David Irving názor, že v Osvienčime neexistovali plynové komory, jeho názory sa vtedy neobjavili za sekundu na internete viditeľné pre milióny ľudí, ako by to bolo  teraz. V súčasnosti je čoraz jednoduchšie dostať sa k informáciám, názorom, myšlienkam iných ľudí, ktorí ich  voľne prezentujú na sociálnych sieťach a v médiách. Šírenie informácií nebolo nikdy ľahšie. Vždy ale treba brať do úvahy ich dôveryhodnosť. Články či videá si vieme sprístupniť zopár kliknutiami, ale oveľa zložitejšie je prísť na to, či sú aj pravdivé.

Dnes už názory Davida Irvinga nájdete v priebehu pár sekúnd po otvorení internetového prehliadača. Dokonca on sám natáča videá a šíri ich verejnosti. To, že sú v anglickom jazyku, už dnešnej mladej generácii na Slovensku neprekáža. S angličtinou a s ďalšími jazykmi sú v neustálom kontakte. Preto pre mladých nie je problémom prijímať nové informácie. Problémom je tieto podnety roztriediť a ešte dôležitejšie je ich správne vyhodnotiť.

V dobe, v ktorej sa extrémistické myšlienky plné xenofóbie a rasizmu šíria ako požiar, je nesmierne dôležité nezabúdať na minulosť. Na bolesť, ktorú priniesli práve extrémy. Mladí ľudia, ktorí sú týmito hraničnými a často nenávisťou podnietenými názormi na internete ovplyvňovaní najviac, by nikdy nemali zabudnúť na udalosti druhej svetovej vojny, na zabíjanie nevinných ľudí, na holokaust. Ja osobne mám ale pocit, že každý deň  sledujeme práve opak.

Sú za tým vedomosti?
Podľa prieskumu Inštitútu pre verejné otázky (IVO) z roku 2013[1] sa ukázalo, že mládež vie o vojnovom slovenskom štáte, arizácii či holokauste málo. Taktiež prieskum denníka Pravda[2] po prekvapivom výsledku parlamentných volieb v roku 2016, keď sa do parlamentu dostala kontroverzná Ľudová strana Naše Slovensko, poukazuje na rovnaký problém. Tápame po odpovediach na jednoznačné otázky, tipujeme čísla, hádame roky… A pritom zabúdame na jednu z najväčších tragédií minulého storočia.

Možno sa naskytne otázka, ako je to možné. V školách sa história tohto obdobia vyučuje, žiaci nad ňou strávia s učiteľmi nejednu vyučovaciu hodinu. Odpovede by mali poznať. Už zmienené prieskumy však dokázali pravý opak, a to nevedomosť mladšej generácie.

Mladí sú čoraz viac ovplyvňovaní vonkajšími vplyvmi – názormi médií, známych osobností, svojich idolov, ale i myšlienkami ľudí, o ktorých vôbec nič nevedia. Cudzincov, ktorí sa im možno na mobile objavili v kategórii „Trendy“. Ak títo ľudia využijú našu nevedomosť, veľmi ľahko nás dokážu zaujať. Riadia sa vetou z Orwellovej knihy „Nevedomosť je sila.“ a túto slabinu veľmi ľahko využívajú vo svoj prospech.

Extrémistické názory dennodenne pribúdajú. Xenofóbia a rasizmus je aj vďaka internetu a sociálnym sieťam v rozkvete. Zabúda sa na to, že ľudia trpeli. Ľudia umierali. Ľudia boli zbavovaní ľudskej dôstojnosti.

Stačí jeden presvedčivý človek s darom reči a história sa môže zopakovať. Stačí jeden taký človek a už nebude záležať na tom, či sú to mladí, alebo starší, budú to ľudia bez vedomostí a vlastného názoru, ktorí sa ľahko dajú ovplyvniť a následne  začnú otvorene popierať pravdu.

Preto sú alarmujúce výsledky spomínaných prieskumov, ktoré naznačujú, že o holokauste a jeho hrôzach mladí ľudia na Slovensku vedia len veľmi málo.

Len škola nestačí

S pojmom holokaust sa bežný mladý človek stretne už v základnej škole. Učiteľ vysvetlí učivo, možno sa uskutoční diskusia, mladý človek sa naučí na test (dovolím si tvrdiť, že ani to pri mnohých nie je istota), a tým sa preňho kapitola dejín ľudského utrpenia uzavrela. Mnoho mladých si neutvorí na danú problematiku vlastný názor. Doslova sa „nabiflia“, čo potrebujú, bez rozmýšľania, bez vnímania kontextu alebo širšieho dopadu holokaustu na moderný svet. Postupom času na holokaust zabudnú rovnako, ako zabudli na Vietnam alebo na hladomor. Preto by sa téma holokaustu nemala uzavrieť učivom v škole. Mala by presahovať jej rámec.

Väčšina mladých nepoložila nohu na miesto masového vyvražďovania. Je pravdou, že nie každá škola má možnosť ísť so svojimi študentmi do Osvienčimu alebo do iného koncentračného tábora. Nie každá škola javí záujem o prednášku pamätníka alebo o návštevu múzea holokaustu. Zážitok, akým je osobná návšteva Osvienčimu, mladý človek z hlavy len tak nevypustí. Slová pamätníka, ktorý rozpráva o tom, čo jeho rodina alebo on sám prežil, sa taktiež vryjú hlboko do pamäti. Keď ľudia vidia hrôzy holokaustu na vlastné oči, zanechá to v nich oveľa väčšiu stopu než text v učebnici. K poznatkom o holokauste možno mladým stačia vedomosti z knihy. K jeho pochopeniu ako obrovskej ľudskej tragédie je ale potrebné omnoho viac…

Sme ľahko manipulovateľní?

V roku 1967 sa učiteľ dejepisu, Ron Jones, na kalifornskej  škole  Cubberley High School snažil svojim žiakom lepšie vysvetliť, ako mohla populácia Nemecka počas vojny bez povšimnutia prehliadať holokaust. Experiment, ktorý v nasledujúce dni ovládol nielen 30 jeho študentov, ale aj okolo 170 ďalších, ktorí na jeho hodiny nechodili, ukázal prekvapivé výsledky. Národné hnutie „Tretia vlna“, ktoré Jones vymyslel, ovládlo  celú školu. Študenti na chodbách salutovali dohodnutým pozdravom, tvorili si zástavy, dostávali členské preukazy, plnili svoje úlohy a dokonca „donášali“ na ostatných rovesníkov, ktorí svoje úlohy dobre neplnili. Zháňali nových členov a zastrašovali tých, ktorí sa k nim nechceli pridať. Proti hnutiu dokonca niektorí študenti reagovali odporom.

Jones sa rozhodol po pár dňoch experiment ukončiť, keďže sa začal vymykať spod kontroly. Čo sa začalo ako nevinná hra na hodine, to sa veľmi rýchlo zvrtlo. Študentov zhromaždil pod zámienkou toho, že vodca ich národného hnutia ohlási kandidatúru na prezidenta. Namiesto televízneho vysielania a príhovoru tohto vodcu však oznámil študentom, že sa stali súčasťou experimentu a že dobrovoľne vytvorili obdobu policajného štátu a priblížili sa tak k obyvateľom Nemecka počas obdobia vojny. Študentom pustil film o nacistickom režime a experiment tak ukončil.[3]

Výsledky tohto experimentu nešokovali len samotných žiakov, ale aj širokú verejnosť. Ľudia sa začali zamýšľať nad tým, prečo 200 mladých, národnostne a nábožensky rozdielnych ľudí, bez problémov prijalo svoju úlohu v hnutí. Či už to bolo potešenie z toho, že niekam patria, alebo neskôr naopak strach z toho, že by ich z hnutia mohli vylúčiť, faktom zostáva, že mnohí si neuvedomovali, čo sa vlastne deje.

Táto situácia pochádza z iného štátu, dokonca z iného kontinentu. Ale to, že sa niečo také stalo tam, nezabraňuje tomu, že sa rovnaká situácia nemôže odohrať aj na Slovensku. Preto je potrebné, aby mladá generácia Slovákov otvorene rozprávala o holokauste. Preto je nutné, aby mladí vedeli o ňom viac.  Čím viac budú vedieť, čím viac danej problematike porozumejú, tým viac budú vedieť odolávať cudzím vplyvom.  Rozprávať a porozumieť. To by malo byť cieľom.

Áno, o holokauste treba hovoriť

Holokaust ako jedno z najtragickejších období minulého storočia by mal poznať každý človek, nielen mladý Slovák. Ale sú to práve mladšie generácie, ktoré raz budú musieť so svojimi potomkami viesť rozhovor o skutočnostiach, ktoré sa diali za múrmi koncentračných táborov. To, ako tento rozhovor bude prebiehať, záleží značne od ich vedomostí a postojov k danej téme. Možno v budúcnosti ešte pribudne „irvingov“ a „fischerov“, možno milovníci konšpiračných teórií vyrukujú s ďalšou „neskutočnou“ správou. Ak sa tak stane, bude našou úlohou zostať čo najvernejšie a najbližšie k pravde. Nielen kvôli budúcim generáciám, ale aj z úcty k ľuďom, ktorí zažili hrôzy holokaustu na vlastnej koži.

Odpoveď je jednoznačná. Mladá generácia Slovákov nepotrebuje len rozprávať o holokauste. Potrebuje o ňom rozprávať a vedieť viac!

___
[1]TASR. 2013. Mladí vedia o slovenskom štáte a holokauste málo, ukázal prieskum [cit. 2017-5-8]. Dostupné na: <https://domov.sme.sk/c/6731459/mladi-vedia-o-slovenskom-state-a-holokauste-malo-ukazal-prieskum.html>
[2] RIMAJ, Štefan – JANECKOVA, Žaneta. 2016. Mladí hádajú, čo je holokaust. [cit. 2017-5-8]. Dostupné na:
<https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/386196-mladi-hadaju-co-je-holokaust/>
[3] JOHNSTON, Sheila. 2008. The Wave: the experiment that turned a schol into a police state. [cit. 2017-5-8]. Dostupné na:
<http://www.telegraph.co.uk/culture/film/3559727/The-Wave-the-experiment-that-turned-a-school-into-a-police-state.html>

 Simona Poórová, Vladimír Lokner, Bratislava

 Potkany, špina a poriadok

 „Toto všetko sa už stalo a stane sa to znovu.“ Tak začína zázračná cesta Petra Pana od Jamesa Matthewa Barrieho. Poukazuje tým  na cynizmus samotného času, ktorý rovnakými vlnami naráža na breh našej reality. Znovu  a znovu, neprestajne, vždy v pohybe. Slová, ktorými Barrie vystihol podstatu  svojej rozprávky, sú aplikovateľné na našu  vlastnú skutočnú  realitu,  ktorá, nanešťastie, nemá s rozprávkou  spoločné  nič.

Žijeme vo sne, opantaní akousi naivnou ilúziou. Ilúziou pokoja, ilúziou nevinnosti, márnivou ilúziou. S úsmevom  hľadíme do slnka, oslepuje nás. Opití flegmou sa neohliadneme, sme ľahostajní k mračnám, ktoré sa nám zbiehajú za chrbtom a vrhajú na nás tieň nedávnej minulosti. Temný tieň, tieň viny. Len nedávno sme sa s hrôzou v srdciach budili vydesení snom trpkej minulosti. Praskanie dverí. Pískanie vlaku. Plač detí, nárek matiek. Tisíce a tisíce tvárí, zlievajúcich sa do jednej. Nenávisť, arogancia, egoizmus. Smrť- vzduch je ňou nasiaknutý. Pach strachu, pach beznádeje, pach  miliónov ľudských  tiel. Taká je pravda, pred  ktorou s hrôzou ustupujeme.

Obraz pred našimi očami, skutočný obraz dneška, je nápadne podobný so smutným začiatkom veľkej tragédie a čas so vztýčeným prstom varuje pred nárazom ďalšej vlny, rovnakej, ako tá predošlá. Mračná varovne visia nad našimi hlavami, nasiaknuté slovami o špine a poriadku, vyblýskané veľkými sľubmi a zdanlivou racionalitou, ktorá priťahuje a elektrizuje a posiela iskierky po vlasoch nespokojných, ktorých vláda dneška sklamala, a ktorí sa cítia ukrivdení prázdnymi rečami mocných. Túžia po spravodlivosti, po tvrdej ruke, ktorá ju vykoná, majú dosť slabochov a vlastného vykorisťovania. Majú dosť “špiny“.

Mladá myseľ je ešte krásne surová, neopracovaná. Nepozná strach, nepozná následky a zodpovednosť, nemusí sa sama  sebe spovedať. Povedzte dieťaťu, že úsmev je najkrajší dar a bude sa smiať na každého a hrdo rozdávať radosť – povedzte mu, že bitka zoceľuje a disciplína vládne a jeho dušička znecitlivie a ochladne. Dieťa je najprísnejší sudca a najsrdečnejší filantrop, nebojácny bojovník a uvedomelý mierotvorca. Dnes, práve tak ako kedysi, vyrastajú deti,  ktoré sa jedného dňa stanú dospelými. Ovplyvnení tým, čo počuli a videli, tým, čo cítili a v čo verili, rastú a mocnejú v mysliach aj skutkoch.

Dospievajúci sú plní ideálov a snov, plní sily a odhodlania, no aj pochybností, neistoty a strachu. Túžia po niečom  pevnom, čoho sa zachytia, po mieste, kde patria, a kde spoločne s ľuďmi bojujú za to správne. Nezáleží na tom čo. Nezáleží na tom ako. Nezáleží na tom  pre koho, pokiaľ je v ich očiach motivácia správna. Stačí len kovať ich  pochybnosť pod správnou  teplotou, len sformovať ich strach na ničivý projektil a z diaľky sledovať, ako sa tá skaza, tá choroba šíri z mysle do mysle, zo skupiny na skupinu, z národa na národ až pokiaľ nepohltí úplne všetko. Uniformovaní rečníci, farebné košele, chytľavé slogany a atraktívne symboly sú len formou na liatinu strachu a nenávisti. Formou na ilúzie o nepriateľstve a menejcennosti, ktorá v nás vzbudzuje túžbu po pomste, túžbu  ublížiť, túžbu zabiť na tisíc spôsobov v mene nenávisti a strachu!

Hráme sa vonku  pred domom. Sedíme na kraji cesty a tipujeme, či padne hlava alebo orol. Ak padne hlava, minca je moja, ak padne orol, mincu prehral. Včera mal narodeniny a starkí mu darovali vrecúško s deviatimi markami, jednu za každý  jeho rok. Páči sa mu ako štrngocú, keď beží po ulici, a chlapci zo susedstva sa za ním  obracajú so závistlivými pohľadmi. Aj ja mu závidím. Darí sa mu, moje tri marky sú teraz jeho. Do líc mi stúpa červeň porážky a cítim, že horím. Chytá ma zlostná triaška a moja ukrivdená pýcha sa zmôže na zúfalý pokus vziať si, čo je právom  moje. Nevšímajúc si ma, ukladá si lup do vrecúška a spokojne sa usmieva. Zúrivo na neho skočím a rukami driapem  jeho husté čierne vlasy. Keď ho dostanem  na lopatky, unavím  sa a karta sa obracia na jeho stranu. Klbčíme sa až do vysilenia. Na smrť unavení sa nakoniec pomeríme. Čo tam po minciach! Nabudúce sa už  len tak nedám. No veď uvidí.

Povedal som mame, že som už pristarý na pomocné kolieska. Len na mňa mávla rukou, vraj to má ešte čas, no strýko a teta nesklamali. Kúpili mi ten najnovší, so šesťstupňovou prevodovkou, nálepkami na sedadle a najhlasnejším  zvončekom z reklamy. Hneď som ho musel ukázať ostatným. Na tretej ulici sa cesta rozdeľuje – jedna okolo kostola a druhá bohvie kadiaľ. Mama vždy vravela, že by sa tadiaľ sama večer nevybrala, no nebol večer a ja som mal ten najrýchlejší bicykel. Cesta bola  krivolaká, viedla poza kopec popri voľajakých  chatrčiach. Pre istotu som spomalil, teda, nestihol som. Zozadu ma niekto strčil a ja som sa vysypal na zem ako vrece zemiakov. V hlave mi pískalo a na kolene som cítil teplú krv. Otočil som sa. Boli traja, čierni ako noc, v otrhaných handrách sa na mňa škľabili,  jeden ako druhý. Dvaja sa obšmietali okolo bicykla, stláčali naprázdno brzdy a zvonili  na zvonček. Ten tretí sa s palicou  nad hlavou postavil predo mňa a niečo začal  vykrikovať, takú reč som ešte nepočul. Mykol hlavou  na  znak dozadu a ja som  pochopil. Nemusel vravieť dvakrát. Kým  som  zabehol za roh, obzrel som  sa ešte raz. Tie čierne ksichty si budem pamätať. V hlave mi pískalo a na kolene som  cítil teplú krv.

O tri týždne mám 12. Už skoro mesiac  robím  každý večer v izbe  kľuky, minimálne 2 série po 50, a po škole behám 10 kilometrov  na dvore. Vidím, že som každým dňom lepší, silnejší, nedávno som  urobil sotva 20 kľukov naraz a po 7 kilometroch  mi prišlo zle od žalúdka. Teraz, keď cítim, že ma pália pľúca, nad  bolesťou  sa zasmejem a zrýchlim. Už som rýchlejší a pevnejší  ako on. Pri futbale ma potkol a narazil som si koleno. Po zápase  som si ho počkal a chytil  za golier zablatenej košele. Na jeho čiernych očiach  vidím, že má strach. Krv  mi pulzuje v žilách a srdce mi udiera do hrude. Odrazu sa cítim  mocnejší a udieram ho do tváre. Využívajúc  moju  úplnú odhodlanosť, vyšmykne sa mi  jedným  rýchlym  zúfalým  pohybom a moja päsť zasiahne do steny. V pästi  mi zachrupčí, vytrysknú mi slzy a on zbabelo utečie. Hoci  som  rýchlejší a silnejší, kameň  mi je ešte stále pritvrdý.

  V telke stále vravia o politike. Už ma to nebaví. Oveľa radšej chodím za strýkom do krčmy, počúvať, o čom  sa  dospeláci  rozprávajú. Oni v tom majú jasno. Minule niekto z osady zase zmlátil niečie dieťa, a tak sa strýko s kamarátmi rozhodli, že im tú službu vrátia. Zobrali aj mňa. Po súmraku sme sa vybrali k chatrčiam bočnou cestou. Strýko sa predtým  potužil, takže vykrikoval  celou cestou  z  plných  pľúc o potkanoch, špine a poriadku. Všetci sme sa zasmiali. Museli nás počuť, lebo keď sme prichádzali, všetci sa rozutekali. Ostal len jeden taký malý s loptou. Strýko k  nemu  podišiel a spýtal sa, čo sa pozerá. Neodpovedal, tak mu takú udrel po tvári, že uskočil na bok. A ja som mu jednu, aj druhú, aj piatu, a ešte som mu aj loptu  zobral. Začal utekať, no ešte raz na nás vypúlil oči, než sa stratil. Strýko ma potľapkal  po  pleci a povedal, že budem dobrý muž, až vyrastiem. Pôjdem  aj nabudúce.

Ako sa dym valí z komína lokomotívy, utieram  si čelo. Stanica je plná ľudí. Na hrudiach im svietia šesťcípe hviezdy a v rukách zvierajú  neveľké  čierne kufríky. Mnohí majú v náručí deti a utešujú ich  plačlivé  stony a nekonečné vypytovania: Kam ideme, mami? A to musíme? Pozerám sa na tie strachom zbedačené a unavené podvodné  tváre a v duchu  odpovedám:  Idete tam, kam si zaslúžite, srdiečko. A musíte. Keď otváram  zadné dvere posledného vagóna, ovalí ma pach  dobytka  a výkalov a napne ma. Žalúdok ma ale opäť začne poslúchať a už kričím rozkazy. Zoradiť! Po jednom dnu! Hneď! Podvodné tváre sa začnú pomaly kymácať  k vagónu. Každý jeden sa pred  nástupom  zastaví a zmraští sa. S  nádejou na mňa pozerajú, no keď len ďalej kričím  Dnu!, poslušne sa podvoľujú. Kontrolujeme hmotnosť ich čiernych kufríkov, ich života, konfiškujeme ich prebytočné lupy. Im už budú nanič. Vagón je už plný, zvyšných tlačíme dnu, a tých, ktorí odmietajú  nastúpiť alebo sa neposunú, srdečne presviedčame palicami a päsťami. Sú aj takí, ktorých  rovno odnášame na nosidlách preč- je to namáhavá práca. Keď je so všetkými  poriadok, dvere sa zatvárajú  a vlak sa  pohýna. S chlapcami sa potľapkáme po pleci, prehodíme pochvalné slová a vztýčime pred seba  pravé  ruky, hrdo a s pocitom zadosťučinenia. Pousmejem  sa a telom  mi prechádza elektrizujúca  spokojnosť. Dnes sa dostal rad aj na neho. Na ruke sa mi  lesknú  jeho zlaté hodinky a v duchu  počítam, koľko  takých vrecúšok s  markami som od neho teraz vyhral späť. A  nielen tie marky. Napravím  si  hnedú uniformu, rukou  si uhladím vlasy rozdelené cestičkou a s chlapcami, ešte vždy za hluku odchádzajúcej hávede, ideme oslavovať.

Dnes ráno sme natlačili do nákladiakov aj posledných z osady. My, teda chlapci z hliadok. Tie už máme všade, nielen na stanici – v škole a na miestom úrade, ba i náhodne po uliciach. Strýko povedal, že aj ja mám ísť, keď sa chcem mať dobre. A išiel som. Od predáka som dostal  zelené tričko  a plastový obušok, vraj viac, keď dostanú z centrály. Byť hliadkarom  je česť. Na ulici ma každý zdraví, usmieva sa, a tie čierne papule sa mi ani na oči neodvážia ukázať. Už ich je pomenej. Nákladiaky vyviezli  skoro celé okolie. Neviem kam, povedali len, že niekam  za  prácou. Aspoň z nich bude konečne  osoh. Poobede vyviedli z domu aj vajdu so ženou a deťmi. Žena mi voľačo chcela povedať, do tváre mi otŕčala  svoju  evidenčnú kartu, tak som  jej takú po chrbte obuškom až padla. Už v tom mám prax, medzi lopatky, tam to bolí najviac. Potom  aj ten  starý  potkan  niečo  začal vykrikovať, tak sme mu každý jednu dali. Aj ja som mu dal. Aj za ten bicykel, aj za susedove dieťa, aj za príživníctvo, aj za Boha, aj za národ. Už nevstal. Čo tam po ňom, nebol  prvý  ani  posledný. Predák  vraví, že  čoskoro pôjdeme k  južným  hraniciam. Vodca si konečne uvedomil, ako nás Uhri tisíc rokov vykorisťovali. Veď mi im ukážeme. Skončia tam, kde ostatní. Aj oni, aj hocikto iný, kto nám bude siahať na slobodu. Vodca v tom  má  jasno. Len mama do mňa stále dobiedza, že nech  si  spomeniem, ako to skončilo naposledy. Dnes už vieme, že sa nestalo vôbec nič, báchorky o  mydlách od západniarskych potkanov. Ak  s  tým  neprestane, udám  ju na ministerstvo. Oni si vedia rady s takými kolaborantmi.

História je učiteľka. Tá najtrpezlivejšia, pretože  nedáva kázne a nevnucuje sa, iba pokojne ticho čaká sediac za katedrou  vekov. Skúmavými  múdrymi  očkami  prechádza  po svojich večne nepokojných a vrtošivých  žiakoch a trpezlivo prehliada  ich ľahostajnosť a lajdáctvo  ku  školským  povinnostiam. Kútiky úst má jemne podvihnuté v spokojnom  úsmeve- vie, že žiakov má vo svojej moci. Pomaly vstane a oni zaraz stíchnu. Vo vzduchu  visí napätie. Učiteľka rozdáva  papiere, vracia sa ku  katedre a pevným, no jemným  hlasom  hovorí: „Prvá otázka: Tasmánia, Čierna vojna 1828-1832. Druhá otázka: Arménska genocída 1914. Tretia otázka: Ukrajina 1933. Štvrtá otázka: Etiópia 1936. Piata:  2. svetová  vojna 1939-1945. Šiesta: Čína 1958-1961. Siedma: Tibet 1949-1950…“ Žiaci si až  teraz uvedomujú  vlastnú chybu, teraz, keď sa už  píše a je neskoro. Neučili sa a učiteľka to vie. V panike ju  prosia a sľubujú, že už budú dobrí, že sa polepšia, že budú  dávať  pozor, písať si  poznámky a robiť si úlohy. Učiteľka by sa nimi  na chvíľu  hádam  aj dala  presvedčiť, veď sľubujú, že to bolo posledný raz. V  hrudi pri srdci ju zabolí, lebo napriek všetkému  ich má tak rada. A práve  preto im neprestáva diktovať. Slzy stekajú  po ich červených  zúfalých a rozhorčených tvárach a z uší sa im ako z lokomotívy parí pocit krivdy a nespravodlivosti. Sú to rozmaznané deti, rozmaznané vlastnou  pohodlnosťou a sebectvom, no v hĺbke aj oni sami cítia, že učiteľka má pravdu a chce im dobre. Ich sľuby boli  prázdne. Len  takýmito  lekciami sa snáď naučia. Raz sa hádam poučia.

História je mlynské koleso, donekonečna  rotujúce  v  obklopení času. Poháňa ju zlo, poháňa ju dobro, poháňajú ju skutky každého jedného z  nás. Jedni sedia na vrchu, druhí nižšie, no skôr či neskôr, každý skončí  pod  jej neúprosným  rozpätím. Je v ľudskej náture tlačiť sa na samý vrch kolesa a s opovrhnutím  hľadieť na  tých nižšie. Je bežné roztáčať koleso bez rozmyslu  palivom  strachu a nenávisti so slepým presvedčením, že zhubou  iného zabránim  tej vlastnej. A koleso sa točí rýchlejšie a rýchlejšie, už sa skoro nedá zastaviť. Nezastavujme  ho, rozbime ho kladivam i  rozumu a nádeje  skôr  než  pomelie  všetkých a všetko.

Za chrbtami sa nám  dvíha  nová  temná vlna. Je obrovská, na  jej odporom  spenený vrcholec ani  nedovidieť. Všetci vieme, čo sa stane keď dopadne, pretože toto všetko sa už raz stalo a stane sa to znova. Sme pripravení, postaviť sa jej?