2. KAPITOLA: PRETOŽE IZRAEL – A NAJMÄ JERUZALEM – JE SRDCOM A DUŠOU ŽIDOVSKÉHO ĽUDU A BOH SI HO VYVOLIL ZA SVOJE HLAVNÉ POZEMSKÉ MESTO
V druhej kapitole svojej knihy Why Christians Should Support Israel, ktorá vyšla aj v českom preklade pod názvom Proč by křesťané měli podporovat Izrael, Mike Evans obracia pozornosť na Jeruzalem.
Jeho východiskom nie je politika ani vznik Štátu Izrael v roku 1948. Začína oveľa hlbšie – pri Biblii a pri Božom vyvolení Jeruzalema.
Písmo hovorí: „…som si vyvolil Jeruzalem, aby tam bolo moje meno, a vyvolil som si Dávida, aby bol nad mojím ľudom Izraelom.“ (2 Par 6:6)
Práve toto je základom Evansovho druhého argumentu. Jeruzalem nie je pre židovský národ iba hlavným mestom. Jeho výnimočné postavenie má biblické korene.
Evans preto píše o Jeruzaleme ako o srdci a duši židovského ľudu.
BOH SI VYVOLIL JERUZALEM
Jeruzalem je nerozlučne spätý s kráľom Dávidom. Dávid zjednotil izraelské kmene a z Jeruzalema urobil centrum kráľovstva. Túžil tiež postaviť Hospodinovi chrám.
Boh mu však povedal, že ho nepostaví on, pretože viedol mnohé vojny a prelial veľa krvi. Chrám napokon postavil jeho syn Šalamún.
Odvtedy bol Jeruzalem nielen politickým, ale predovšetkým duchovným centrom izraelského národa.
Evans pritom poukazuje na viacero biblických miest, ktoré opisujú osobitný Boží vzťah k Izraelu a Jeruzalemu. V 2. kapitole knihy proroka Zachariáša (Zach 2:12) prirovnáva Boží ľud k zrenici Jeho oka a v 9. kapitole (Zach 9:16) hovorí o Izraelcoch ako o drahých kameňoch. Prorok Izaiáš v 11. kapitole (Iz 11:12) zasa prorokuje zhromaždenie rozptýleného Izraela a Júdu zo všetkých strán zeme.
„A vyzdvihne prápor národom a soberie zahnaných Izraelových a rozptýlené Júdove shromaždí od štyroch strán zeme.“ (Iz 11:12)
Joel hovorí o Hospodinovi ako o útočišti svojho ľudu a pevnosti synov Izraelových.
A žalmista používa nádherný obraz Jeruzalema obklopeného vrchmi: „Jeruzalem, vôkol neho vrchy, a Hospodin vôkol svojho ľudu odteraz až na veky.“ (Ž 125:2)
Jeruzalem tak podľa Evansa nemožno oddeliť od biblického príbehu Izraela.
JERUZALEM ZOSTAL V SRDCI AJ VO VYHNANSTVE
Mimoriadne dôležitou časťou Evansovej argumentácie je skutočnosť, že spojenie židovského národa s Jeruzalemom nezaniklo ani po strate politickej nezávislosti a počas stáročí rozptýlenia.
Silným príkladom je prorok Daniel.
Keď sa nachádzal vo vyhnanstve a dozvedel sa o kráľovskom nariadení zakazujúcom modlitbu k Bohu, pokračoval v tom, čo robieval dovtedy. Písmo dokonca zaznamenáva, kam smerovali okná jeho izby: „…obloky mu boly otvorené hore na jeho izbe proti Jeruzalemu…“ (Dan 6:10)
Daniel trikrát denne kľakal, modlil sa a ďakoval Bohu. Jeruzalem teda zostával pred jeho očami aj stovky kilometrov od domova.
Rovnakú túžbu zachytáva Žalm 137. Vyhnanci pri babylonských riekach odmietajú zabudnúť na Sion. Jeruzalem zostáva ich najvyššou radosťou.
Táto pamäť pretrvala stáročia.
Evans pripomína, že Jeruzalem sa stal súčasťou židovských modlitieb, sviatkov i rodinných udalostí. Dokonca aj počas svadby sa rozbíjaním pohára tradične pripomína zničenie Chrámu v Jeruzaleme. Ani vo chvíli osobnej radosti nemá byť Jeruzalem zabudnutý.
„JERUZALEM BOL NÁŠ…“
Evans túto hlbokú historickú pamäť ilustruje aj známym príbehom Chajima Weizmanna a Arthura Balfoura.
Keď Balfour nechápal, prečo Židia tak veľmi túžia práve po svojej historickej vlasti, Weizmann sa ho podľa Evansovho podania opýtal, či by sa vzdal Londýna a prijal namiesto neho Paríž.
Balfour odpovedal, že Londýn predsa patrí Britom.
Weizmann mu na to pripomenul, že Židia mali Jeruzalem v čase, keď na mieste Londýna boli ešte močiare.
Pointa Evansovho príbehu je jasná: židovské puto k Jeruzalemu nevzniklo v roku 1948 ani v roku 1967. Je staré tisícročia.
JERUZALEM – KAMEŇ ŤARCHY PRE NÁRODY
Evans potom obracia pozornosť k 12. kapitole Zachariáša. Proroctvo opisuje Jeruzalem ako mesto, ktoré sa dostane do centra pozornosti národov.
Hospodin hovorí: „Hľa, ja učiním Jeruzalem čašou potácania všetkým národom na okolo…“ (Zach 12:2)
A ďalej: „A stane sa toho dňa, že učiním Jeruzalem kameňom veľkej ťarchy všetkým národom…“ (Zach 12:3)
Jeruzalem nie je obrovskou svetovou metropolou. Napriek tomu sa počas dejín opakovane ocital v centre záujmu ríš, národov, náboženstiev i svetovej politiky.
Evans pripomína aj moderné dejiny mesta. Po vojne v roku 1948 zostalo Staré mesto a východný Jeruzalem pod jordánskou kontrolou. Židia nemali prístup k Západnému múru. Synagógy v Židovskej štvrti boli zničené alebo poškodené a židovský cintorín na Olivovej hore bol znesväcovaný.
Situácia sa zásadne zmenila počas šesťdňovej vojny v roku 1967, keď Izrael získal kontrolu nad Starým mestom a východným Jeruzalemom.
Evans v tejto súvislosti spomína aj svoje stretnutie s Menachemom Beginom. Begin zdôrazňoval, že židovský vzťah k Jeruzalemu nie je produktom modernej politiky, ale pokračovaním veľmi starého príbehu.
PREČO PRÁVE JERUZALEM?
V závere tejto časti kapitoly Evans kladie jednoduchú, ale veľmi zaujímavú otázku. Čím si Jeruzalem zaslúžil takú pozornosť?
Nie je veľkým prístavným mestom. Neleží pri významnej splavnej rieke. Nemá obrovské nerastné bohatstvo. Jeho význam nemožno vysvetliť veľkosťou, prírodnými zdrojmi ani ekonomickou silou.
Odkiaľ teda pochádza? Evansova odpoveď je jednoznačná: z duchovného významu, ktorý Jeruzalemu prisudzuje samotné Božie slovo.
A práve tu prichádza jeden z najsilnejších biblických textov tejto časti kapitoly. Izaiáš prorokuje o čase, keď budú národy prichádzať k vrchu Hospodinovmu, aby ich Boh vyučoval svojim cestám.
A potom zaznie: „Lebo zo Siona vyjde zákon a slovo Hospodinovo z Jeruzalema.“ (Iz 2:3)
Nasleduje prorocký obraz času, keď národy prekujú svoje zbrane na nástroje pokoja a prestanú sa učiť vojne. To znamená, že biblický význam Jeruzalema sa netýka iba židovského národa.
Jeruzalem má v Božom slove význam aj pre národy.
Je mestom, ktoré si Boh vyvolil. Mestom Dávidovým. Miestom Chrámu. Mestom, ku ktorému sa vo vyhnanstve obracal Daniel. Mestom, na ktoré židovský národ počas stáročí rozptýlenia nezabudol.
Pre kresťana preto Jeruzalem nemôže byť iba jednou z mnohých sporných otázok súčasnej politiky Blízkeho východu.
Ak chceme porozumieť jeho významu, musíme sa najprv pozrieť do Biblie. V 2. knihe Paralipomenon Šalamún pripomína slová samotného Hospodina: „…ale som si vyvolil Jeruzalem, aby tam bolo moje meno…“ (2Par 6:6)
Práve preto Evans kladie Jeruzalem do centra svojho druhého dôvodu, prečo by kresťania mali podporovať Izrael.
Pretože Izrael – a najmä Jeruzalem – je srdcom a dušou židovského ľudu a Boh si ho vyvolil za svoje hlavné pozemské mesto. 🇮🇱📖
Pokračovanie z obsahu druhej kapitoly knihy bude nasledovať na budúce.
––––––––––––––
Seriál vychádza z českého prekladu knihy Mikea Evansa Proč by křesťané měli podporovat Izrael. Anglický originál Why Christians Should Support Israel vydalo TimeWorthy Books v USA v roku 2011. Český preklad Miroslavy Polovej vydal Stanislav Juhaňák – TRITON, Praha 2015, prvé vydanie.
Všetky biblické citácie sú uvedené podľa Roháčkovho prekladu Biblie.
Foto: Dávidova veža (Tower of David) a jeruzalemská Citadela, pri Jaffskej bráne na západnom okraji Starého mesta Jeruzalema.


