Včera, 26. januára 2026, v predvečer 81. výročia oslobodenia koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau pri poľskom Osvienčime, sa uzavrela jedna z najtragickejších kapitol príbehu súčasného Izraela. V januári 1945 to bola cudzia armáda – Červená armáda – ktorá otvorila brány miesta, ktoré sa stalo symbolom tzv. „konečného riešenia“ a priemyselného vyvražďovania Židov. Židia vtedy nemali vlastný štát, vlastnú armádu, a ani moc rozhodovať o svojom osude. Boli odkázaní na to, či a kedy k nim dorazí niekto zvonka.
O 81 rokov neskôr, 26. januára, sa odohrala udalosť, ktorá s touto historickou skúsenosťou bolestne kontrastuje. Izraelská armáda musela v Gaze doslova vyhrabať spod zeme telo posledného rukojemníka. Neboli to teroristi, ktorí by jeho telo boli vydali, aby dodržali dohodu o „vrátení“ unesených. Bol to štát Izrael, ktorý nenecháva svojich ľudí v rukách nepriateľa – ani po smrti. Aj v tom vidíme, akú hodnotu má pre Izrael život človeka. Mimochodom, Izrael nasadzoval od 7. októbra 2023 svojich vojakov za oslobodenie všetkých rukojemníkov – Židov aj nežidov – s rovnakou intenzitou. Včerajškom sa uzavrela tragická kapitola, ktorú 7. októbra 2023 odštartoval Hamas a ďalší islamskí džihádisti, keď s otvorene genocídnym úmyslom napadli juh Izraela.
Pamätáte si hlasné pokriky „ceasefire now“ / „prímerie teraz“, ktoré zaznievali na mohutných protiizraelských demonštráciách po celom svete? Aktivisti aj na Slovensku pripisovali zodpovednosť za obrovskú tragédiu v Gaze Izraelu a mylne či skratkovite tvrdili, že stačí zastaviť bojové operácie a Hamas rukojemníkov vráti. Posledné prímerie však platí už od 10. októbra 2025. Hamas mal vrátiť každého živého aj mŕtveho rukojemníka ešte v pondelok 13. októbra 2025. A predsa – telo posledného našla izraelská armáda až včera, 842 dní po jeho únose. Sama. Bez pomoci „odborníkov na medzinárodné právo“ a bez splnených „sľubov“ teroristov.
Išlo o policajného dôstojníka Rana Gviliho. V rámci operácie s názvom „Brave Heart“ boli izraelské obranné sily nútené prehľadať približne 350 hrobov na cintoríne v Gaze, kým sa im podarilo jeho telo identifikovať. Už len predstava toho, ako to museli realizovať, je desivá… Na operácii sa podieľali stovky príslušníkov IDF. K rozhodujúcemu posunu došlo až po zadržaní operatívca Palestínskeho islamského džihádu, ktorý po výsluchu prezradil miesto pochovania. To následne viedlo k potvrdeniu lokality na cintoríne Al-Bataš v severnej Gaze.
Táto epizóda je mrazivým mostom medzi minulosťou a prítomnosťou. Auschwitz nám pripomína svet, v ktorom boli Židia ponechaní napospas vražednej ideológii a čakali na cudziu armádu, aby ich oslobodila. Gaza dnes ukazuje realitu, v ktorej Židia čelia rovnakému nenávistnému úmyslu, no už nie bezmocne. Bránia sa vo vojne, ktorú si neželali. Každá vojna je tragická – tak ako bola tragická aj tá spred viac ako 80 rokov proti nacizmu, v ktorej bojovali aj naši predkovia. Izrael dnes existuje aj preto, aby sa história neopakovala. Ale dnes to už nie je príbeh sľubov, ale rozhodných činov. Nie príbeh abstraktného mieru, ale zodpovednosti za občanov vlastného štátu – Židov aj nežidov.
Medzi Osvienčimom a Gazou neleží len osemdesiatjeden rokov dejín. Leží tam zásadná skúsenosť, že prežitie Židov nikdy nebolo samozrejmosťou – a že štát Izrael nie je luxusom, ale odpoveďou svetu, ktorý sa aj dnes dokáže príliš rýchlo tváriť, že genocídny úmysel nevidí.
Peter Švec ICEJ Slovensko utorok, 27. januára 2026
