Minulý víkend kresťanský svet slávil Kvetnú nedeľu a slávnostný príchod Ježiša do Jeruzalema. V bežnom roku sa konajú veľké, farebné sprievody s mávaním palmových ratolestí a spevom hymien, pričom veriaci zdomácnení i zo zahraničia prechádzajú trasu z Olivového vrchu. Väčšina účastníkov sú tradiční kresťania zo Svätej zeme a desiatok iných krajín.
Tento rok bol sprievod na Kvetnú nedeľu menší než zvyčajne, pretože pre pretrvávajúci konflikt v regióne je menej leteckých spojov, ktoré by priviezli kresťanských pútnikov do Izraela.
Máme však všetky dôvody na to, aby sme si tento kľúčový moment v Ježišovom živote pripomínali a oslavovali. Je plný významu a symboliky a pomáha nám lepšie pochopiť to, čo sa odohralo neskôr – ukrižovanie, pochovanie a vzkriesenie Ježiša, ktoré sme si pripomenuli na Veľký piatok. Je to súčasť slávy a utrpenia Krista, ktorý dal svoj život, aby sme my mohli žiť – a toto je posolstvo, ktoré v týchto náročných časoch všetci potrebujeme.
Slávnostný vstup Krista opisujú všetky štyri evanjeliá, ale Ján podáva najpodrobnejší záznam a umiestňuje túto udalosť do širšieho kontextu. Ježiš práve vzkriesil Lazára z mŕtvych (Ján 11). Vstupoval do mesta naplneného mesiášskym očakávaním. Ľudia čakali, že príde Mesiáš, zvrhne rímsku nadvládu a obnoví kráľovstvo Izraela – teda to, čo mali za čias kráľa Dávida. Ježiš si už predtým získal slávu ako veľký učiteľ a uzdravovateľ – a teraz vzkriesil mŕtveho. Iste, muž s takou mocou by ich mohol viesť k odporu voči rímskym utláčateľom.
Takéto „nacionalistické“ cítenie bolo rozšírené medzi mnohými, ktorí Ježiša vítali palmovými ratolesťami a výkrikmi: „Hosanna!“
Ježiš pritom podnikol zámerné kroky, ktoré to podnecovali. Veľmi cielene prišiel do mesta na osliatku. Učeníkom dal presné inštrukcie, kde nájsť osla. Týmto činom sa priamo zaradil do vzoru, ktorý vytvoril kráľ Dávid.
Keď milovaný izraelský kráľ umieral, jeho syn Adoniáš sa svojvoľne chopil trónu. Ale Dávid prikázal svojim verným, aby konali rýchlo: aby posadili Šalamúna na jeho kráľovského osla, odviedli ho k prameňu Gichon a tam ho pomazali za kráľa nad Izraelom (1. Kráľov 1:32–35). Ježiš vedel, že osol, na ktorom jazdil, predstavoval v očiach ľudu kráľovskú dôstojnosť.
Ježiš tiež vedel, že prorok Zachariáš predpovedal práve túto scénu: „Raduj sa veľmi, dcéra Sionská! Plesaj, dcéra Jeruzalemská! Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe; je spravodlivý a prináša spásu, pokorný a jazdí na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zachariáš 9:9)
Ježiš teda veľmi jasne predkladal Izraelu svoje kráľovské poverenie. A predsa, ku koncu týždňa ho mnohí z tých istých mávačov palmovými ratolesťami odmietli – a visel na kríži.
Nezviedla ho sláva davu? Prekvapil ho náhly obrat udalostí? Určite nie!
Ježiš práve vyhlásil – a dokazoval to aj cez Lazára –, že „Ja som vzkriesenie a život!“ (Ján 11:25). Napriek tomu Ján uvádza, že bol „hlboko rozrušený“ (v. 33) a „vzdychal“ (v. 38). Po triumfálnom vstupe do Jeruzalema bol stále „zronený“. (Ján 12:27) Niečo ho hlboko znepokojovalo. Ježiš vedel, čo ho čaká… utrpenie, potupa, opustenie davom, ba dokonca najbližšími učeníkmi. Napriek tomu išiel ďalej.
„Čo mám povedať? ‘Otče, zachráň ma pred touto hodinou?’ Veď práve kvôli tejto hodine som prišiel.“ (Ján 12:27)
Náš Pán Ježiš neprišiel do Jeruzalema, aby zvrhol Rimanov alebo vládcov svojho národa, ktorí mu závideli a stavali sa proti nemu. Nehľadal dočasné pozemské kráľovstvo. Vstúpil do Jeruzalema, aby zomrel – aby získal večný trón a vládol nad večným kráľovstvom.
Biblia učí, že takéto vyvýšené miesto po pravici Otca mu patrilo od začiatku. Ale niekto ho chcel spochybnil – Lucifer (Izaiáš 14:12–17). Boha sa rozhodol, že sa to už nikdy nezopakuje. Preto poslal svojho Syna, aby zomrel potupnou, bolestivou smrťou tu na zemi – aby vykúpil ľud, ktorý si bude naveky ctiť jeho právo sedieť na večnom tróne. A pretože bol poslušný Otcovi až po krutú smrť na kríži, Boh ho nesmierne povýšil, aby každé stvorenie raz pokľaklo a vyznalo ho ako Pána (Filipanom 2:5–11).
Trón nad celým stvorením právom patrí Ježišovi, ale on ho prišiel získať. A teraz ho už nikto nebude môcť nikdy spochybniť. Nikto iný by nedokázal zaplatiť takú cenu – ponížiť sa, opustiť najvyššie miesto v nebi a zostúpiť až do najhlbšej priepasti.
To robí evanjelium takým nádherným príbehom lásky. Ukrižovanie Krista nie je príjemné na počúvanie. A predsa je oslnivé, neporovnateľné a triumfálne nad všetko ostatné.
Týždeň sa začal tým, že Ježiš pokorne, na osliatku, predstavil svoje kráľovské poverenie. Do konca týždňa však niesol korunu z tŕnia. My by sme sa pred Ním mali pokloniť.
Ježiš ešte musí prísť, aby zaujal svoj trón na zemi – trón Dávida (Lukáš 1:32). Boh sľúbil Dávidovi, že jeho dôstojný potomok raz bude sedieť na jeho tróne navždy, v kráľovstve, ktoré bude trvať večne a obsiahne celý svet (2. Samuelova 7). Ale aby tento sľub naplnil, Boh najprv prisľúbil, že zničí každého nepriateľa a rivala (Žalm 2). Už raz videl, ako kruto sa správali k jeho Synovi pri prvom príchode – a nedopustí, aby sa to zopakovalo.
Aby pripravil cestu svojmu kráľovstvu, Boh sa rozhodol zatriasť všetkým, čím sa dá – aby jeho neotrasiteľné kráľovstvo stálo pevne (Ageus 2:6–7; Hebrejom 12:26–28). Bez pochýb aj súčasná vojna v tomto regióne je súčasťou tohto otrasu. Toto sú pôrodné bolesti mesiášskeho veku, a mali by sme im rozumieť a dôverovať Pánovi, že nás cez ne prevedie.
V 2. kapitole Daniela prorok vidí vládu pohanských národov ako obrovskú sochu, ktorá predstavuje veľké ríše sveta – od Babylonu ako zlatej hlavy až po nohy zo železa a hliny. Ale potom kameň letiaci bez pričinenie ľudskej ruky zasiahne sochu do nôh, a celá stavba sa rozpadne na prach a rozfúka sa vo vetre bez stopy. Namiesto nej vyrastie kameň do mocného vrchu – večného kráľovstva Mesiáša, ktoré naplní celú zem a nebude nikdy zničené.
Kameň, ktorý stavitelia zavrhli, sa stal kameňom uholným tohto večného kráľovstva – a je to pre nás úžasné videnie (Žalm 118:22–23).
Autor: David Parsons, viceprezident a hlavný hovorca ICEJ