„Pallywood” a umenie protižidovskej propagandy, 2. časť

Zobrazenie 12-ročného palestínskeho chlapca Muhammada al-Durraha v náručí jeho otca, na ktorom bol Izrael neprávom obvinený z vraždy chlapca v rámci ďalšej krvavej pomsty. (foto: PetterLundkvist/Wikipedia)

Autorka: Dena Taubner, právnička so sídlom v New Yorku

Druhá časť článku:

„Pallywood“

Vtedy Richard Landes vymyslel termín „Pallywood“, ktorý vystihuje praktiky, pri ktorých sa za spoluúčasti mainstreamových médií nakrúcajú falošné scény na podporu tvrdení proti Izraelu. Ako povedal jeden jordánsky redaktor: „Falošné správy majú v arabskom svete dlhý a vynikajúci rodokmeň.“

Palestínčania a západní novinári obhajujú túto prax ako „umelecké vyjadrenie … [ktoré] slúži na sprostredkovanie pravdy“, ako to opísal Landes. Inými slovami, falošné zábery sú autentickým symbolom takzvanej „izraelskej okupácie“.

Investigatívny článok Jamesa Fallowsa uverejnený v časopise Atlantic Monthly dospel k záveru, že al-Durrah nemohol byť zastrelený izraelskými vojakmi. Napísal:

„Teraz sa ukazuje, že chlapec nemohol zomrieť spôsobom, o ktorom informovala väčšina svetových médií a ktorému horlivo veril celý islamský svet. Nech sa mu stalo čokoľvek, nezastrelili ho izraelskí vojaci, o ktorých sa vedelo, že sa zúčastnili na bojoch počas dňa… Pravda o tomto prípade sa pravdepodobne nikdy nezistí.“

V knihe sú rozobrané aj ďalšie prípady, napríklad incident v utečeneckom tábore Dženín v roku 2002. V reakcii na opakované samovražedné bombové útoky, ktoré počas druhej intifády zabili stovky izraelských civilistov, uskutočnili IDF razie v utečeneckom tábore v Dženíne, ktorý bol v tom čase epicentrom palestínskeho terorizmu.

IDF išli od domu k domu a hľadali teroristov, aby minimalizovali civilné obete namiesto bombardovania zo vzduchu. V dôsledku toho prišlo o život 23 vojakov IDF. Tlač prijala tvrdenie Palestínčanov, že IDF zabili „stovky“ Palestínčanov, pričom neexistuje žiadny fyzický dôkaz. (Jeden reportér poznamenal, že nevidel žiadnych mŕtvych, ale „cítili sme ich“.)

Keď sa ukázalo, že nemocnice sú prázdne a nie sú tam žiadni zranení ani mŕtvi Palestínčania, tlač dospela k záveru, že mŕtvi museli byť niekde pochovaní (podobne ako pri nepodložených tvrdeniach o veľkom počte civilných obyvateľov Gazy, ktorí boli „pochovaní pod troskami“).

Po vyšetrovaní sa zistilo, že celkovo bolo zabitých 52 až 56 Palestínčanov, z toho 40 bojovníkov. Niektorí novinári svoje správy stiahli, ale viacerí ich zdvojnásobili, vrátane Andrey Koppelovej a Janine di Giovanniovej, ktoré patria medzi najuznávanejšie reportérky v tejto oblasti.

Progresivizmus, liberalizmus, antiimperializmus a antikolonializmus

Moderná žurnalistika a akademická obec sa prikláňajú k liberalizmu.

Richard Landes využíva teóriu hier na pochopenie liberalizmu. Liberálne myslenie predpokladá, že zavedením dynamiky „pozitívneho súčtu“ do interakcií s kultúrami, ktoré fungujú podľa mentality „nulového súčtu“, môžeme zmeniť ich postoje a správanie.

V spoločnosti s pozitívnym súčtom protivníci spolupracujú v prospech oboch strán. Z toho vyplýva presvedčenie, že „vojna nič nerieši“. „Mierový proces“ s Palestínčanmi bol založený na racionálnom predpoklade pozitívneho súčtu, že keď sa Palestínčanom ponúkne štát, o ktorom tvrdia, že ho chcú, vzdajú sa zabíjania Izraelčanov a vzdajú sa svojej ideológie nulového súčtu, podľa ktorej je zničenie Izraela konečným cieľom, ktorý má prednosť dokonca pred ich vlastným hospodárskym a občianskym blahobytom.

V skutočnosti sa však v prípade interakcie západných liberálov s islamistickou ideológiou nadvlády deje to, že tí druhí využívajú dobré úmysly tých prvých. Keďže liberáli túžia vidieť v „iných“ kultúrach to najlepšie, stávajú sa pešiakmi islamistických demagógov. Nakoniec odmietanie posudzovať ľudskú prirodzenosť ako dobrú alebo zlú spôsobilo, že liberálni myslitelia si nesprávne vysvetľujú znaky, že kultúra je endemicky nepriateľská voči Západu a žiadna dobrá vôľa to nemôže zmeniť.

V súlade s tým obviňujú obyvateľov Západu z toho, že vyprovokovali násilné správanie islamistických extrémistov. Príkladom boli nepokoje v Afganistane, ktoré vyústili do vraždy siedmich pracovníkov Pomocnej misie OSN v Afganistane, z ktorých dvaja boli sťatí, v reakcii na spálenie kópie Koránu na Floride. Tento incident opísal jeden z vysokých predstaviteľov ako „pochopiteľné vášne“.

V rozhovore, ktorý viedol Landes s kolegom o samovražedných bombových útokoch v Izraeli, sa kolega rečnícky opýtal: „Akú majú možnosť voľby?“ Ako keby Palestínčanom práve nebol ponúknutý palestínsky štát na 96 percentách západného brehu Jordánu s časťou izraelského územia, ktoré by vykompenzovalo 4 percentá, kde žijú Židia, pásmo Gazy a s hlavným mestom vo východnom Jeruzaleme. Vtedajší vodca Palestínčanov Jásir Arafat to rázne odmietol a okamžite odštartoval druhú intifádu.

Landes to nazýva „humanitárnym rasizmom, podľa ktorého by moslimovia nemali podliehať morálnym očakávaniam“.

S mentalitou „pozitívneho súčtu“ súvisí aj „postmoderný“ a „postkoloniálny“ názor, ktorý začal dominovať ľavicovému mysleniu koncom 20. storočia ako reakcia na imperializmus západnej spoločnosti považovanej za takú, ktorá ničí iné „slabšie“ kultúry.

Tento spôsob myslenia odmieta názor, že západné normy sú nadradené akýmkoľvek iným. V snahe dištancovať sa od západného imperializmu a pocitu viny tvrdia, že všetky kultúry majú rovnakú hodnotu.

Preto, keď Palestínčania páchajú teroristické činy, ktoré by mali každého civilizovaného človeka vydesiť, ľavicové myslenie neuznáva, že v tejto kultúre je niečo zlé a okamžite predpokladá, že Izrael musel urobiť niečo rovnako hrozné, aby to vyprovokoval.

Pozostatky autobusu Eged 960, v ktorom sa v roku 2002 v Izraeli v rámci druhej intifády odpálil palestínsky samovražedný útočník. (foto: hovorca Izraelských obranných síl/Wikipedia)

„Smrtiaca žurnalistika“

Konzumenti správ právom očakávajú, že spravodajstvo bude odrážať objektívne fakty, a nie názor reportéra.

Keď si teda nič netušiaci konzument prečíta správu nie v jednej, ale v mnohých hlavných mediálnych publikáciách, bude predpokladať, že uvádzané fakty sú pravdivé. Až do 21. storočia nikto nemal dôvod veriť, že novinári budú bezvýhradne prijímať svedectvá zo zaujatých zdrojov (t. j. palestínskych civilistov) bez ďalších potvrdzujúcich dôkazov, alebo že budú informovať o zinscenovaných situáciách ako o skutočných udalostiach z dôvodu akejsi nejasnej koncepcie umeleckej licencie ako odrazu pravdy.

Od 7. októbra 2023 sa mainstreamové médiá riadia návodom na použitie, ktorý opisuje Richard Landes, do takej miery, že je ťažké uveriť, že jeho kniha vyšla v roku 2022.

Ako sme videli v prípadoch al-Durraha a Dženínu, mainstreamové médiá prezentujú iba správy z palestínskej strany ako fakty; a keď informujú o izraelskej strane, všetky tvrdenia sú formulované ako podozrivé (t. j. „izraelské orgány tvrdia, že…“). Landes opisuje zlyhania mainstreamových médií takto:

„…informovanie o tom, čo sa hodí do vopred pripraveného príbehu, ktorého cieľom je manipulovať s názorom konzumentov správ a presadzovať agendu namiesto toho, aby sa sledovali dôkazy, kriticky posudzovala presnosť a relevantnosť získaných údajov a aby si konzumenti správ … mohli urobiť vlastný názor.“

Posledná 3. časť článku bude zverejnená čoskoro

Preklad: Ivana Pastiríkova

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *