Autorka: Dena Taubner, právnička so sídlom v New Yorku
Tretia finálna časť článku, pokračovanie:
Vražedná žurnalistika
Prípadov selektívneho informovania o vojne Izraela proti Hamasu je veľa.
Dobrý príklad opisuje generál letectva Spojených štátov amerických vo výslužbe a bývalý zástupca veliteľa európskeho velenia Spojených štátov amerických generál Charles Wald a ďalší autori vo svojom článku: „Correcting the Record on the IDF and Lethal Targeting“ (Oprava záznamov o IDF a smrtiacom zameriavaní). Analyzovali článok v New York Times, ktorý naznačoval, že IDF uvoľnili svoje vlastné usmernenia s cieľom zvýšiť civilné obete vo vojne proti Hamasu, čím porušili zákony ozbrojeného konfliktu.
Poukazujú však na to, že New York Times porovnával jediný prípad operácie s vysokým počtom civilných obetí proti veliteľovi Hamasu s operáciami, ktoré sa uskutočnili pred 7. októbrom, keď bola situácia úplne iná. Článok v New York Times si tiež nevšimol ani sa nepokúsil zosúladiť tento pochybný záver s mnohými vojenskými expertmi, ktorí sa vyjadrili, že „IDF splnili svoju misiu na elimináciu hrozby Hamasu s operačnou a taktickou dokonalosťou… napriek tomu, že sa stretli so zložitým mestským a podzemným bojiskom…“.
Prečo sa mainstreamové médiá dopúšťajú týchto praktík?
Jedným z dôvodov je, že ľavicovo orientované spravodajské médiá, ktoré sa označujú za „progresívne“, nechcú byť obvinené z rasizmu tým, že sa budú tváriť proizraelsky a nebudú podporovať „utláčanú“ triedu (t. j. Palestínčanov).
Napríklad pri informovaní o lynčovaní dvoch neozbrojených izraelských vojakov mimo služby v Ramalláhu v októbri 2000 reportéri Greg Philo a Mike Berry namietali proti negatívnym výrazom použitým na opis tejto udalosti, ako sú „vražda“ a „lynčovanie“, keď sa tie isté výrazy nepoužívali na opis zabíjania Palestínčanov zo strany IDF, pričom ignorovali skutočnosť, že Palestínčania boli zabití náhodne počas vojenských operácií, čo sa ani zďaleka nepodobalo na brutalitu, aká sa prejavila v Ramalláhu voči neozbrojeným vojakom vo väzbe.
Tento typ morálnej ekvivalencie mätie konzumentov správ, ktorí sú ovplyvnení, aby verili, že keď vojaci IDF zabíjajú Palestínčanov v dôsledku mestských bojov, je to rovnaké, ako keď Palestínčania úmyselne zabíjajú civilistov.
V tomto príbehu „Dávida a Goliáša“ je romantika, ktorá podporuje jeho prijatie mainstreamovými médiami. Umožňuje Palestínčanom, ktorí by na bojisku proti armáde, akou je IDF, nemohli zvíťaziť, využiť vlastnú slabosť ako nástroj v boji za zničenie Izraela.
Novinári mainstreamových médií podporujú túto rozprávku tým, že informujú o palestínskych tvrdeniach ako o dôveryhodných, zatiaľ čo izraelské protitvrdenia považujú za pochybné, vynechávajú kľúčové fakty o palestínskom extrémizme, zľahčujú chyby v spravodajstve a odkladajú ich opravu, pretože mnohí z nich veria, že Izrael ako „okupant Goliáš“ si to zaslúži.
Novinári sú presvedčení, že podporou palestínskej strany vyrovnávajú podmienky. Pritom však nahrádzajú pravdu vlastným úsudkom. Toto je definícia dezinformácie a mimoriadne nekalej činnosti.
Antisionistickí Židia
Jednou z najzaujímavejších častí pojednania Richarda Landesa je diskusia o antisionistických Židoch.
Židia majú dlhú históriu sebakritiky. Je to pozitívna charakterová črta a Židom dobre poslúžila v mnohých snahách. Landes si však všíma mutáciu, ktorá sa medzi Židmi vyvinula v súvislosti s konfliktom Izraela s jeho susedmi. Je založená na (falošnom) predpoklade, že „my“ sme úplne vinní za všetko zlé, čo sa nám deje a ak sa my „napravíme“, svet bude reagovať pozitívne.
V súvislosti so sporom Izraela s Palestínčanmi táto mantra znie: „Keby sme my Židia boli milší, zhovievavejší, chápavejší, veľkorysejší, potom by nás Palestínčania prestali tak nenávidieť.“ Toto masochistické myslenie môže byť samovražedné. Landes cituje izraelského spisovateľa a dramatika Aharona Meggeda, ktorý poznamenal:
„Od šesťdňovej vojny … a čoraz rýchlejšie sme svedkami javu, ktorý pravdepodobne nemá v dejinách obdobu … emocionálneho a morálneho stotožnenia sa väčšiny izraelskej inteligencie s ľuďmi, ktorí sa otvorene zaviazali vyhladiť nás.“
V roku 2000, po tom, čo mainstreamové médiá začali kampaň proti Izraelu, Židia, ktorí sa identifikujú ako liberáli, začali „prejavovať cnosť“ tým, že sa dištancovali od Izraela. Toto zmýšľanie nabáda liberálnych Židov, aby kritizovali „pravicovú“ vládu Izraela – akoby sa svetová mienka o Izraeli zmenila, keby len „extrémistická“ Netanjahuova vláda nebola pri moci a keby len neexistovali izraelské osady v Judei a Samárii (známej aj ako Západný breh).
Tieto názory však ignorujú skutočnosť, že druhá intifáda (od roku 2000 do roku 2005) nastala v čase, keď izraelskú vládu viedla ľavicová koalícia, ktorá Palestínčanom ponúkla štát výmenou za mier.
V Izraeli vzniklo hnutie „nových historikov“, ktoré tvorili Židia ako Ilan Pappe a Avi Shalem, ktorí plne prijali progresívnu politiku akceptovania všetkého, čo Palestínčania hovoria, ako pravdy. Podobne ako chorý človek, ktorý trpí anorexiou, títo Židia vnímajú Izrael ako telo, ktorého nevyhnutné nedokonalosti – zväčšené spravodajskými médiami – ich ponižujú, zahanbujú a znechucujú, čo ich vedie k tomu, aby sa pridali k tým najextrémnejším obvineniam voči Izraelu, ako je rasizmus, nacizmus a genocída.
Aby ich liberálny tábor akceptoval, títo Židia majú pocit, že musia prijať prirovnania Izraela k nacistom a tvrdenia o apartheide, alebo budú odmietnutí ako sionisti, ktorí sa snažia umlčať „kritiku“ Izraela. Namiesto skúmania tvrdení, že Palestínčania majú genocídne ambície voči Židom, je pohodlnejšie spoliehať sa na štandardný spôsob sebakritiky; inými slovami, ak by Izraelčania dokázali byť dobrými liberálnymi Židmi, Palestínčania by jednoducho uzavreli mier.
Tak ako sú Židia obviňovaní za činy izraelskej vlády, Izrael je obviňovaný za veci, ktoré nerobí. Keď však médiá obvinia Izrael zo strieľania do palestínskych detí „ako v počítačovej hre”, ako to urobil Chris Hedges v Harper’s Magazine, nezáleží na tom, aké nepravdivé je toto tvrdenie; je to odsudzujúci obraz vo významnej publikácii.
Pristúpením na démonizáciu Izraela zo strany mainstreamových médií antisionistickí Židia, ako jeleň vo svetle reflektorov, prestávajú kriticky myslieť, aby si osvojili názor, ktorý poskytuje určitú krátkodobú emocionálnu útechu pri upokojovaní svojich liberálnych súdruhov.
Záver
Táto recenzia je len zhrnutím niektorých čŕt práce Richarda Landesa a v žiadnom prípade nie je komplexná; Landes skúma mnohé témy a podtémy a zaoberá sa históriou protiizraelského myslenia.
Preto táto kniha nie je rýchlym a jednoduchým čítaním. Je to podrobná, akademicky vedená rozprava o súhre faktorov, ktoré vyústili do mediálnej vojny proti Izraelu, ktorá je rovnako mätúca ako desivá.
Keďže ide o komplexnú akademickú prácu, treba ju spracovať skôr, ako sa pokúsite reagovať na protiizraelskú propagandu. Odporúčam zaoberať sa len niekoľkými kapitolami naraz, aby ste sa vyhli zahlteniu.
Ak vytrváte, pochopíte paródiu na spravodajstvo mainstreamových médií o Izraeli, ktorá sa zužuje na skutočnosť, že svet Židov nemá veľmi rád – a so vznikom moderného štátu Izrael si táto antipatia našla spoločensky prijateľný, dokonca chvályhodný spôsob vyjadrovania.
Finálna a 3. časť článku
Preklad: Ivana Pastiríkova