Srdečne Vás pozývame na 16. ročník pietneho podujatia:
Čítanie mien obetí holokaustu 2025
Prinavráťme im mená, identitu a dôstojnosť – opäť spolu.
Tak ako každý rok, aj tentoraz sa stretneme v rovnakom čase a na rovnakom mieste:
📆 9. septembra 2025 o 18.00 hod.
📍 Divadlo P. O. Hviezdoslava, Laurinská 20, Bratislava
Od roku 2009 si čítaním mien z deportačných zoznamov pripomíname obete holokaustu. Usilujeme sa prinavrátiť každému človeku, ktorého život bol násilne prerušený, jeho meno, identitu a ľudskú dôstojnosť.
Boli to naši susedia, priatelia, spoluobčania. Deportovaní, odvedení proti svojej vôli, označení číslom a zbavení všetkého, čo z nich robilo jedinečných ľudí.
Tento rok budeme opäť čítať mená obetí tzv. prvej vlny deportácií z roku 1942, keď z územia vtedajšieho Slovenska bolo odvedených takmer 58 000 ľudí.
Počas večera prečíta viac než 40 verejne známych osobností z oblasti kultúry, médií, spoločenského a verejného života vždy po 10 mien.
Pietny akt Čítanie mien obetí holokaustu bude sprevádzaný rozhovormi s pamätníkmi holokaustu a ich potomkami – silnými osobnými výpoveďami, ktoré nám pripomenú, že za každým menom je hlboký a vzácny príbeh.
Nadežda Lambertová
Nadežda je predsedníčkou košickej skupiny The Hidden Child – Ukrývané dieťa Slovensko.
Narodila sa v roku 1944 v Banskej Bystrici. Pochádza z tzv. zmiešanej rodiny – mama bola židovského pôvodu, otec nie.
Časť rodiny – bratranci mamy pani Lambertovej emigrovali už v roku 1935 do Izraela. Jej rodičia a ďalší príbuzní sa vysťahovať odmietli. „V apríli 1942 boli v transportoch odvlečení moji príbuzní. Maminých súrodencov, Margit a Alfréda, zavliekli do Sobiboru, kde ich brutálne zavraždili. Starí rodičia boli deportovaní v druhej vlne v novembri 1944. Stará mama zomrela už počas transportu, starého otca zabili hneď po príchode do Auschwitzu.“
Nadina matka Ernestína žila istý čas v Prievidzi a tam sa zoznámila s Nadiným otcom Mikulášom Krenkom. Bol železničiar a práve na železnici na vlastné oči videl, ako odchádzajú dobytčáky so Židmi. Pochopil, že ľudí v tých dobytčákoch nevezú ľudí na prácu, ako sa oficiálne tvrdilo, ale na istú smrť. Zapojil sa preto do odboja, cestoval po Slovensku a zakladal rôzne protifašistické skupiny. Tak s zoznámil aj s Nadinou mamou Ernestínou.
Mikuláš Krenko sa zaľúbil do Ernestíny, ale nemohli sa zobrať, protižidovské zákony Slovenského štátu nepovoľovali svadbu pre tzv. zmiešané páry. Dcérka Naďa sa im narodila v júli 1944.
Keď vypuklo povstanie, bolo v Bystrici a na celom povstaleckom území trochu voľnejšie, ale Nadina mama tušila, že to bude len nakrátko. Preto požiadala Mikuláša, aby zo Žiliny priviedol jej rodičov. Tí však odmietli – boli už zo všetkého veľmi unavení a nechceli sa zo svojho bytu pohnúť. „Navyše starý otec vyhlásil, že s nimi by sme mali menšiu šancu sa niekde ukryť a prežiť. Keď sa teda otec vrátil sám, bola mamička veľmi sklamaná. Už ich nikdy nevidela!, zdôraznila pani Naďa Lambertová v jednom z rozhovorov.
Keď Naďa mala dva mesiace, museli z Banskej Bystrice utiecť. Blížila sa totiž nemecká armáda. Ukrývali sa v horách nad obcou Baláže v partizánskom bunkri.
Najprv sa s asi desiatkou ďalších ľudí skrývali v blízkom bunkri nad dedinou, ale malé dieťa často plakalo a ostatní sa báli, že všetkých prezradia, pretože gardisti a esesáci už vtedy prečesávali lesy. Navyše tam bola už na jeseň veľká zima, takže otec Mikuláš Krenko pre nich zohnal falošné doklady a našiel im azyl v Balážach u dvoch starších bezdetných manželov Bielikovcov na konci dediny.
Aj vtedy sa ale ich osud pohyboval na hranici života a smrti. Nadin otec Mikuláš Krenko občas obe navštevoval a priniesol aj nejaké jedlo navyše, bolo to ale stále riskantnejšie. Raz – práve keď prišiel – urobili gardisti a esesáci v celej obci raziu a všetci muži museli na apel. Nadinho otca našťastie miestni rýchlo prezliekli do kroja a tak ho nikto nespoznal, aj keď mali so sebou cvičených psov, ktorí cítili zeminu z ľudí, ktorí sa skrývali v bunkroch. Dopadlo to teda dobre, ale strach bol o to väčší.
Vysvitlo, že strach bol oprávnený. V marci 1945 fašisti vypálili susednú partizánsku obec Kalište a o dva dni neskôr Baláže. Naďa s mamou sa tesne pred touto tragédiu stihla presunúť do Podkoníc, kde sa dočkali príchodu rumunskej armády.
Napokon prežili. Zrejme neprežili ale Bielikovci, manželský pár, ktorý ich ukrýval v obci Baláže. Už sa s nimi nikdy nestretli.
Ďalšími špeciálnymi hosťkami podujatia budú Vivian Hassan-Lambert a Liz Kohn z Londýna.
Elizabeth (Liz) Kohn
Elizabeth pracovala 38 rokov ako učiteľka na stredných školách, kde vyučovala angličtinu a bola zástupkyňou riaditeľa. Od odchodu do dôchodku sa venuje výskumu histórie svojej rodiny a učí sa česky. Je členkou Britskej česko-slovenskej spoločnosti a publikovala niekoľko článkov v časopise spoločnosti. Vyštudovala na Cardiffskej univerzite. Jej záverečná práca bola na tému „Neviditeľné ženy v Slánskom procese“. O svojom výskume píše blog (www.lookingforalice.com).
Jej starí rodičia z otcovej strany, ktorí pochádzali zo Slovenska, – Ernestine a Leopold Kohn zahynuli v Auschwitzi. Leopold Kohn sa narodil 22. apríla 1875 v Trenčíne. Jeho matkou bola Antonia Popper (nar. 1849) a otcom Joseph Kohn (nar. 1842). 28. augusta 1891 emigroval do USA. Žil v New Yorku a pracoval ako krajčír. 16. septembra sa oženil s Ernestine Diamant. Ernestine emigrovala do New Yorku v roku 1893 spolu s väčšinou svojej rodiny. Leopoldova rodina zostala na Slovensku. Ich syn Erwin sa narodil 4. júla 1901. V roku 1910 sa vrátili na Slovensko a usadili sa v Žiline, kde Leopold naďalej pracoval ako krajčír a Ernestine ako krajčírka. Na rozdiel od Leopoldových bratov neboli nijako zvlášť úspešní. Preto jeden z bratov zaplatil za Erwinovo vzdelanie, pretože uznal, že je inteligentný. Obaja boli 5. júna 1942 deportovaní do Osvienčimu a Ernestine bola pravdepodobne po príchode zabitá. Leopoldovi bolo pridelené číslo (19464) a po niekoľkých mesiacoch, 11. augusta 1942, zomrel.
Vivian Hassan-Lambert
Vivian je autorka, konzultantka pre vzdelávanie zamestnancov s divadelným a pedagogickým vzdelaním. Je dcérou Dr. Eriky (rodenej Winter) Hassan, ktorá prežila holokaust v Československu. Vivian písala o svojich skúsenostiach ako dieťa preživšej v publikáciách vrátane The Journey Home (Peter Lang Group 2022), Jewish Renaissance (leto 2022), The Global Village, Tell Tales 4 (Peepal Tree Press 2009) a QWF 23 (Jo Good 1999). Narodila sa a vyrastala v USA, ale väčšinu svojho dospelého života prežila vo Veľkej Británii. Je vydatá a má jedno dieťa.
Erika Hassan (rodená Winterová) sa narodila 26. februára 1931 v Rači v Bratislave. Jej otec, Žigmund Winter, sa narodil v Cerovej a jej matka, Alice Winterová, rodená Tandlich, sa narodila v Tvrdošíne na Orave.
V roku 1936 sa Erika s rodičmi a sestrou presťahovala na Cintorínsku ulicu v Bratislave, kde si jej otec založil lekársku prax. V roku 1939, keď už Žigmund nemohol vykonávať lekársku prax ako židovský lekár, odišiel do Veľkej Británie, kde mala Alice rodinu. Erika, jej sestra Katarína a ich matka ho mali nasledovať. Vojna sa však začala skôr, ako stihli odísť, a Erika, jej sestra a ich 28-ročná matka ostali na Slovensku až do roku 1946.
V roku 1941, keď sa život v Bratislave pre Židov stal ťažším, Alice a jej sestra (Erikina teta Lily) odišli do Tvrdošína, kde mala Alice príbuzných. Tam žili jeden rok v primitívnej zrubovej chatrči. Potom, v lete 1942, keď sa šírili zvesti, že všetkých Židov v Tvrdošíne odvedie Hlinkova garda, sa Alice, Lily, Erika a Katarína vrátili do Bratislavy. Istý čas sa každá ukrývala samostatne v miestnych nemocniciach s pomocou priateľov nežidovských lekárov.
Neskôr v roku 1942, keď sa situácia trochu zlepšila, sa Alice podarilo vymeniť špecializovaný liek na liečbu ischiasu s ústavom v Piešťanoch výmenou za prácu a za získanie tzv.„výnimky“, čo znamenalo, že neboli deportované. Teta Lily sa vydala za sudcu v Námestove (Tivador Grossman) a presťahovala sa tam s Katarínou, zatiaľ čo Eriku pod falošným menom poslali na dva roky do luteránskeho sirotinca v Myjave.
V lete 1944 Erika opustila sirotinec v Myjave a vrátila sa do Piešťan za mamou. V októbri 1944 už pre Židov nebolo bezpečné miesto. Alica musela odísť z práce, všetci sa ukryli. Dva mesiace Alica a Erika žili vo vani opustených kúpeľov v Piešťanoch a len v noci sa prechádzali po izbe, aby ich nik nevidel. Pomohla im statočná nežidovská žena, ktorú Alica stretla počas práce v piešťanských kúpeľoch: Dr. Anna Igumnová, ktorú Jad Vašem uznal za „Spravodlivú medzi národmi“.
V decembri 1944 Alica odišla ukryť sa k partizánom v horách, zatiaľ čo Eriku šesť mesiacov ukrývala roľnícka rodina v neďalekej Banke, ktorá ju vydávala za svoju dcéru.
Po vojne Alice, Erika a Katarína zostali rok v Piešťanoch. Tam dobehli zameškané vzdelanie a prostredníctvom Červeného kríža sa skontaktovali s Erikiným otcom Žigmundom, ktorý medzitým emigroval do USA. Našťastie Erika, jej matka a sestra prežili, hoci Lily a niekoľko blízkych príbuzných bolo zavraždených v koncentračných táboroch.
Na tohtoročnom podujatí sa prihovorí aj Dušan Kováč, syn evanjelického kňaza Daniela Kováča, ktorý počas vojny riskoval vlastný život, aby pomáhal židovským spoluobčanom.
Daniel Kováč (1903 – 1974)
Bol evanjelickým kňazom v Slatine nad Bebravou. V rokoch vojny zachraňoval rasovo prenasledovaných, po vypuknutí SNP prednosta Ev. a. v. duchovnej správy v Banskej Bystrici.
Pomáhal prenasledovaným Židom. Jeho pomoc sa začala už v roku 1942, kedy mu kapitán Ján Malár sprostredkoval informácie o popravách židov na ruskom fronte. Fotografie popráv, ktoré videl, boli impulzom, aby týmto ľudom začal pomáhať. Rozhodol sa dať týmto židom svedectvo o ich krste, aby mohli byť vyňatí spod židovského kódexu. A to aj napriek tomu, že Židia vlastne pokrstení neboli. Tvrdil, že raz príde čas, keď sa budú môcť slobodne židia rozhodnúť pre vstup do cirkvi a nebudú to musieť robiť len kvôli tomu, aby si zachránili vlastný život.
Židov zapisoval do vojenskej matriky, kde boli voľné miesta, ktoré z nepozornosti pri vedení matriky povynechával jeho predchodca. Prišlo sa na to náhodou.
Bol zaistený a vo vyšetrovacej väzbe bol od 4. mája do 30.mája 1944. Žiadal milosť u prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Pre zlý zdravotný stav ho prepustili z väzby. Neskôr sa angažoval aj v Slovenskom národnom povstaní.
Po vojne bol tiež politicky prenasledovaný, väznený (od roku 1949). Po prepustení pracoval ako robotník, neskôr úradník a organista v Banskej Bystrici-Radvani ( 1952).
Hudobným hosťom večera bude skupina Fragile.
Súčasťou programu bude aj vyhodnotenie 10. ročníka študentskej súťaže „Susedia, na ktorých sme nezabudli“, ktorej tohtoročná téma je: Odvaha zachraňovať.
Vstup je voľný. Podujatie je otvorené pre širokú verejnosť.
Organizátori:
ICEJ Slovensko, oz. a Pravda a láska, oz.
Autorka projektu: Ľuba Lesná, spisovateľka a novinárka
Partneri:
Dokumentačné stredisko holokaustu – DHS
Divadlo P. O. Hviezdoslava – DPOH
Realizáciu podujatia umožnila podpora donorov:
Bratislavský samosprávny kraj – BSK
Nadácia VÚB
Veľvyslanectvo Spolkovej republiky Nemecko Bratislava
Mediálni partneri:
Rádio 7
Platforma Kresťania v meste
Ak by ste mali na srdci podporiť tento projekt, môžete tak urobiť darom na účet ICEJ Slovensko:
IBAN: SK23 0200 0000 0012 9716 0551
Variabilný symbol: 909
Tešíme sa na Vašu účasť. Nezabúdajme. 