Protiizraelský bojkot

Člen Knnesetu Yair Lapid prehovoril v Paríži a vyslal správu antisemitistom na celom svete.

„Jedným veľkým antisemitským projektom je, aby bol svet presvedčený, že antisemitizmus je výsledkom niečoho, čo zavinili sami Židia. Že antisemitizmus je len následkom a sú dôvody, prečo ho ospravedlniť. Antisemitizmus nikdy neuznáva podstatu toho, čím vlastne je: xenofóbiou.“

 „Stále keď počujete výhovorky, viete, že je to lož. Stále je to niečo iné, ale vždy je to rovnaké. Nenávidia Židov nie za niečo, čo Židia urobili, ale za to, čo je v nich. To je zlé, škodlivé a hnusné. V posledných rokoch prichádza nový argument. Je to kvôli Izraelu, je to kvôli zachádzaniu s Palestíncami, je to kvôli ich záujmu o ľudské práva.“

„Nestarajú sa o ľudské práva, sú to antisemitisti. Keď Assad zavraždil pól milióna ľudí, mlčali. Keď v občianskej vojne v Kongu zahynuli viac ako štyri milióny ľudí, mlčali. Mlčali, keď Irán vešal homosexuálov na telefónnych stĺpoch. Prebúdzajú sa len pokiaľ ide o demokratický štát dodržujúci zákony, ktorý robí čo môže, aby zachoval ľudský život. Prečo? Pretože to sú Židia. A oni Židov nenávidia.“

Lapid dodal: „Musíme ľudstvu vysvetliť, čo počuje. Počuje hlas nenávisti. Hnutie BDS je hlas nenávisti. Hlasy protestujúcich proti Izraelu v Paríži, v Londýne, na amerických kampusoch – sú hlasom nenávisti. Politici, ktorí navrhujú bojkotovať Izrael a podporovať teroristické organizácie, ako sú Hamas a Hizballáh, sú hlasom nenávisti.“

BDS zahajuje kampaň proti futbalovému zápasu v Tel Avive.

Na futbalový zápas, ktorý sa bude konať v Tel Avive medzi argentinskými a uruguayskými národnými týmami, sa zamerial protiizraelský bojkot, hnutia BDS.

Futbalová megastar Lionel Messi z Argentíny a Luis Suarez z Uruguaye nastúpia v priateľskom stretnutí 18. novembra v Tel Avive. Obaja útočníci spoločne hrajú v barcelonskom tíme v španielskej La Lize.

Cez víkend demonštranti protestovali pred tréningovým centrom v Barcelone a obidve hviezdy vyzývali, aby vypredaný zápas v Izraeli zrušili.

Minulý rok vyústila kampaň BDS v zrušenie zápasu medzi Argentínou a Izralom – ten sa mal hrať v Jeruzaleme.

Zdroj: israel.cz


Nový milník v Aliji

Kresťanské veľvyslanectvo sa raduje z toho, že od roku 1980 pomohlo viac ako 150 000 Židom vrátiť sa v rámci alije do Izraela. Boli medzi nimi židovské rodiny zo severu, juhu, východu aj západu – presne tak, ako to predpovedali hebrejskí proroci. Veľké zhromažďovanie Izraela stále pokračuje. Izrael očakáva, že do konca roku 2019 prijme ďalších 35 000 židovských prisťahovalcov. A Kresťanské veľvyslanectvo opäť pomôže asi 10% z nich v presťahovaní do Izraela. ICEJ plánuje tento rok pomôcť zhruba 3 500 Židom na ceste domov do Izraela z rusky hovoriacich krajín, západnej Európy, Latinskej Ameriky, Etiópie, Indie, Číny, alebo ďalších území. Aj budúci rok vyzerá sľubne pre našu prácu v rámci alije. Pracovníci Židovskej agentúry nás nedávno informovali, že akonáhle vznikne nová izraelská vláda, plánujú v priebehu dvoch rokov do Izraela presťahovať ostávajúcich 7 000 etiópskych Židov. Kresťanské veľvyslanectvo prisľúbilo spolupracovať na tejto historicky poslednej vlne etiópskej alije zo všetkých síl.

foto: Predseda vlády Benjamin Netanyahu vystupujúci na ceremónii v Jerusalem veďla kňazov Beta Izrael, 1998. Beta Izrael – etiópsky Židia.

„Dobrotivo upriem na nich svoj zrak a navrátim ich do tejto krajiny. Znova ich vybudujem, ale nezrúcam, zasadím ich, ale nevytrhám.“  (Jr 24, 6)

„Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje.“  (Mt 12, 30)
 

Netanjahu: Nemáme lepších priateľov ako našich kresťanských priateľov

Pri príležitosti otvorenia nového Muzea Priateľov Siona na stretnutí Christian Media Summit, zdieľal premiér podrobnosti o konzultáciách s Trumpom pred presunom ich veľvyslanectva do Jeruzalema.

Židia sú jediný národ na svete, ktorý žije v rovnakej krajine, hovorí rovnakým jazykom, má rovnaké hlavné mesto, rovnaké náboženstvo a pod rovnakým menom, ako pred 3000 rokmi,“ uviedol Netanjahu, keď citoval knihu ,,Biblia a meč“ Barbary Tuchmanovej.

„Jeruzalem je mesto, v ktorom vládli židovskí králi, kde kázali židovskí proroci a kde se modlil a stále sa modlí izraelský ľud. ,,Pokiaľ by som na teba Jeruzalem zabudol..“ – nikdy sme nezabudli a vrátili sme sa.“

Netanjahu sa zaviazal blokovať akýkoľvek plán na rozdelenie hlavného mesta a povedal, že mesto ostane pod izraelskou suverenitou a jednotné.

Premiér spomínal na rozhovor s prezidentom Trumpom pred presunom amerického veľvyslanectva do Jeruzalema, keď spolu konzultovali, ako postupovať.

„Chcem, aby ste veděli, že predtým ako to prezident Trump urobil, tak to so mnou konzultoval. Pýtal sa: „Čo si myslíš, že sa stane? Bude z toho mnoho násilia? Budú v arabskom svete protesty a demonštrácie?“

„Povedal som mu: „Pozri, nemôžem ti zaručiť, že také protesty nebudú. Ale nemyslím si to.““

„Každopádne to urobil. A aký bol výsledok? Nič.“

„A znova sa prezident Trump rozhodol uznať Golanské výšiny ako súčásť Izraela, súčásť suverénneho štátu Izrael, a znova mnohí tvrdili, že dojde k obrovským rečiam, a znova sa nič nestalo. Prečo sa nič nestalo? Tým dôvodom je niečo ohromné: transformácia Izraela v mysliach mnohích ľudí na Blízkom východe. Už nie je vnímaný ako nepriateľ, ale ako spojenec proti spoločnému nepriateľovi militantnému islamu. Najprv proti tomu, ktorý viedol militantných sunnitov, teda proti Al-Kaide a Daesh (ISIS) a teraz proti militantním šíitom, vedených Iránom a jeho odnožmi.“

Premiér taktiež vyzdvihol spoločné „židovsko-kresťanské“ hodnoty Izraela a uviedol, že najbližší spojenci Izraela sú jeho „kresťanskí priatelia“.

„Nemáme na svete lepších priateľov ako našich kresťanských priateľov.“

„Nie je náhoda, že je Izrael jediným miestom na Strednom východe, kde kresťania môžu slobodne vyznávať svoju vieru.“

Summit, ktorý bude pokračovať až do stredy, sa koná v hoteli Orient Jerusalem a zišlo sa tam na 150 osobností a predstaviteľov z 30 krajín.

Zdroj: israel.cz

Raší na Blízkom východe nová Arabská jar?

Sťažnosti, ktoré podnietili povstania v roku 2011, stále existujú a v niektorých prípadoch sa prehĺbili.
Neschopnosť skorumpovaných systémov naplniť potreby veľkej a mladej populácie zaručuje, že hnev a frustrácia narastajú.

V Iraku sú demonštranti strielaní na uliciach. V Libanone demonštranti paralyzovali krajinu a zdá sa, že sú pripravení zvrhnúť vládu Saada al-Haririho. Egyptské bezpečnostné sily v posledných týždňoch potlačili pokusy protestovať proti policajnému štátu prezidenta Abdula Fattata al-Sisi.

Irak, Libanon a Egypt majú mnoho odlišností. Demonštranti však majú spoločné ťažkosti a zdieľané miliónmi ľudí, najmä mladých ľudí na celom arabskom Blízkom východe.

Hrubý odhad ukazuje, že 60% obyvateľov regiónu je mladších ako 30 rokov. Mladé obyvateľstvo môže byť pre krajinu veľkým prínosom. Ale iba vtedy, ak hospodárstvo, vzdelávací systém a štátne inštitúcie budú fungovať dostatočne dobre na to, aby vyhoveli ich potrebám. A až na niektoré výnimky sa tak nedeje.

Mladí v Libanone, Iraku a ďalej v regióne sú často veľmi frustrovaní. Korupcia je rakovina. Zbavuje ambícií a nádeje tých, ktorí sa stali jej obeťami. Najrozsiahlejšie sťažnosti sú proti korupcii a nezamestnanosti. Jedno vedie k druhému. Podľa mnohých indikátorov korupcie na celom svete je Irak jednou z najviac skorumpovaných krajín na svete. Libanon je na tom o niečo lepšie ale nie o veľa.

Porazení skorumpovaného systému sa môžu veľmi rýchlo rozhnevať, keď ani vzdelaní si nedokážu získať prácu. Ak sú do korupcie zapojené výkonné inštitúcie štátu – vláda, súdy aj polícia – je to známka toho, že celý systém zlyhá. V Libanone aj v Iraku demonštranti nechcú len rezignáciu svojej vlády. Chcú reformu alebo výmenu celého vládnucého systému.

Jednou z tragických skutočností Iraku je, že násilie sa v spoločnosti zakorenilo. Keď demonštranti protestujúci proti nezamestnanosti, korupcii a vláde vyšli do ulíc, netrvalo dlho, kým sa proti nim použila živá munícia.

Demonštrácie na irackých uliciach sa zatiaľ zdajú byť bez vodcov. Vo vláde sa však šíri strach, že s postupom času a zvyšovaním počtu obetí by sa protestujúci mohli zorganizovať viac.

Demonštrácie sa začali v Bagdade a šírili sa. Cez noc v meste Karbala, bolo podľa nepotvrdených správ mnoho protestujúcich usmrtených a zranených. Na sociálnych médiách bolo uverejnené video mužov, ktorí utekali medzi plameňmi o život.

Od začiatku protestov miera obetí neustále stúpala. V správach z Bagdadu sa uvádza, že niektorí irackí vojaci sa objavili v uniforme s demonštrantmi a na svojich pleciach mali omotanú štátnu vlajku.

Povstania toho roku slobodu po ktorej ľudia túžia, nepriniesli. Dôsledky týchto otrasov však pociťujeme. Medzi nimi vojny v Sýrii, Jemene a Líbyi a oveľa tvrdší policajný štát v Egypte.

Zdroj: https://www.bbc.com/news/world-middle-east-50219821?fbclid=IwAR0d8HfK5ird5YWvbmAN72MN9T6H0ZmfW2mMpCSu-N0QKakdr3oX7oxzads

Berlín v tieni antisemitizmu

Sedemdesiatročný muž bol v Berlíne zbitý – správy to označujú ako antisemitský incident.

Obeť utrpela pri pondelnom poobedňajšom útoku zranenie na hlave a brade. Keď sa na scéne objavil okoloidúci, útočník utiekol a jeho identita nie je známa. Polícia incident vyšetruje. Zo zpráv z nemeckých médií nie je jasné, či je obeť vlastne Žid.

Útok je len jedným z protižidovských útokov hlásených v posledných mesiacoch v nemeckom hlavnom meste. Nedošetrený napríklad ostal jeden, kedy muži pľuvali z balkónu na rabína a jeho syna, keď išli v piatok večer domov zo synagógy. Toto vyšetrovanie bolo kvôli nedostatku dôkazov zastavené.

Za 13 mesiacov, od 1. júla 2018 do 31. júla 2019, bolo v Berlíne vyšetrovaných 488 trestných prípadov súvisiacich s antisemitizmom; v 169 z nich neboli páchatelia identifikovaní. Mnoho prípadov bolo poškodzovanie majetku, urážky a vyhrážanie sa.

„Je neprijateľné, že pri dennom svetle je niekto, kto sa prechádza, podrobený antisemitským urážkam a potom, keď se snaží slovne brániť, zbitý,“ povedal v utorok, po zverejnení správy o útoku, starosta Berlína Michael Müller. „Tieto útoky sa v Berlíne nesmú stať každodennou rutinou.“

Muller poďakoval okoloidúcemu, ktorý „prejevil odvahu a občianske zmýšľanie tým, že zasiahol a tak sa páchateľ vydal na útek.“

zdroj: israel.cz


Berlín – hlavné mesto európskeho antisemitizmu

Berlín predbehol Malmö ako hlavné mesto európskeho antisemitizmu, ktoré je ako výstavou rozmanitých protižidovských a protizraelských prejavov. Zahŕňajú desiatky prípadov fyzického násilia voči Židom, vrátane rabínov. Jeden zo štyroch Nemcov má údajne antisemitské presvedčenie.

Len 10% mladých ľudí vo východnom Nemecku sú dnes kres’tania. Východné Nemecko je „najateistickejšie miesto na svete“, dokonca viac ako Čína, Severná Kórea a Kuba.

Zdroje: https://besacenter.org/perspectives-papers/berlin-antisemitism/?fbclid=IwAR3ggzBwc89nEpvvgFHXhpDzzBzTxCid0kxSXRXTD5RrKkhJ8blwUas1KJ4

http://israel.cz/lang_cs/aktualita/3/13289/?fbclid=IwAR3aIGtNA8tM98R_9h4CDlQRxNBl_2Q_EL9rYk2CNU2rY0gn6C7ZUvbApyw

Karneval v belgickom Aalste

Starosta mesta bol už v septembri 2019 povolaný do sídla UNESCO v Paríži, kde musel vysvetlovať, že ich karnevalový sprievod nebol antisemitský, keď na ňom boli zobrazované karikatúry ortodoxných Židov zo zahnutými nosmi, stojacich na hromade peňazí a obklopení krysami.

Karnevalové stuhy pripravené pre rok 2020 môžu spôsobiť nový problém, pretože zobrazujú stereotypné antisemitské karikatúry Židov. Tí, ktorí ich vyrobili, tvrdia, že je to v duchu karnevalu a že si tropia žarty zo všetkých.

Rabín Margolin vo svojom prehlásení povedal: „Raz znamená raz a dúfali sme, že tomu tak pri nechutných obrázkoch z minulého karnevalu naozaj bude. Namiesto toho tieto stuhy predstavujú úmyselnú snahu nás uraziť.“

„Vraj ide o vtip, a že sa všetci máme smiať. My Židia máme fantastický zmysel pre humor. Ale žiaden Žid nikde v Európe sa nesmeje.“

„Namiesto toho sa vraciame k nechutnému a grotesknému spôsobu, akým sa nás karneval snaží vykresliť, ako stojacich na peňazích, hrabivých, chamtivých a s veľkým nosom. Prečo? Pretože je to priamo ako z nacistickej učebnice. To je nebezpečné. Takto se snažia oddeliť Židov od tradičnej belgickej spoločnosti. A útočia….Toto má byť rok 2019, nie 1939.“

zdroj: israel.cz

Radosť z Tóry

V Izraeli dnes vrcholí obdobie tzv. „Najvyšších“ sviatkov, kedy po siedmich dňoch sviatku Sukot oslavujú Simchat Tora – Radosť z Tóry. Je to jeden z najveselejších sviatkov v živote hebrejského národa. V Biblii sa síce nespomína, ale nie je v rozpore s Duchom Písma. Slávnostný sprievod so zvitkami Tóry, sprevádzaný tancami, čítanie Tóry v synagóge dokonca aj chlapcami, všeobecný jasot a radosť všetkého ľudu Izraela, vyjadrujú lásku každého Hebreja k svojmu Stvoriteľovi a vieru v Jeho Slovo. A niet sa čomu diviť, pretože Izraelu Boh zveril Slovo Božie. Ako hovorí list Rímanom 3:1-2 : ”V čom je teda prednosť Žida?…predovšetkým, že Židom boli zverené Slová Božie.“ 

Kráľ Dávid hovorí: „Ďakujem Ti celým srdcom, ospevujem Ťa pred božstvami. Skláňam sa oproti Tvojmu svätému chrámu, pre Tvoju milosť a  ospevujem Tvoje meno, lebo si zvelebil nadovšetko Svoje meno – Svoje slovo.“  Žalm 138:1-2

Vertikála východného vetra, alebo stretnutie potomkov spoločného príbehu

„… a Vertikála sa do mora oprela silným východným vetrom. Ten vanul celú noc, až sa z mora stala súš. Vody sa rozostúpili a synovia Izraela prešli cez more suchou nohou. Vody im boli stenou po pravici a ľavici.“ (Biblia, Exodus 14.21-22-parafráza).

V dňoch 6. – 9. septembra 2019 sa na hrade v Starej Ľubovni uskutočnilo štvordňové verejné stretnutie (festival) potomkov záchrancov a zachránených, ktorí prišli z Izraela a Veľkej Británie. Toto stretnutie nás vtiahlo do živého príbehu niekoľkých miestnych rodín, ktoré počas 2. svetovej vojny pomohli pri záchrane jednej 11-člennej židovskej rodiny s priezviskom Honig z Malého Lipníka. Zoznámili sme sa nielen s hrôzami prenasledovanej rodiny, ale tiež s hrdinstvom záchrancov a so zázračnou Vertikálou východného vetra. Bola to po 75 rokoch príležitosť zaspomínať na ťažké chvíle tohto obdobia a zoznámiť verejnosť s príbehom plným emócií.

V piatok, priamo v renesančnom paláci Hradu Ľubovňa, tento festival otvoril a všetkých hostí privítal podpredseda Prešovského samosprávneho kraja a zástupca primátora mesta Stará Ľubovňa MUDr. Peter Bizovský. Predniesol pozdrav a posolstvo Mons. Jána Babjaka, arcibiskupa gréckokatolíckej cirkvi a metropolitu Prešovskej metropolitnej cirkvi, ktorý prevzal záštitu nad týmto podujatím. Ako prvý prítomných pozdravil predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Oblastného výboru v Starej Ľubovni Ing. plk. v.v. Václav Homišan, ktorý pripomenul 75. výročie a historický význam Slovenského národného povstania. Po ňom mladý historik Mgr. Eduard Laincz oboznámil prítomných s priebehom odboja v tomto prihraničnom regióne a so zapojením sa miestnych Židov v boji s fašizmom počas SNP. Bol to odborný úvod k slávnostnému položeniu vencov a kytíc k pamätníku padlých hrdinov na treťom nádvorí hradu. Počas spomienkového ceremoniálu zaznela slovenská hymna, po nej položili vence k pamätníku zástupcovia Zväzu protifašistických bojovníkov, mesta Stará Ľubovňa a Ľubovnianskeho múzea. Hostia z Izraela sa k tomuto obradu pripojili modlitbou Kadiš a El Rachamim za svoju príbuznú Alžbetu, ktorá neprežila holokaust, a za padlého partizána Jozefa, ktorý bol veliteľom partizánskeho oddielu a padol v SNP. Tieto modlitby predniesol Arie Honig, jeden z potomkov rodiny. Záver úvodného programu sa niesol v duchu vzájomných rozhovorov a zvítaní hojného počtu prítomných hostí.

Atmosféru sobotňajšieho popoludnia umocnila nádherná ústredná pieseň z opery Nabucco, plač židovských zajatcov v babylonskom zajatí v podaní ženského kvarteta pod vedením PeadDr. Kataríny Barlíkovej. Následne prezentoval svoj príspevok Ing. Mikuláš Lipták, ktorý obohatil vlastným svedectvom s Bohom a odpovedal tak na otázku, prečo sa zaujíma o problematiku Židov na Spiši a na Slovensku. Od hľadania, čistenia a obnovovania židovských cintorínov v Kežmarku prešiel plynule k organizovaniu židovských zájazdov po stopách svojich predkov a takto i k prvému stretnutiu s potomkami Honigovcov v roku 2010. V minulých rokoch spoločne navštívili rôzne miesta v okolí Starej Ľubovne, kde sa ich predkovia pohybovali. Misia bola celkom úspešná, pretože navštívili pílu na spracovanie dreva v Mníšku nad Popradom, kde členovia ich rodiny pracovali pod ochranou Jána Brunovského. Navštívili aj rodnú obec Malý Lipník a Starú Ľubovňu a stretli sa s pamätníkmi, ktorí sa na rodinu Honigovú ešte pamätali. Chýbal im však jeden kamienok významného príbehu, o ktorom sa v ich rodine rozprávalo. Hľadali istú rodinu Horákovú, u ktorej sa za dramatických okolností ukrývali bratia Šimon a Moricz s rodičmi. Rodinu Horákovú v okolí Starej Ľubovne ani v poľsko-slovenskom pohraničí nikto nepoznal. Mikuláš Lipták svoju prezentáciu ukončil optimistickou myšlienkou, že zázraky sa môžu diať… Záverom svojho vystúpenia nechal premietnuť krátky dokumentárny film rodiny Honigovej z ich ciest po Slovensku.

Nasledoval príbeh Františka Bondru, ktorý odhalil Mikulášom naznačený zázrak. František, ktorý sa narodil v Ostrave východoslovenským rodičom, v roku 2009 navštívil Izrael. Táto krajina ho natoľko zaujala, že spoločne s manželkou a svojimi priateľmi založil v Ostrave židovsko-kresťanský festival. V súvislosti s týmito aktivitami sa František od svojej mamky dozvedel, že sa u nich počas vojny ukrývala židovská rodina. V pamäti jeho mamky, vtedy 12-ročného dievčatka, zostali len fragmenty nejakého dramatického zážitku. Nemeckí vojaci, hľadanie ukrývajúcich sa Židov, dvor v plameňoch, zatknutie otecka gestapom… František sa takto dozvedel len fonetické priezvisko Hajnik. Nevedel, odkiaľ presne boli, a nepoznal iné údaje, i napriek tomu sa rozhodol túto židovskú rodinu hľadať. Zhruba po ôsmich rokoch sa zázrak skutočne stal. Pretože František je aktívny kresťan, pripisuje to Božiemu vedeniu, ktoré ho po dlhom a vytrvalom hľadaní priviedlo až k Mikulášovi Liptákovi. Ten nás s rodinou Honigovou skontaktoval a sprevádzal nás i do Izraela, kde sa v Jeruzaleme konalo spoločné stretnutie vzájomne sa hľadajúcich rodín. Záverom vystúpenia Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovcov, boli premietnuté dve videá so svedectvom Moricza a Šimona Honigovcov, ktorí rozprávajú o tom, ako prežívali túto vojnovú drámu.

Poslednú prednášku Avichaja Honiga uviedol hudobný prednes na husliach a klavíri na motívy z filmu Schindlerov zoznam v podaní Kataríny Barlíkovej a Márie Budzákovej. Avichaj začal svoju prednášku trpkou pravdou: „Problém našej rodinnej histórie spočíval v tom, že naši, pravdepodobne aj vaši predkovia, ktorí prešli hrôzami vojny, nechceli o tom hovoriť.“ Spomína, ako v 90. rokoch povedal svojmu otcovi, že by chcel ísť na Slovensko, aby navštívil a poznal miesta, kde jeho predkovia žili. Otec to pôvodne zamietol. V jeho spomienkach sa ukrývalo príliš veľa zlého. Nakoniec sa ho predsa len podarilo prehovoriť, pretože v tej dobe zostal jediným, ktorý to zažil, poznal miesta a snáď aj niektorých ľudí, ktorí by mohli ešte žiť, a zdravotne bol schopný takúto dlhú cestu absolvovať. Nechajme hovoriť Avichaja: „Niektoré mená sme ešte z rozprávania poznali, ako napríklad gréckokatolícky kňaz Andrej Zima, ktorý ukryl náš rodinný majetok a po vojne ho rodine poctivo vrátil. Mlynár Ján Brunovský, ktorý vybavil ministerské výnimky takmer celej rodine. Vtedajší richtár obce Malý Lipník Jozef Šesták, ktorý zásoboval rodinu potravinami. Nevedeli sme však všetky mená. Dokumentárny film, ktorý som na týchto miestach vtedy točil, nebol dokončený, pretože nám chýbali niektoré časti skladačky. Jedného dňa v minulom roku mi zatelefonoval môj bratranec Menachem. Bol som práve v práci, tak sa ma opatrne opýtal, či môžem hovoriť. Trochu som mal obavy zo zlých správ. Dostal e-mail od Mikuláša Liptáka, ktorý nás vtedy na našej ceste po stopách našich predkov sprevádzal, že má pre nás nové správy. Ozval sa mu nejaký František Bondra z rodiny Imrichovej, ktorého prarodičia koncom roka 1944 ukrývali dvoch židovských chlapcov a chvíľu aj ich rodičov u seba na gazdovstve v osade Skalná. Poslal príbeh, ktorý sme z rozprávania svojich rodičov dôverne poznali. Nepoznali sme však ich meno, rovnako ako František nepoznal presne naše meno. My sme ich hľadali pod menom Horák, on nás hľadal pod menom Hajnik. A preto film, ktorý som pred rokmi na svojej výprave po stopách našich predkov začal točiť, a pre nedostatok informácií nedokončil, má teraz nové pokračovanie.

Sobotný večer v hradnom renesančnom paláci sa niesol v duchu miestnej kapely Mojše Band pod vedením charizmatického Michala Paľka. Ďalšími hudobníkmi bol harmonikár a bubeník v jednej osobe František Kubík a basista Róbert Ragan st. Koncert skupina otvorila krásnou izraelskou ľudovou piesňou Adon Olam. Nasledovali staré piesne Židov bývalého Huncovského rabinátu v skvelej úprave. Piesne pochádzali práve z ľubovnianskeho regiónu a spievali ich tamojší Židia. Mojše Band zožal u publika veľký potlesk.

Centrom celého festivalu bola nedeľa. Cieľom organizátorov bolo navštíviť pôvodné miesta, kde sa za dramatických okolností ukrývali Moricz a Šimon Honigovci. Organizátori zvolili dve trasy. Prvú, východnú cestu, cez Sulín a druhú, výstupom na Skalnú, zo západnej strany. Väčšia časť potomkov Honigovcov si zvolila prvú trasu. Bola to časť predpokladanej cesty z Malého Lipníka na Skalnú, ktorú absolvovali ich predkovia. Išlo sa po hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny, a to zo sedla Doštená až na Skalnú. Napriek tomu, že predpoveď počasia bola o trvalom daždi, otvárali sa nám nádherné výhľady miestnych hôr s roztrúsenými domčekmi. Celú výpravu sprevádzal vnuk rodiny Imrichovej František Bondra, pretože v miestnych horách prežil svoje detstvo. Každým krokom bližšie k osade sa u všetkých prítomných stupňovalo vzrušenie. Asi 250 m od susedov Imrichovcov sme narazili na orientačnú šípku, ktorá už avizovala cieľ nášho putovania. Druhá skupina účastníkov si zvolila náročnejšiu trasu s väčším prevýšením. Okolo 11. hodiny sme sa všetci stretli na bývalej usadlosti rodiny Imrichovej. Nad usadlosťou už bola osadená informačná tabuľa s príbehom udalostí, ktoré sa tu odohrali. Slávnostného sprístupnenia tejto tabule sa s krátkym príhovorom a poďakovaním za rodinu Imrichovú ujal František Bondra, za Ľubovnianske múzeum pani Monika Pavelčíková a za rodinu Honigovú pán Menachem Honig. Následne hovoril ešte František, ktorý objasnil význam názvu celého festivalu, tzn. čo je to Vertikála východného vetra. Prostredníctvom mobilných telefónov sme sa zorientovali v svetových stranách a takto sme zistili, kde je východ a jeden dobrovoľník nám odkrokoval vzdialenosť obytného domu od stodoly, ktorá bola nacistami zapálená a zhorela do základu. Bolo to zhruba 8 až 9 m. Je neuveriteľné, že stodola naplnená slamou až po okraj nezapálila drevené obytné stavby a potom senník, kde sa ukrývali bratia Honigovci. Moricz vo svojom svedectve rozprával, že so svojím bratom Šimonom odriekali modlitbu pred smrťou. Odrazu sa rozfúkal taký silný východný vietor, že odklonil plamene od obytných častí. Zachránili sa vďaka tomuto vetru. Po hebrejsky sa vietor povie ruach. Tento výraz je rovnaký ako v prvých veršoch knihy Genesis: „zem bola neúrodná a pustá a ruach sa vznášal nad vodami“.

To hlavné prišlo vo chvíli, keď sme sa presunuli k senníku, kde sa Moricz a Šimon ukrývali. František lokalizoval presné miesto úkrytu a medzery v zrube, kde nemecký vojak bajonetom prepichoval seno, či snáď nenarazí na úkryt. S vyhrotenými emóciami sa vrátili k informačnej tabuli, kde František prečítal svoje krátke zamyslenie s výzvou k nám Slovákom, ako aj k našim izraelským priateľom. To, čo sa tu pred 75 rokmi odohralo, sa nikdy nesmie opakovať. Doznievajúce myšlienky boli náhle prerušené tónmi izraelskej hymny v podaní trumpetistu Jaroslava Janeka dobre maskovaného v kroví. Nielen Izraelčania, ale aj všetci prítomní sa neubránili slzám dojatia. Zostup zo Skalnej do údolia k autobusom bol sprevádzaný vzájomnými priateľskými rozhovormi. Poslednou zástavkou exkurzie bola obec Hraničné, kde sme si obhliadli bývalú židovskú krčmu, ktorú zabavilo gestapo a kde boli po incidente na Skalnej gestapom brutálne vypočúvaní Pavol Imrich a ďalší zadržaní muži zo Skalnej.

Nedeľné popoludnie otvoril hudobným vstupom Ján Jendrichovský a jeho priatelia. Potom sa moderovaného rozhovoru ujal pán Ing. Mikuláš Lipták a postupne pozval na pódium týchto účastníkov:
Menachema Honiga, syna Moricza Honiga, ktorý sa ukrýval na Skalnej,
Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovej zo Skalnej,
Miloša Labaša, pravnuka Jána Brunovského z Mníšku nad Popradom,
Pani Helenu Bačovú, dcéru richtára Jozefa Šestáka z Malého Lipníka,
Emila Komjati, vnuka Ireny Komjati z Nitry.
Mikuláš Lipták sústreďoval svoje otázky na ústredný bod. Prečo to vaši predkovia robili a čo z toho mali? Nebránil sa ani otázke, že snáď  tu mohli zohrať dôležitú úlohu aj židovské peniaze. Bola to provokatívna otázka nám všetkým na zamyslenie, ktorí žijeme v dnešnej dobe…

Záverom tejto moderovanej diskusie Menachem Honig verejne poďakoval všetkým potomkom ich záchrancov a odovzdal im symbolické darčeky. Bol to certifikát rodiny Honigovej, kde bolo adresné poďakovanie za záchranu ich rodiny v období holokaustu, a peknú knižne viazanú publikáciu o rodine Honig a ich záchrancoch.

Po skončení programu sme sa rozprávali a občerstvili pripraveným ovocím, buchtami, vynikajúcimi gruľovníkmi, kávou, teplým čajom a kóšer vínom. Bola to pekná bodka za nedeľným programom. Štvrtý deň, pondelok 9. septembra, kedy je v kalendári Pamätný deň holokaustu, bol určený predovšetkým študentom stredných škôl. Bola to príležitosť zoznámiť študentov so skutočným príbehom a so skutočnými ľuďmi, ktorých sa táto téma dotýkala. V sále ľubovnianskeho Kina Tatra boli prítomní všetci hostia z Izraela s niekoľkými triedami študentov stredných škôl. V úvode zaznela vynikajúca prednáška Mgr. Eduarda Laincza s prezentáciou, ktorý prítomných oboznámil s históriou židovskej komunity v okrese Stará Ľubovňa v rokoch 1938­ — 1945. Svoju prednášku ukončil výzvou, aby študenti dôsledne posudzovali informácie, ktoré sa im niekedy dostávajú z rôznych zdrojov a vedeli ich zakomponovať do historických kontextov. Menachem Honig vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou oboznámil študentov s históriou, ako jeho predkovia prežívali holokaust v miestnych podmienkach na Slovensku. Vymenoval všetky rodiny, ktoré sa podieľali na záchrane ich rodičov, prarodičov, strýkov a tiet. Bola to rodina gréckokatolíckeho kňaza Andreja Zimu a rodina miestneho richtára pána Jozefa Šestáka z Malého Lipníka. Z blízkeho okolia to bola rodina Jána Brunovského z Mníška nad Popradom a rodina Pavla Imricha zo Skalnej. Následne pán Ing. Gerard Zima krátko zaspomínal na svojho starého otca – kňaza, ktorý rodine Honigovej v ťažkom období významne pomáhal a ocenil i statočnosť vtedajšieho biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý nabádal svojich kňazov k pomoci prenasledovaným Židom. Pre nedostatok času svoj príspevok Ako som hľadal jednu židovskú rodinu… iba stručne predstavil František Bondra. Predovšetkým zdôraznil, že predsudky v akejkoľvek forme a proti komukoľvek sú v dnešnej spoločnosti neprípustné. Je dôležité sa vzájomne poznávať a poznať dejiny. Neznalosť totiž vedie práve k predsudkom a vzájomnej nenávisti.

Záverom tejto správy o tomto podujatí by som rád zdôraznil:
Pretože sa celý festival niesol v kresťansko-židovskom duchu, tak by som rád na prvom mieste poďakoval „Vertikále“, pod ktorou si určite všetci predstavujem B..a. Ďalej moje veľké poďakovanie patrí Ľubovnianskemu múzeu v Starej Ľubovni a jeho riaditeľovi PhDr. Daliborovi Mikulíkovi, (ktorý nemohol byť prítomný z dôvodu svojej služobnej cesty v Japonsku) za inštitucionálne zastrešenie tohto festivalu. Poďakovanie patrí predovšetkým pani Mgr. Stanislave Vidovej a všetkým pracovníkom múzea, ktorí tu s nami boli a podieľali sa na jeho úspešnom priebehu.

Ďakujem:externým pracovníkom Ľubovnianskeho múzea: Mgr. Monike Pavelčíkovej a Mgr. Eduardovi Lainczovi za odborný a organizačný prínos,
sponzorom, hlavne Ľubovnianskemu múzeu, ktoré zabezpečilo hlavnú časť financovania tohto projektu, kapele Mojše Band, ktorá vďaka svojej finančnej ústretovosti prispela k uskutočneniu tohto podujatia, ochotným sponzorom, ktorí nechcú byť menovaní, Mgr. Kataríne Tomkovej za profesionálnu tlmočnícku službu z anglického jazyka, všetkým spolupracovníkom – Mikulášovi Liptákovi, Lenke Liptákovej, Kataríne Barlíkovej, Jánovi Jendrichovskému, Antonovi, Rudovi a Viliamovi Hudecovcom. Nemôžem nespomenúť partnerov, ktorí tento projekt podporili: Najdôležitejším partnerom tohto projektu bolo Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove s jeho arcibiskupom a metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, ktorý nad týmto festivalom prevzal záštitu.
ViViT – kresťanské nakladateľstvo v Kežmarku, ktoré vydáva literatúru na tému holokaustu a iné zaujímavé publikácie.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, ktorá v minulom roku uskutočnila podujatie Odpustenie a zmierenie, týkajúce sa aj Židov.
TV Noe – televízia dobrých správ, ktorá s Františkom Bondrom urobila na túto tému rozhovor a stala sa tak mediálnym partnerom.

ICEJ – Kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme, ktoré tento projekt mediálne podporilo.
Mojše Band – už spomínaný sponzor a mediálny partner.
Templfest Ostrava – partnerský festival.

František a Lidia Bondrovci
Do slovenčiny preložila Mgr. Monika Pavelčiková