Vertikála východného vetra, alebo stretnutie potomkov spoločného príbehu

„… a Vertikála sa do mora oprela silným východným vetrom. Ten vanul celú noc, až sa z mora stala súš. Vody sa rozostúpili a synovia Izraela prešli cez more suchou nohou. Vody im boli stenou po pravici a ľavici.“ (Biblia, Exodus 14.21-22-parafráza).

V dňoch 6. – 9. septembra 2019 sa na hrade v Starej Ľubovni uskutočnilo štvordňové verejné stretnutie (festival) potomkov záchrancov a zachránených, ktorí prišli z Izraela a Veľkej Británie. Toto stretnutie nás vtiahlo do živého príbehu niekoľkých miestnych rodín, ktoré počas 2. svetovej vojny pomohli pri záchrane jednej 11-člennej židovskej rodiny s priezviskom Honig z Malého Lipníka. Zoznámili sme sa nielen s hrôzami prenasledovanej rodiny, ale tiež s hrdinstvom záchrancov a so zázračnou Vertikálou východného vetra. Bola to po 75 rokoch príležitosť zaspomínať na ťažké chvíle tohto obdobia a zoznámiť verejnosť s príbehom plným emócií.

V piatok, priamo v renesančnom paláci Hradu Ľubovňa, tento festival otvoril a všetkých hostí privítal podpredseda Prešovského samosprávneho kraja a zástupca primátora mesta Stará Ľubovňa MUDr. Peter Bizovský. Predniesol pozdrav a posolstvo Mons. Jána Babjaka, arcibiskupa gréckokatolíckej cirkvi a metropolitu Prešovskej metropolitnej cirkvi, ktorý prevzal záštitu nad týmto podujatím. Ako prvý prítomných pozdravil predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Oblastného výboru v Starej Ľubovni Ing. plk. v.v. Václav Homišan, ktorý pripomenul 75. výročie a historický význam Slovenského národného povstania. Po ňom mladý historik Mgr. Eduard Laincz oboznámil prítomných s priebehom odboja v tomto prihraničnom regióne a so zapojením sa miestnych Židov v boji s fašizmom počas SNP. Bol to odborný úvod k slávnostnému položeniu vencov a kytíc k pamätníku padlých hrdinov na treťom nádvorí hradu. Počas spomienkového ceremoniálu zaznela slovenská hymna, po nej položili vence k pamätníku zástupcovia Zväzu protifašistických bojovníkov, mesta Stará Ľubovňa a Ľubovnianskeho múzea. Hostia z Izraela sa k tomuto obradu pripojili modlitbou Kadiš a El Rachamim za svoju príbuznú Alžbetu, ktorá neprežila holokaust, a za padlého partizána Jozefa, ktorý bol veliteľom partizánskeho oddielu a padol v SNP. Tieto modlitby predniesol Arie Honig, jeden z potomkov rodiny. Záver úvodného programu sa niesol v duchu vzájomných rozhovorov a zvítaní hojného počtu prítomných hostí.

Atmosféru sobotňajšieho popoludnia umocnila nádherná ústredná pieseň z opery Nabucco, plač židovských zajatcov v babylonskom zajatí v podaní ženského kvarteta pod vedením PeadDr. Kataríny Barlíkovej. Následne prezentoval svoj príspevok Ing. Mikuláš Lipták, ktorý obohatil vlastným svedectvom s Bohom a odpovedal tak na otázku, prečo sa zaujíma o problematiku Židov na Spiši a na Slovensku. Od hľadania, čistenia a obnovovania židovských cintorínov v Kežmarku prešiel plynule k organizovaniu židovských zájazdov po stopách svojich predkov a takto i k prvému stretnutiu s potomkami Honigovcov v roku 2010. V minulých rokoch spoločne navštívili rôzne miesta v okolí Starej Ľubovne, kde sa ich predkovia pohybovali. Misia bola celkom úspešná, pretože navštívili pílu na spracovanie dreva v Mníšku nad Popradom, kde členovia ich rodiny pracovali pod ochranou Jána Brunovského. Navštívili aj rodnú obec Malý Lipník a Starú Ľubovňu a stretli sa s pamätníkmi, ktorí sa na rodinu Honigovú ešte pamätali. Chýbal im však jeden kamienok významného príbehu, o ktorom sa v ich rodine rozprávalo. Hľadali istú rodinu Horákovú, u ktorej sa za dramatických okolností ukrývali bratia Šimon a Moricz s rodičmi. Rodinu Horákovú v okolí Starej Ľubovne ani v poľsko-slovenskom pohraničí nikto nepoznal. Mikuláš Lipták svoju prezentáciu ukončil optimistickou myšlienkou, že zázraky sa môžu diať… Záverom svojho vystúpenia nechal premietnuť krátky dokumentárny film rodiny Honigovej z ich ciest po Slovensku.

Nasledoval príbeh Františka Bondru, ktorý odhalil Mikulášom naznačený zázrak. František, ktorý sa narodil v Ostrave východoslovenským rodičom, v roku 2009 navštívil Izrael. Táto krajina ho natoľko zaujala, že spoločne s manželkou a svojimi priateľmi založil v Ostrave židovsko-kresťanský festival. V súvislosti s týmito aktivitami sa František od svojej mamky dozvedel, že sa u nich počas vojny ukrývala židovská rodina. V pamäti jeho mamky, vtedy 12-ročného dievčatka, zostali len fragmenty nejakého dramatického zážitku. Nemeckí vojaci, hľadanie ukrývajúcich sa Židov, dvor v plameňoch, zatknutie otecka gestapom… František sa takto dozvedel len fonetické priezvisko Hajnik. Nevedel, odkiaľ presne boli, a nepoznal iné údaje, i napriek tomu sa rozhodol túto židovskú rodinu hľadať. Zhruba po ôsmich rokoch sa zázrak skutočne stal. Pretože František je aktívny kresťan, pripisuje to Božiemu vedeniu, ktoré ho po dlhom a vytrvalom hľadaní priviedlo až k Mikulášovi Liptákovi. Ten nás s rodinou Honigovou skontaktoval a sprevádzal nás i do Izraela, kde sa v Jeruzaleme konalo spoločné stretnutie vzájomne sa hľadajúcich rodín. Záverom vystúpenia Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovcov, boli premietnuté dve videá so svedectvom Moricza a Šimona Honigovcov, ktorí rozprávajú o tom, ako prežívali túto vojnovú drámu.

Poslednú prednášku Avichaja Honiga uviedol hudobný prednes na husliach a klavíri na motívy z filmu Schindlerov zoznam v podaní Kataríny Barlíkovej a Márie Budzákovej. Avichaj začal svoju prednášku trpkou pravdou: „Problém našej rodinnej histórie spočíval v tom, že naši, pravdepodobne aj vaši predkovia, ktorí prešli hrôzami vojny, nechceli o tom hovoriť.“ Spomína, ako v 90. rokoch povedal svojmu otcovi, že by chcel ísť na Slovensko, aby navštívil a poznal miesta, kde jeho predkovia žili. Otec to pôvodne zamietol. V jeho spomienkach sa ukrývalo príliš veľa zlého. Nakoniec sa ho predsa len podarilo prehovoriť, pretože v tej dobe zostal jediným, ktorý to zažil, poznal miesta a snáď aj niektorých ľudí, ktorí by mohli ešte žiť, a zdravotne bol schopný takúto dlhú cestu absolvovať. Nechajme hovoriť Avichaja: „Niektoré mená sme ešte z rozprávania poznali, ako napríklad gréckokatolícky kňaz Andrej Zima, ktorý ukryl náš rodinný majetok a po vojne ho rodine poctivo vrátil. Mlynár Ján Brunovský, ktorý vybavil ministerské výnimky takmer celej rodine. Vtedajší richtár obce Malý Lipník Jozef Šesták, ktorý zásoboval rodinu potravinami. Nevedeli sme však všetky mená. Dokumentárny film, ktorý som na týchto miestach vtedy točil, nebol dokončený, pretože nám chýbali niektoré časti skladačky. Jedného dňa v minulom roku mi zatelefonoval môj bratranec Menachem. Bol som práve v práci, tak sa ma opatrne opýtal, či môžem hovoriť. Trochu som mal obavy zo zlých správ. Dostal e-mail od Mikuláša Liptáka, ktorý nás vtedy na našej ceste po stopách našich predkov sprevádzal, že má pre nás nové správy. Ozval sa mu nejaký František Bondra z rodiny Imrichovej, ktorého prarodičia koncom roka 1944 ukrývali dvoch židovských chlapcov a chvíľu aj ich rodičov u seba na gazdovstve v osade Skalná. Poslal príbeh, ktorý sme z rozprávania svojich rodičov dôverne poznali. Nepoznali sme však ich meno, rovnako ako František nepoznal presne naše meno. My sme ich hľadali pod menom Horák, on nás hľadal pod menom Hajnik. A preto film, ktorý som pred rokmi na svojej výprave po stopách našich predkov začal točiť, a pre nedostatok informácií nedokončil, má teraz nové pokračovanie.

Sobotný večer v hradnom renesančnom paláci sa niesol v duchu miestnej kapely Mojše Band pod vedením charizmatického Michala Paľka. Ďalšími hudobníkmi bol harmonikár a bubeník v jednej osobe František Kubík a basista Róbert Ragan st. Koncert skupina otvorila krásnou izraelskou ľudovou piesňou Adon Olam. Nasledovali staré piesne Židov bývalého Huncovského rabinátu v skvelej úprave. Piesne pochádzali práve z ľubovnianskeho regiónu a spievali ich tamojší Židia. Mojše Band zožal u publika veľký potlesk.

Centrom celého festivalu bola nedeľa. Cieľom organizátorov bolo navštíviť pôvodné miesta, kde sa za dramatických okolností ukrývali Moricz a Šimon Honigovci. Organizátori zvolili dve trasy. Prvú, východnú cestu, cez Sulín a druhú, výstupom na Skalnú, zo západnej strany. Väčšia časť potomkov Honigovcov si zvolila prvú trasu. Bola to časť predpokladanej cesty z Malého Lipníka na Skalnú, ktorú absolvovali ich predkovia. Išlo sa po hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny, a to zo sedla Doštená až na Skalnú. Napriek tomu, že predpoveď počasia bola o trvalom daždi, otvárali sa nám nádherné výhľady miestnych hôr s roztrúsenými domčekmi. Celú výpravu sprevádzal vnuk rodiny Imrichovej František Bondra, pretože v miestnych horách prežil svoje detstvo. Každým krokom bližšie k osade sa u všetkých prítomných stupňovalo vzrušenie. Asi 250 m od susedov Imrichovcov sme narazili na orientačnú šípku, ktorá už avizovala cieľ nášho putovania. Druhá skupina účastníkov si zvolila náročnejšiu trasu s väčším prevýšením. Okolo 11. hodiny sme sa všetci stretli na bývalej usadlosti rodiny Imrichovej. Nad usadlosťou už bola osadená informačná tabuľa s príbehom udalostí, ktoré sa tu odohrali. Slávnostného sprístupnenia tejto tabule sa s krátkym príhovorom a poďakovaním za rodinu Imrichovú ujal František Bondra, za Ľubovnianske múzeum pani Monika Pavelčíková a za rodinu Honigovú pán Menachem Honig. Následne hovoril ešte František, ktorý objasnil význam názvu celého festivalu, tzn. čo je to Vertikála východného vetra. Prostredníctvom mobilných telefónov sme sa zorientovali v svetových stranách a takto sme zistili, kde je východ a jeden dobrovoľník nám odkrokoval vzdialenosť obytného domu od stodoly, ktorá bola nacistami zapálená a zhorela do základu. Bolo to zhruba 8 až 9 m. Je neuveriteľné, že stodola naplnená slamou až po okraj nezapálila drevené obytné stavby a potom senník, kde sa ukrývali bratia Honigovci. Moricz vo svojom svedectve rozprával, že so svojím bratom Šimonom odriekali modlitbu pred smrťou. Odrazu sa rozfúkal taký silný východný vietor, že odklonil plamene od obytných častí. Zachránili sa vďaka tomuto vetru. Po hebrejsky sa vietor povie ruach. Tento výraz je rovnaký ako v prvých veršoch knihy Genesis: „zem bola neúrodná a pustá a ruach sa vznášal nad vodami“.

To hlavné prišlo vo chvíli, keď sme sa presunuli k senníku, kde sa Moricz a Šimon ukrývali. František lokalizoval presné miesto úkrytu a medzery v zrube, kde nemecký vojak bajonetom prepichoval seno, či snáď nenarazí na úkryt. S vyhrotenými emóciami sa vrátili k informačnej tabuli, kde František prečítal svoje krátke zamyslenie s výzvou k nám Slovákom, ako aj k našim izraelským priateľom. To, čo sa tu pred 75 rokmi odohralo, sa nikdy nesmie opakovať. Doznievajúce myšlienky boli náhle prerušené tónmi izraelskej hymny v podaní trumpetistu Jaroslava Janeka dobre maskovaného v kroví. Nielen Izraelčania, ale aj všetci prítomní sa neubránili slzám dojatia. Zostup zo Skalnej do údolia k autobusom bol sprevádzaný vzájomnými priateľskými rozhovormi. Poslednou zástavkou exkurzie bola obec Hraničné, kde sme si obhliadli bývalú židovskú krčmu, ktorú zabavilo gestapo a kde boli po incidente na Skalnej gestapom brutálne vypočúvaní Pavol Imrich a ďalší zadržaní muži zo Skalnej.

Nedeľné popoludnie otvoril hudobným vstupom Ján Jendrichovský a jeho priatelia. Potom sa moderovaného rozhovoru ujal pán Ing. Mikuláš Lipták a postupne pozval na pódium týchto účastníkov:
Menachema Honiga, syna Moricza Honiga, ktorý sa ukrýval na Skalnej,
Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovej zo Skalnej,
Miloša Labaša, pravnuka Jána Brunovského z Mníšku nad Popradom,
Pani Helenu Bačovú, dcéru richtára Jozefa Šestáka z Malého Lipníka,
Emila Komjati, vnuka Ireny Komjati z Nitry.
Mikuláš Lipták sústreďoval svoje otázky na ústredný bod. Prečo to vaši predkovia robili a čo z toho mali? Nebránil sa ani otázke, že snáď  tu mohli zohrať dôležitú úlohu aj židovské peniaze. Bola to provokatívna otázka nám všetkým na zamyslenie, ktorí žijeme v dnešnej dobe…

Záverom tejto moderovanej diskusie Menachem Honig verejne poďakoval všetkým potomkom ich záchrancov a odovzdal im symbolické darčeky. Bol to certifikát rodiny Honigovej, kde bolo adresné poďakovanie za záchranu ich rodiny v období holokaustu, a peknú knižne viazanú publikáciu o rodine Honig a ich záchrancoch.

Po skončení programu sme sa rozprávali a občerstvili pripraveným ovocím, buchtami, vynikajúcimi gruľovníkmi, kávou, teplým čajom a kóšer vínom. Bola to pekná bodka za nedeľným programom. Štvrtý deň, pondelok 9. septembra, kedy je v kalendári Pamätný deň holokaustu, bol určený predovšetkým študentom stredných škôl. Bola to príležitosť zoznámiť študentov so skutočným príbehom a so skutočnými ľuďmi, ktorých sa táto téma dotýkala. V sále ľubovnianskeho Kina Tatra boli prítomní všetci hostia z Izraela s niekoľkými triedami študentov stredných škôl. V úvode zaznela vynikajúca prednáška Mgr. Eduarda Laincza s prezentáciou, ktorý prítomných oboznámil s históriou židovskej komunity v okrese Stará Ľubovňa v rokoch 1938­ — 1945. Svoju prednášku ukončil výzvou, aby študenti dôsledne posudzovali informácie, ktoré sa im niekedy dostávajú z rôznych zdrojov a vedeli ich zakomponovať do historických kontextov. Menachem Honig vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou oboznámil študentov s históriou, ako jeho predkovia prežívali holokaust v miestnych podmienkach na Slovensku. Vymenoval všetky rodiny, ktoré sa podieľali na záchrane ich rodičov, prarodičov, strýkov a tiet. Bola to rodina gréckokatolíckeho kňaza Andreja Zimu a rodina miestneho richtára pána Jozefa Šestáka z Malého Lipníka. Z blízkeho okolia to bola rodina Jána Brunovského z Mníška nad Popradom a rodina Pavla Imricha zo Skalnej. Následne pán Ing. Gerard Zima krátko zaspomínal na svojho starého otca – kňaza, ktorý rodine Honigovej v ťažkom období významne pomáhal a ocenil i statočnosť vtedajšieho biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý nabádal svojich kňazov k pomoci prenasledovaným Židom. Pre nedostatok času svoj príspevok Ako som hľadal jednu židovskú rodinu… iba stručne predstavil František Bondra. Predovšetkým zdôraznil, že predsudky v akejkoľvek forme a proti komukoľvek sú v dnešnej spoločnosti neprípustné. Je dôležité sa vzájomne poznávať a poznať dejiny. Neznalosť totiž vedie práve k predsudkom a vzájomnej nenávisti.

Záverom tejto správy o tomto podujatí by som rád zdôraznil:
Pretože sa celý festival niesol v kresťansko-židovskom duchu, tak by som rád na prvom mieste poďakoval „Vertikále“, pod ktorou si určite všetci predstavujem B..a. Ďalej moje veľké poďakovanie patrí Ľubovnianskemu múzeu v Starej Ľubovni a jeho riaditeľovi PhDr. Daliborovi Mikulíkovi, (ktorý nemohol byť prítomný z dôvodu svojej služobnej cesty v Japonsku) za inštitucionálne zastrešenie tohto festivalu. Poďakovanie patrí predovšetkým pani Mgr. Stanislave Vidovej a všetkým pracovníkom múzea, ktorí tu s nami boli a podieľali sa na jeho úspešnom priebehu.

Ďakujem:externým pracovníkom Ľubovnianskeho múzea: Mgr. Monike Pavelčíkovej a Mgr. Eduardovi Lainczovi za odborný a organizačný prínos,
sponzorom, hlavne Ľubovnianskemu múzeu, ktoré zabezpečilo hlavnú časť financovania tohto projektu, kapele Mojše Band, ktorá vďaka svojej finančnej ústretovosti prispela k uskutočneniu tohto podujatia, ochotným sponzorom, ktorí nechcú byť menovaní, Mgr. Kataríne Tomkovej za profesionálnu tlmočnícku službu z anglického jazyka, všetkým spolupracovníkom – Mikulášovi Liptákovi, Lenke Liptákovej, Kataríne Barlíkovej, Jánovi Jendrichovskému, Antonovi, Rudovi a Viliamovi Hudecovcom. Nemôžem nespomenúť partnerov, ktorí tento projekt podporili: Najdôležitejším partnerom tohto projektu bolo Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove s jeho arcibiskupom a metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, ktorý nad týmto festivalom prevzal záštitu.
ViViT – kresťanské nakladateľstvo v Kežmarku, ktoré vydáva literatúru na tému holokaustu a iné zaujímavé publikácie.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, ktorá v minulom roku uskutočnila podujatie Odpustenie a zmierenie, týkajúce sa aj Židov.
TV Noe – televízia dobrých správ, ktorá s Františkom Bondrom urobila na túto tému rozhovor a stala sa tak mediálnym partnerom.

ICEJ – Kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme, ktoré tento projekt mediálne podporilo.
Mojše Band – už spomínaný sponzor a mediálny partner.
Templfest Ostrava – partnerský festival.

František a Lidia Bondrovci
Do slovenčiny preložila Mgr. Monika Pavelčiková

Konferencia Božie sviatky

10.10.- 13-10. sa na Ranči Kráľova Lehota uskutoční konferencia „Božie sviatky“ pod záštitou MPKS – Mládež pre Krista Slovensko. 

Témou konferencie budú Božie sviatky. Pesach, Sukkot, Roš Hašana, Yom Kippur, Chanuka, Purim… Tieto a ďalšie sviatky odhaľujú Boží charakter a pripomínajú, kým Boh je. Aj my si preto budeme pripomínať a odhaľovať, kým Boh je. Hosťami konferencie budú bratia a sestry z Kyjevského Mesiánskeho zboru KEMO, ktorí nás povedú v uctievaní hudbou a tancom a vo vyučovaní o Božích sviatkoch.

Vidíme sa tam? 🙂

Viac informácií a prihláška v odkaze nižšie. 
Uzávierka prihlášok a úhrad 27.9. ⬇️
https://www.novadna.sk/konferencia-sluzobnikov

10.ročník Čítania mien obetí holokaustu

Je za nami 10.ročník Čítania mien obetí holokaustu, ktorý bol tento rok rozšírený o fotovýstavu a divadelné predstavenie s názvom “Antikvariát”. Ďakujeme všetkým, ktorí umožnili toto podujatie aj tým, ktorí ho urobili výnimočným. Pripravujeme pre Vás videozáznam jak z podujatia tak zo spomínaného divadelného predstavenia, ktoré sa beznádejne vypredalo.

Európsky deň židovskej kultúry

V nedeľu 8.9.2019 prebehne Európsky deň židovskej kultúry. Zvlášť by sme Vás chceli upozorniť na vernisáž výstavy Bruno Walter a jeho doba v univerzitnej knižnici. Bruno Walter bol významný hudobník, komponista a dirigent, ktorého meno je spojené nielen so svetovými
scénami ale aj s Bratislavou, kde krátku dobu pôsobil.

Inou zaujímavou aktivitou je výstava judaík v synagóge
pod názvom Poklady židovského múzea v Prešove. Obsahuje
nádherné vystrihovanky z papiera ale aj ďalšie zaujímavé
artefakty.

Zatiaľ čo EDŽK sa koná 8. 9. 2019 vernisáž sa uskutoční
už 3. 9. 2019.


10. ročník Čítania mien obetí holokaustu

Desať rokov Čítania mien obetí holokaustu

Od septembra 2009 si každoročne pripomíname obete holokaustu tým, že čítame ich mená z deportačných zoznamov. Teda je to už desať rokov, čo sa usilujeme prinavrátiť každej obeti jej meno. Veľká väčšina z tých vyše 58 000 mien, ktoré sú na deportačných zoznamoch, už nežije. Vytetovali im číslo na predlaktie a stali sa číslami, ktoré ich trýznitelia masovo vraždili.
Z tých vyše 58 000 ľudí sa domov, teda na Slovensko, vrátilo do 300. Zomreli bez mena, ako čísla. Zahynuli celé rodiny, známi, neostal nik, kto by si na nich spomenul.
Ak sa obetiam holokaustu neprinavrátime ich mená, ak ostanú bezmenní, naplní sa cieľ, ktorí mali neľudskí organizátori najohavnejšieho holokaustu, aký nemá v dejinách ľudstva obdobu – ostanú bez akejkoľvek stopy v nás, v našich životoch, v našej kultúre, ostanú vyhladení bez spomienok, ako zrnká prachu na púšti.
Lenže boli to ľudia ako my. Prinavrátením ich miem im vraciame ľudskú dôstojnosť. A vraciame ju aj sebe. Boli jedným z nás, žili, pracovali, mali deti, priateľov, boli súčasťou nás, nášho každodenného živa a my sme boli ich súčasťou. Boli súčasťou našej civilizácie a tak to aj ostalo.

Počas tých desať rokov sme prečítali približne 2 400 mien. Mená prečíčítali desiatky známych osobností slovenského kultúrneho života ako Emília Vášáryová, Martin Huba, Daniel Hevier, Peter Lipa, Katarína Hasporvá, Soňa Valentová, Marián Labuda, Eva Matejková, Marián Slovák, František Kovár, Božidara Turzonová, Miroslav Cipár, Andrej Bán, Pavel Vilikovský, Boris Farkaš, Braňo Závodský, Kata Martinková, Zuza Martinková, Zuzana Fialová, Jitka Saparová-Fischerová, Matúš Kostolný, Lucia Garajová-Schrameková, Peter Klúčik, Ján Štrasser, Pavel Traubner, Andrej Kiska, Iveta Radičová, Marián Balázs, Vladimír Grežo, Igor Rintel, Jozef Lupták, Braňo Jobus, Martin Mojžiš, Robert Kirchhoff, Ľubomír Feldek, Katarína Feldeková, Miroslav Marcelli, Adriena Bartošová, Anton Srholec, Štefan Bučko, Pavel Frešo, Martin Porubjak, Ivo Nesrovnal, Juraj Droba a mnohí ďalší.

V krátkych rozhovoroch s moderátorkou Ľubou Lesnou o svojich zážitkoch porozprávali tí, ktorým sa podarilo holokaust prežiť. Boli medzi nimi takí, ktorí ho v hrozných podmienkach ako malé deti, ako napríklad Pavel Traubner, Chava Shelach, David Sivor, Pavel Kučera, Katarína Lajčiaková, Peter Havašči Juraj Alner, eva Mosnáková, Lýdia Piovarsyová.
A boli aj tí, čo už hrôzy holokaustu prežívali ako dospelí, medzi nimi Marta Szilárdová, Hilda Hrabovecká, Bernard Knežo-Schönbrun, Helena Weinwurmová, Edita Grosmanová, Peter Havaš, Alexander Bachnár a ďalší a ďalší.

Sviatok Stánkov 13.-18.10.2019

Už 39 rokov prichádzajú kresťania z celého sveta do Jeruzalema každú jeseň , aby oslávili slávnosť Stánkov, usporiadanú Medzinárodným kresťanským veľvyslanectvom Jeruzalem. Prichádzajú aby boli súčasťou dynamických zážitkov chvál a uctievania ľudí milujúcich Boha z celého sveta a ochutnali tak z radosti v Bohu ktorá má prísť.

Každý biblický sviatok daný národu Židov má tri aspekty. Majú sviatky zachovávať v prítomnosti, pripomínajúc si niečo čo Boh vykonal v minulosti, zatiaľ čo majú hľadieť do budúcnosti kvôli prorockému zámeru každého z týchto sviatkov. Toto v pravde dodržujú Židia každý týždeň na Šabat, ako aj v čase pútnických sviatkov – Pascha, Letnice a Stánky.

V priebehu sviatku Stánkov (hebr. Sukkot), sa židovský národ spolu zhromažďuje v meste Jeruzalem. Nie len preto, aby si pripomenuli Božie zaopatrenie v čase keď putovali púšťou, ale taktiež, aby spoločne hľadeli vpred do slávnej budúcnosti, kedy príde zasľúbený Mesiáš a všetky národy budú prichádzať do Jeruzalema, aby ho ctili.

Sviatok pre všetky národy

Stánky boli jedinečné v minulosti aj tým, že v „určený čas“ boli pohanské národy pozvané vystupovať do Jeruzalema spolu s židovským národom ku chvále Boha. Deut. 31:12 – Vtedy Boh povedal Mojžišovi: „Zhromaždi ľud, mužov, ženy, deti a cudzincov, ktorí bývajú v tvojich bránach, aby počuli a učili sa báť Hospodina, vášho Boha, aby zachovávali a plnili všetky slová tohto zákona.“

Keď neskôr Šalamún zasväcoval Hospodinovi chrám cez Sukkot, žiadal Boha, aby vypočul modlitby akéhokoľvek cudzinca, ktorý sa sem príde modliť. 2.Kronická 6:32-33: No i cudzinca, ktorý nepochádza z tvojho izraelského ľudu, keď príde zďaleka pre tvoje veľké meno, tvoju mocnú ruku a vystreté rameno, keď príde a bude sa modliť smerom k tomuto domu,  ty vypočuj z nebies, z miesta, kde prebývaš, a urob všetko, o čo bude k tebe cudzinec volať, aby všetky národy zeme poznali tvoje meno, báli sa ťa ako tvoj ľud Izrael a uvedomili si, že tento dom, ktorý som postavil, je po tebe pomenovaný. 

Niekoho to možno prekvapí, ale aj Ježiš zachovával Sviatok Stánkov. Ján 7:37-38: Posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije ten, kto verí vo mňa. Ako hovorí Písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra.“ 

Pripomínanie si Božieho zaopatrenia

Najzrejmejším symbolom sviatku Sukkot sú malé prístrešky, v ktorých majú Izraelci nariadené prebývať osem dní sviatku (Leviticus 23:33-43). Židovské rodiny preto stavajú provizórne stánky na ich terasách a balkónoch a zdobia ich farebným ovocím, stužkami a obrázkami. Niektoré rodiny tam aj jedia svoje pokrmy a cez noc prespávajú. Tieto sukkah – prístrešky sú pripomienkou pre Izrael, že prebývali v dočasnom útočisku keď štyridsať rokov putovali po púšti a boli úplne závislý na Hospodinovi. Boh ich verne celý čas zaopatroval všetkým čo potrebovali, aby mohli chodiť pred ním, a tak až do dnešných dní.

Ochutnávka Radosti, ktorá má prísť

Zachariáš predpovedal časy, kedy všetky národy budú raz za rok vystupovať do Jeruzalema, „aby sa poklonili kráľovi, Hospodinovi zástupov a svätili slávnosť Stánkov.“ Zachariáš 14:16. Preto aj my oslavujeme Stánky už teraz. Kvôli jeho prorockému zámeru a rozmeru. Počas celého veku Mesiáša, bude celý svet tento sviatok oslavovať, pretože celá zem bude poznamenaná Ježišovým návratom na zem. Pre tento čas, kedy sa kresťania hrnú do Jeruzalema oslavovať sviatok Stánkov, je to mocným prehlásením viery a manifestáciou toho, že veríme v Nebeské Kráľostvo v Miléniu a Ježišov návrat.

preklad z orig. – Karin Miháľová

Prihlásiť sa môžete na našej webovej adrese v sekcii Podujatia – Sviatok Stánkov – http://www.icej.sk/aktualny-rocnik-2019/

Modlitby ICEJ Slovensko

Srdečne Vás pozývame na modlitby za Izrael, ktoré budú v piatok 28.júna o 18:00 hod. na Partizánskej 2, v budove Evanjelickej diakonie, v školiacej miestnosti. 

Bližšie Info o lokalite: Stretávame sa v budove Evanjelickej diakonie na Palisádach. Pred budovou je trolejbusová zastávka „Partizánska“. Vchod je z Partizánskej ulice, treba prejsť cez bránu so závorou pre autá, a cez dvor kde parkujú autá vojsť do presklených dverí. Školiaca miestnosť sa nachádza na prvom poschodí.

SVEDECTVO Z PEKLA

Pred 75 rokmi sa na trase medzi koncentračným táborom Auschwitz-Birkenau a Žilinou odohral jeden z najdramatickejších príbehov novodobej histórie Slovenska. Dvaja slovenskí židia Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba (vlastným menom Walter Rosenberg) utiekli zo smutne známeho koncentračného tábora pri Osvienčime.
V nedeľu 28. apríla uplynie presne 75 rokov od okamihu, kedy po strastiplnom úteku v židovskom starobinci v Žiline, ukončili Wetzler a Vrba výpoveď svojho svedectva a následne bola spísaná 32-stranová Správa, ktorá odkryla pravdu o továrni na smrť za ostnatými drôtmi koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau. Chceli zachrániť státisíce odsúdených na deportácie predovšetkým z Maďarska.
Nedovoľme zabudnúť na ich heroický útek a poďme si ich príbeh spoločne pripomenúť.

Učinkujúci:


Peter Švec, predseda slovenskej pobočky Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem (ICEJ Slovensko);


Ondrej Dostál, poslanec NR SR, Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika;


Katarína Hradská, historička, Historický ústav SAV;


Zuzana Kronerová, herečka slovenskej a českej divadelnej a filmovej scény; 1.januára 2018 ju prezident A. Kiska vyznamenal Radom Ľudovíta Štúra I. triedy;


Ľuba Lesná, Ľuba Lesná, publicistka, spisovateľka, osobná priateľka Táne Wetzlerovej, dcéry Alfréda Wetzlera;


Branislav Jobus, známy hudobník a autor kníh pre deti;


tvorcovia filmu „Kroky na hrane“;


Baruch Myers, bratislavský rabín;

Otto Šimko – priateľ s Rudolfom Vrbom, preživší holokaust, ktorý bojoval v povstaní;

Eva Mosnáková – preživšia holokaust, ktorá sa zaslúžila sa o ocenenie Ondreja Čaneckého. Ten na Slovensku ako prvý pomohol utečencom Wetzlerovi a Vrbovi.

Hlavným organizátorom podujatia je ICEJ Slovensko (slovenská pobočka Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem). Spoluorganizátormi podujatia sú Konzervatívny inštitút Milana Rastislava Štefánika, Židovská náboženská obec v Bratislave a Vrba Wetzler Memorial.

75. VÝROČIE ÚTEKU Z AUSCHWITZ-BIRKENAU

Presne pred 75. rokmi (7.4.1944) zrealizovali jeden z najznámejších a útekov z tábora Auschwitz-Birkenau, aby podali svetu svedectvo o masových vraždách, ktoré tam páchajú na nevinných ľuďoch.
Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler boli tými statočnými hrdinami, ktorí odhalili svedectvo vražednej mašinérie tábora. 

Odvážny skutok a tento fascinujúci príbeh dvoch hrdinov našej histórie si chceme pripomínať každý rok prejdením 130 km dlhej trasy z Osvienčimu do Žiliny. Memoriál Vrbu a Wetzlera je dielo širokej komunity aktívnych občanov, ktorí sa pridali k vízii Fedora Gála. Nultý ročník sa podarilo zorganizovať v roku 2014 pri príležitosti 70-tého výročia ich úteku.

V roku 2019 sú ešte miesta v augustovom turnuse:
2. termín: 4.–10. 8. 2019 

Viac info a prihláška na http://www.icej.sk/memorial-vrbu-a-wetzlera/

Ľudia píšu Tisovi… o židovskej otázke

V mene Konzervatívneho inštitútu Milana Rastislava Štefánika Vás pozývame na podujatie – Ľudia píšu Tisovi. . . o židovskej otázke. 

Budú tam čítané listy písané do Tisovej prezidentskej kancelárie v rokoch 1939-1945 aj unikátny protest československých legionárov proti rozbitiu Československa z vôle Hitera.

Diskutovať budú: americká výskumníčka Madeline Vadkerty, autor prvej ucelenej monografie o holokauste na Slovensku Ivan Kamenec a politológ Tomáš Zálešák. 

Špeciálni hostia večera: Branislav Tvarožek – väzeň nacistov aj komunistov a americká profesorka Ann Millin, ktorá sa venuje výskumu holokaustu. 

Kedy? štvrtok 14. marca 2019 od 18.00 

Kde? v Pálffyho paláci na Zámockej ulici 47 v Bratislave

Účasť na podujatí je voľná, avšak podmienená registráciou prostredníctvom prihlasovacieho formulára – viz odkaz nižšie.