Vertikála východného vetra, alebo stretnutie potomkov spoločného príbehu

„… a Vertikála sa do mora oprela silným východným vetrom. Ten vanul celú noc, až sa z mora stala súš. Vody sa rozostúpili a synovia Izraela prešli cez more suchou nohou. Vody im boli stenou po pravici a ľavici.“ (Biblia, Exodus 14.21-22-parafráza).

V dňoch 6. – 9. septembra 2019 sa na hrade v Starej Ľubovni uskutočnilo štvordňové verejné stretnutie (festival) potomkov záchrancov a zachránených, ktorí prišli z Izraela a Veľkej Británie. Toto stretnutie nás vtiahlo do živého príbehu niekoľkých miestnych rodín, ktoré počas 2. svetovej vojny pomohli pri záchrane jednej 11-člennej židovskej rodiny s priezviskom Honig z Malého Lipníka. Zoznámili sme sa nielen s hrôzami prenasledovanej rodiny, ale tiež s hrdinstvom záchrancov a so zázračnou Vertikálou východného vetra. Bola to po 75 rokoch príležitosť zaspomínať na ťažké chvíle tohto obdobia a zoznámiť verejnosť s príbehom plným emócií.

V piatok, priamo v renesančnom paláci Hradu Ľubovňa, tento festival otvoril a všetkých hostí privítal podpredseda Prešovského samosprávneho kraja a zástupca primátora mesta Stará Ľubovňa MUDr. Peter Bizovský. Predniesol pozdrav a posolstvo Mons. Jána Babjaka, arcibiskupa gréckokatolíckej cirkvi a metropolitu Prešovskej metropolitnej cirkvi, ktorý prevzal záštitu nad týmto podujatím. Ako prvý prítomných pozdravil predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, Oblastného výboru v Starej Ľubovni Ing. plk. v.v. Václav Homišan, ktorý pripomenul 75. výročie a historický význam Slovenského národného povstania. Po ňom mladý historik Mgr. Eduard Laincz oboznámil prítomných s priebehom odboja v tomto prihraničnom regióne a so zapojením sa miestnych Židov v boji s fašizmom počas SNP. Bol to odborný úvod k slávnostnému položeniu vencov a kytíc k pamätníku padlých hrdinov na treťom nádvorí hradu. Počas spomienkového ceremoniálu zaznela slovenská hymna, po nej položili vence k pamätníku zástupcovia Zväzu protifašistických bojovníkov, mesta Stará Ľubovňa a Ľubovnianskeho múzea. Hostia z Izraela sa k tomuto obradu pripojili modlitbou Kadiš a El Rachamim za svoju príbuznú Alžbetu, ktorá neprežila holokaust, a za padlého partizána Jozefa, ktorý bol veliteľom partizánskeho oddielu a padol v SNP. Tieto modlitby predniesol Arie Honig, jeden z potomkov rodiny. Záver úvodného programu sa niesol v duchu vzájomných rozhovorov a zvítaní hojného počtu prítomných hostí.

Atmosféru sobotňajšieho popoludnia umocnila nádherná ústredná pieseň z opery Nabucco, plač židovských zajatcov v babylonskom zajatí v podaní ženského kvarteta pod vedením PeadDr. Kataríny Barlíkovej. Následne prezentoval svoj príspevok Ing. Mikuláš Lipták, ktorý obohatil vlastným svedectvom s Bohom a odpovedal tak na otázku, prečo sa zaujíma o problematiku Židov na Spiši a na Slovensku. Od hľadania, čistenia a obnovovania židovských cintorínov v Kežmarku prešiel plynule k organizovaniu židovských zájazdov po stopách svojich predkov a takto i k prvému stretnutiu s potomkami Honigovcov v roku 2010. V minulých rokoch spoločne navštívili rôzne miesta v okolí Starej Ľubovne, kde sa ich predkovia pohybovali. Misia bola celkom úspešná, pretože navštívili pílu na spracovanie dreva v Mníšku nad Popradom, kde členovia ich rodiny pracovali pod ochranou Jána Brunovského. Navštívili aj rodnú obec Malý Lipník a Starú Ľubovňu a stretli sa s pamätníkmi, ktorí sa na rodinu Honigovú ešte pamätali. Chýbal im však jeden kamienok významného príbehu, o ktorom sa v ich rodine rozprávalo. Hľadali istú rodinu Horákovú, u ktorej sa za dramatických okolností ukrývali bratia Šimon a Moricz s rodičmi. Rodinu Horákovú v okolí Starej Ľubovne ani v poľsko-slovenskom pohraničí nikto nepoznal. Mikuláš Lipták svoju prezentáciu ukončil optimistickou myšlienkou, že zázraky sa môžu diať… Záverom svojho vystúpenia nechal premietnuť krátky dokumentárny film rodiny Honigovej z ich ciest po Slovensku.

Nasledoval príbeh Františka Bondru, ktorý odhalil Mikulášom naznačený zázrak. František, ktorý sa narodil v Ostrave východoslovenským rodičom, v roku 2009 navštívil Izrael. Táto krajina ho natoľko zaujala, že spoločne s manželkou a svojimi priateľmi založil v Ostrave židovsko-kresťanský festival. V súvislosti s týmito aktivitami sa František od svojej mamky dozvedel, že sa u nich počas vojny ukrývala židovská rodina. V pamäti jeho mamky, vtedy 12-ročného dievčatka, zostali len fragmenty nejakého dramatického zážitku. Nemeckí vojaci, hľadanie ukrývajúcich sa Židov, dvor v plameňoch, zatknutie otecka gestapom… František sa takto dozvedel len fonetické priezvisko Hajnik. Nevedel, odkiaľ presne boli, a nepoznal iné údaje, i napriek tomu sa rozhodol túto židovskú rodinu hľadať. Zhruba po ôsmich rokoch sa zázrak skutočne stal. Pretože František je aktívny kresťan, pripisuje to Božiemu vedeniu, ktoré ho po dlhom a vytrvalom hľadaní priviedlo až k Mikulášovi Liptákovi. Ten nás s rodinou Honigovou skontaktoval a sprevádzal nás i do Izraela, kde sa v Jeruzaleme konalo spoločné stretnutie vzájomne sa hľadajúcich rodín. Záverom vystúpenia Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovcov, boli premietnuté dve videá so svedectvom Moricza a Šimona Honigovcov, ktorí rozprávajú o tom, ako prežívali túto vojnovú drámu.

Poslednú prednášku Avichaja Honiga uviedol hudobný prednes na husliach a klavíri na motívy z filmu Schindlerov zoznam v podaní Kataríny Barlíkovej a Márie Budzákovej. Avichaj začal svoju prednášku trpkou pravdou: „Problém našej rodinnej histórie spočíval v tom, že naši, pravdepodobne aj vaši predkovia, ktorí prešli hrôzami vojny, nechceli o tom hovoriť.“ Spomína, ako v 90. rokoch povedal svojmu otcovi, že by chcel ísť na Slovensko, aby navštívil a poznal miesta, kde jeho predkovia žili. Otec to pôvodne zamietol. V jeho spomienkach sa ukrývalo príliš veľa zlého. Nakoniec sa ho predsa len podarilo prehovoriť, pretože v tej dobe zostal jediným, ktorý to zažil, poznal miesta a snáď aj niektorých ľudí, ktorí by mohli ešte žiť, a zdravotne bol schopný takúto dlhú cestu absolvovať. Nechajme hovoriť Avichaja: „Niektoré mená sme ešte z rozprávania poznali, ako napríklad gréckokatolícky kňaz Andrej Zima, ktorý ukryl náš rodinný majetok a po vojne ho rodine poctivo vrátil. Mlynár Ján Brunovský, ktorý vybavil ministerské výnimky takmer celej rodine. Vtedajší richtár obce Malý Lipník Jozef Šesták, ktorý zásoboval rodinu potravinami. Nevedeli sme však všetky mená. Dokumentárny film, ktorý som na týchto miestach vtedy točil, nebol dokončený, pretože nám chýbali niektoré časti skladačky. Jedného dňa v minulom roku mi zatelefonoval môj bratranec Menachem. Bol som práve v práci, tak sa ma opatrne opýtal, či môžem hovoriť. Trochu som mal obavy zo zlých správ. Dostal e-mail od Mikuláša Liptáka, ktorý nás vtedy na našej ceste po stopách našich predkov sprevádzal, že má pre nás nové správy. Ozval sa mu nejaký František Bondra z rodiny Imrichovej, ktorého prarodičia koncom roka 1944 ukrývali dvoch židovských chlapcov a chvíľu aj ich rodičov u seba na gazdovstve v osade Skalná. Poslal príbeh, ktorý sme z rozprávania svojich rodičov dôverne poznali. Nepoznali sme však ich meno, rovnako ako František nepoznal presne naše meno. My sme ich hľadali pod menom Horák, on nás hľadal pod menom Hajnik. A preto film, ktorý som pred rokmi na svojej výprave po stopách našich predkov začal točiť, a pre nedostatok informácií nedokončil, má teraz nové pokračovanie.

Sobotný večer v hradnom renesančnom paláci sa niesol v duchu miestnej kapely Mojše Band pod vedením charizmatického Michala Paľka. Ďalšími hudobníkmi bol harmonikár a bubeník v jednej osobe František Kubík a basista Róbert Ragan st. Koncert skupina otvorila krásnou izraelskou ľudovou piesňou Adon Olam. Nasledovali staré piesne Židov bývalého Huncovského rabinátu v skvelej úprave. Piesne pochádzali práve z ľubovnianskeho regiónu a spievali ich tamojší Židia. Mojše Band zožal u publika veľký potlesk.

Centrom celého festivalu bola nedeľa. Cieľom organizátorov bolo navštíviť pôvodné miesta, kde sa za dramatických okolností ukrývali Moricz a Šimon Honigovci. Organizátori zvolili dve trasy. Prvú, východnú cestu, cez Sulín a druhú, výstupom na Skalnú, zo západnej strany. Väčšia časť potomkov Honigovcov si zvolila prvú trasu. Bola to časť predpokladanej cesty z Malého Lipníka na Skalnú, ktorú absolvovali ich predkovia. Išlo sa po hrebeni Ľubovnianskej vrchoviny, a to zo sedla Doštená až na Skalnú. Napriek tomu, že predpoveď počasia bola o trvalom daždi, otvárali sa nám nádherné výhľady miestnych hôr s roztrúsenými domčekmi. Celú výpravu sprevádzal vnuk rodiny Imrichovej František Bondra, pretože v miestnych horách prežil svoje detstvo. Každým krokom bližšie k osade sa u všetkých prítomných stupňovalo vzrušenie. Asi 250 m od susedov Imrichovcov sme narazili na orientačnú šípku, ktorá už avizovala cieľ nášho putovania. Druhá skupina účastníkov si zvolila náročnejšiu trasu s väčším prevýšením. Okolo 11. hodiny sme sa všetci stretli na bývalej usadlosti rodiny Imrichovej. Nad usadlosťou už bola osadená informačná tabuľa s príbehom udalostí, ktoré sa tu odohrali. Slávnostného sprístupnenia tejto tabule sa s krátkym príhovorom a poďakovaním za rodinu Imrichovú ujal František Bondra, za Ľubovnianske múzeum pani Monika Pavelčíková a za rodinu Honigovú pán Menachem Honig. Následne hovoril ešte František, ktorý objasnil význam názvu celého festivalu, tzn. čo je to Vertikála východného vetra. Prostredníctvom mobilných telefónov sme sa zorientovali v svetových stranách a takto sme zistili, kde je východ a jeden dobrovoľník nám odkrokoval vzdialenosť obytného domu od stodoly, ktorá bola nacistami zapálená a zhorela do základu. Bolo to zhruba 8 až 9 m. Je neuveriteľné, že stodola naplnená slamou až po okraj nezapálila drevené obytné stavby a potom senník, kde sa ukrývali bratia Honigovci. Moricz vo svojom svedectve rozprával, že so svojím bratom Šimonom odriekali modlitbu pred smrťou. Odrazu sa rozfúkal taký silný východný vietor, že odklonil plamene od obytných častí. Zachránili sa vďaka tomuto vetru. Po hebrejsky sa vietor povie ruach. Tento výraz je rovnaký ako v prvých veršoch knihy Genesis: „zem bola neúrodná a pustá a ruach sa vznášal nad vodami“.

To hlavné prišlo vo chvíli, keď sme sa presunuli k senníku, kde sa Moricz a Šimon ukrývali. František lokalizoval presné miesto úkrytu a medzery v zrube, kde nemecký vojak bajonetom prepichoval seno, či snáď nenarazí na úkryt. S vyhrotenými emóciami sa vrátili k informačnej tabuli, kde František prečítal svoje krátke zamyslenie s výzvou k nám Slovákom, ako aj k našim izraelským priateľom. To, čo sa tu pred 75 rokmi odohralo, sa nikdy nesmie opakovať. Doznievajúce myšlienky boli náhle prerušené tónmi izraelskej hymny v podaní trumpetistu Jaroslava Janeka dobre maskovaného v kroví. Nielen Izraelčania, ale aj všetci prítomní sa neubránili slzám dojatia. Zostup zo Skalnej do údolia k autobusom bol sprevádzaný vzájomnými priateľskými rozhovormi. Poslednou zástavkou exkurzie bola obec Hraničné, kde sme si obhliadli bývalú židovskú krčmu, ktorú zabavilo gestapo a kde boli po incidente na Skalnej gestapom brutálne vypočúvaní Pavol Imrich a ďalší zadržaní muži zo Skalnej.

Nedeľné popoludnie otvoril hudobným vstupom Ján Jendrichovský a jeho priatelia. Potom sa moderovaného rozhovoru ujal pán Ing. Mikuláš Lipták a postupne pozval na pódium týchto účastníkov:
Menachema Honiga, syna Moricza Honiga, ktorý sa ukrýval na Skalnej,
Františka Bondru, vnuka Pavla a Anny Imrichovej zo Skalnej,
Miloša Labaša, pravnuka Jána Brunovského z Mníšku nad Popradom,
Pani Helenu Bačovú, dcéru richtára Jozefa Šestáka z Malého Lipníka,
Emila Komjati, vnuka Ireny Komjati z Nitry.
Mikuláš Lipták sústreďoval svoje otázky na ústredný bod. Prečo to vaši predkovia robili a čo z toho mali? Nebránil sa ani otázke, že snáď  tu mohli zohrať dôležitú úlohu aj židovské peniaze. Bola to provokatívna otázka nám všetkým na zamyslenie, ktorí žijeme v dnešnej dobe…

Záverom tejto moderovanej diskusie Menachem Honig verejne poďakoval všetkým potomkom ich záchrancov a odovzdal im symbolické darčeky. Bol to certifikát rodiny Honigovej, kde bolo adresné poďakovanie za záchranu ich rodiny v období holokaustu, a peknú knižne viazanú publikáciu o rodine Honig a ich záchrancoch.

Po skončení programu sme sa rozprávali a občerstvili pripraveným ovocím, buchtami, vynikajúcimi gruľovníkmi, kávou, teplým čajom a kóšer vínom. Bola to pekná bodka za nedeľným programom. Štvrtý deň, pondelok 9. septembra, kedy je v kalendári Pamätný deň holokaustu, bol určený predovšetkým študentom stredných škôl. Bola to príležitosť zoznámiť študentov so skutočným príbehom a so skutočnými ľuďmi, ktorých sa táto téma dotýkala. V sále ľubovnianskeho Kina Tatra boli prítomní všetci hostia z Izraela s niekoľkými triedami študentov stredných škôl. V úvode zaznela vynikajúca prednáška Mgr. Eduarda Laincza s prezentáciou, ktorý prítomných oboznámil s históriou židovskej komunity v okrese Stará Ľubovňa v rokoch 1938­ — 1945. Svoju prednášku ukončil výzvou, aby študenti dôsledne posudzovali informácie, ktoré sa im niekedy dostávajú z rôznych zdrojov a vedeli ich zakomponovať do historických kontextov. Menachem Honig vo svojej prednáške spojenej s prezentáciou oboznámil študentov s históriou, ako jeho predkovia prežívali holokaust v miestnych podmienkach na Slovensku. Vymenoval všetky rodiny, ktoré sa podieľali na záchrane ich rodičov, prarodičov, strýkov a tiet. Bola to rodina gréckokatolíckeho kňaza Andreja Zimu a rodina miestneho richtára pána Jozefa Šestáka z Malého Lipníka. Z blízkeho okolia to bola rodina Jána Brunovského z Mníška nad Popradom a rodina Pavla Imricha zo Skalnej. Následne pán Ing. Gerard Zima krátko zaspomínal na svojho starého otca – kňaza, ktorý rodine Honigovej v ťažkom období významne pomáhal a ocenil i statočnosť vtedajšieho biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorý nabádal svojich kňazov k pomoci prenasledovaným Židom. Pre nedostatok času svoj príspevok Ako som hľadal jednu židovskú rodinu… iba stručne predstavil František Bondra. Predovšetkým zdôraznil, že predsudky v akejkoľvek forme a proti komukoľvek sú v dnešnej spoločnosti neprípustné. Je dôležité sa vzájomne poznávať a poznať dejiny. Neznalosť totiž vedie práve k predsudkom a vzájomnej nenávisti.

Záverom tejto správy o tomto podujatí by som rád zdôraznil:
Pretože sa celý festival niesol v kresťansko-židovskom duchu, tak by som rád na prvom mieste poďakoval „Vertikále“, pod ktorou si určite všetci predstavujem B..a. Ďalej moje veľké poďakovanie patrí Ľubovnianskemu múzeu v Starej Ľubovni a jeho riaditeľovi PhDr. Daliborovi Mikulíkovi, (ktorý nemohol byť prítomný z dôvodu svojej služobnej cesty v Japonsku) za inštitucionálne zastrešenie tohto festivalu. Poďakovanie patrí predovšetkým pani Mgr. Stanislave Vidovej a všetkým pracovníkom múzea, ktorí tu s nami boli a podieľali sa na jeho úspešnom priebehu.

Ďakujem:externým pracovníkom Ľubovnianskeho múzea: Mgr. Monike Pavelčíkovej a Mgr. Eduardovi Lainczovi za odborný a organizačný prínos,
sponzorom, hlavne Ľubovnianskemu múzeu, ktoré zabezpečilo hlavnú časť financovania tohto projektu, kapele Mojše Band, ktorá vďaka svojej finančnej ústretovosti prispela k uskutočneniu tohto podujatia, ochotným sponzorom, ktorí nechcú byť menovaní, Mgr. Kataríne Tomkovej za profesionálnu tlmočnícku službu z anglického jazyka, všetkým spolupracovníkom – Mikulášovi Liptákovi, Lenke Liptákovej, Kataríne Barlíkovej, Jánovi Jendrichovskému, Antonovi, Rudovi a Viliamovi Hudecovcom. Nemôžem nespomenúť partnerov, ktorí tento projekt podporili: Najdôležitejším partnerom tohto projektu bolo Gréckokatolícke arcibiskupstvo v Prešove s jeho arcibiskupom a metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, ktorý nad týmto festivalom prevzal záštitu.
ViViT – kresťanské nakladateľstvo v Kežmarku, ktoré vydáva literatúru na tému holokaustu a iné zaujímavé publikácie.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, ktorá v minulom roku uskutočnila podujatie Odpustenie a zmierenie, týkajúce sa aj Židov.
TV Noe – televízia dobrých správ, ktorá s Františkom Bondrom urobila na túto tému rozhovor a stala sa tak mediálnym partnerom.

ICEJ – Kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme, ktoré tento projekt mediálne podporilo.
Mojše Band – už spomínaný sponzor a mediálny partner.
Templfest Ostrava – partnerský festival.

František a Lidia Bondrovci
Do slovenčiny preložila Mgr. Monika Pavelčiková

Nastal čas sviatku Sukot

,,Prvého dňa si naberiete plodu krásnych stromov, palmových vetiev a haluzí hustých stromov i potočnej vrbiny a budete sa radovať pred Hospodinom, svojím Bohom, sedem dní.“ Leviticus 23:40

Sukot je jediný sviatok, počas ktorého boli aj pohania pozývaní, aby spolu so Židmi prišli na oslavu do Chrámu.

V duchu tejto tradície priviedlo Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme (ICEJ) za posledných 39 rokov do hlavného mesta Izraela tisíce kresťanov z celého sveta na každoročnú oslavu Sviatku stánkov, ktorá zahrnuje aj pochod Starým mestom Jeruzalama na podporu Izraela.

Videozáznam z otváracej ceremónie v Engedi nájdete dole v odkaze.

Sviatok pripomína, ako Boh počas 40 rokov chránil židovský ľud, keď po opustení Egypta putoval púšťou. V tom čase žili v dočasných príbytkoch známych ako sukot, čo doslova znamená „stánky“.

Sukot je jedným z troch pútnických sviatkov, kedy Židia podľa Biblie prichádzajú do Jeruzalema. Pripomína cestu národu Izrael z Egypta do krajiny Izrael.

Sukot trvá sedem dní. V každý deň je povinným obradom mávanie so štyrmi druhmi rastlín uvedených v Bibli – citrónovníku, palmy, myrty a vrby.

2 mrtví pri streľbe pred nemeckou synagógou na Jom Kipur

Terorista, ktorý sa dopustil útoku na synagógu v nemeckom Halle je 27ročný nemecký občan a pravicový aktivista Stefan Balite. Pred strelbou sa zdokumentoval a povedal: „Židia sú príčinou všetkých problémov.“ Sám seba nazval „popieračom holokaustu“ a mal aj ďalšie antisemitské prehlásenia.
Dokumentoval všetky udalosti naživo, kedy s videom natočil zastrelenie dvoch ľudí a neúspešný pokus preniknúť do synagógy. Svedkovia uviedli, že mal na sebe helmu s kamerou a vojenské oblečenie.

Predseda židovskej komunity v meste uviedol, že sa útočníci pokusili preniknúť do synagógy v priebehu modliteb, ale to im bolo strážcami znemožnené. V dobe útoku bolo v synagóge 50 až 70 veriacich.
,,Sme potešení, že bolo vďaka bezpečnostným opatreniam v okolí synagógy zabránené ešte väčšej tragédii,“ povedal Dr. Moshe Kantor, prezident EJC. (Európsky židovský kongres)
„Ale to, že Židia, ktorí oslavovali jeden zo svojich najposvätnejších dní v roku, boli cieľom smrtiaceho útoku, by malo vyvolat šok jak v Nemecku, tak aj mimo neho,“ dodal.
zdroj: israel.cz

Jom Kipur: Veľký Deň zmierenia

Jom Kipur je deň posvätený ku pokániu, modlitbám a čítaniu Písma. Počas tohto sviatku sa predpisuje pokorenie sa, zdržanie sa od akýchkoľvek prác okrem bohoslužby a úplný celodenný pôst – ako znak pokánia pred Najvyšším Sudcom. Židia veria, že počas Jom-Kipur budú ich hriechy určite odpustené. Nikto nepočíta s odpustením, ktoré by bolo darované vďaka jeho spravodlivosti alebo zásluhám. Každý očakáva prejav milosti Najvyššieho. Čítajú knihu proroka Jonáša, kde je zjavená hlavná myšlienka Dňa Vykúpenia: odpustenie tým, ktorí činili pokánie a vrátili sa na správnu cestu. Na príklade pohanského mesta Ninive, o ktorom sa píše v tejto knihe vidno, že Boh odpúšťa, keď vidí srdce činiace úprimné pokánie. Jonáš kázal obyvateľom Ninive, že kvôli ich neprávostiam bude mesto zničené. A všetci obyvatelia, od kráľa do posledného otroka prijali hlas proroka, činili pokánie a tým sa zachránili od Božieho hnevu.
(„Lebo nech by to bola ktorákoľvek duša, ktorá by sa neponižovala toho dňa, bude vyťatá zo svojho ľudu, a každú dušu, ktorá by toho dňa robila nejakú prácu, jakúkoľvek, zatratím tú dušu a vytnem zprostred jej ľudu. Nebudete robiť nijakej práce, čo bude večným ustanovením po vašich pokoleniach vo všetkých vašich bydliskách. Sobotou odpočinutia vám to bude, a budete ponižovať svoje duše deviateho dňa toho mesiaca večer, od večera do večera budete svätiť svoju sobotu.“ (3M 23:29-32).

Biblický kontext

V čase, keď v Jeruzaleme stál Chrám vo všetkej svojej veľkoleposti a kráse na hore dnes známej ako Chrámova hora, odohrával sa tam aj najsvätejší deň Židov – Jom Kipur.
Bol to jediný deň v roku, kedy mal najvyšší kňaz dovolené vstúpiť do Svätyne svätých v Chráme. Svätyňu od Svätyne svatých oddeľovala opona. Najvyšší kňaz tam vzýval meno Hospodinove a za Izraelský ľud tam vykonal obrady zmierenia. Znakom prijatia obete bolo, že sa veľkňaz objavil pred Chrámom živý. Ak obeť nebola prijatá, veľkňaz mohol zomrieť a vtedy by ho vyťahovali za lano, ktoré bolo priviazané k jeho nohe.

Slovo „kipur“ pochádza z dvoch hebrejských slov: „kofer“ – „peňažné vykúpenie, „kaporet“ – „pokrytie“ alebo „ukrytie“. Je to teda Deň pokrytia hriechov. Kipur sa tiež nazýva ako Šabat Šabaton – Sobota sobôt. (Najvyšší so shabatov).

Za svoje hriechy a hriechy kňazov prinášal veľkňaz ako obeť teľa a za hriechy národa jedného z kozlov. V tento deň si kňaz vyzliekol svoje denné rúcho, ktoré bolo viacfarebné a rituálne sa umyl. Potom si obliekol špeciálne rúcho, určené na Deň zmierenia, ktoré nostil len raz do roka. Bolo celé biele. Keď potom vykonal celý obrad, znovu sa rituálne umyl a obliekol si svoje všedné rúcho. Biely ľanový odev je znak čistoty a svätosti. Taký význam má tento odev všade v Písme. Po prvom rituálnom umytí bol nedotknuteľný, až pokým nepokropil oltár krvou. Zakaždým, keď veľkňaz vchádzal za oponu v Chráme, ktorá delila Svätyňu od Svätyne Svätých, kde stála Truhla Zmluvy (miesto Božej prítomnosti), nevedel, aký bude jeho osud. Pretože Boh nemusel prijať obeť kvôli nedostatočnej svätosti veľkňaza, alebo pre neposlušnosť národa. Preto sa v tento deň pri Chráme zhromažďoval obrovský zástup ľudí, ktorí očakávali, aký bude výsledok bohoslužby.

V liste Židom je napísané, že Pán Ježiš niesol svoju krv do nebies a pokropil ňou v nebeskú svätyňu. Keď vstal z mŕtvych a stretol sa s Máriou pri svojom hrobe, povedal jej: ,,Mária nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevystúpil hore k Otcovi. Choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Mária to urobila, no neuverili jej. Po rozhovore s ňou išiel Pán Ježiš do nebies a pokropil nebeskú svätyňu. „Dovtedy“ bol nedotknuteľný.

Stalo sa tradíciou, že na roh alebo na krk druhého capa priviazali červené súkno. Legenda hovorí, že každý rok sa tento cap, ktorý bol s červeným súknom poslaný na púsť, vrátil a súkno sa zázračne stalo bielym. Toto sa opakovalo z roka na rok ako symbol Božieho odpustenia Izraelu na daný rok. Legenda hovorí, že od roku kedy zomrel Kristus, Boh už neodpustil hriechy ľudu prostredníctvom týchto dvoch capov. Sukno už sa nikdy nestalo bielym. Ako hovorí epištola Židom: Kde sú hriechy odpustené, niet už viac obetí za hriechy.

V 3. knihe Mojžišovej v 16.kapitole sa o tomto obrade Jom Kipur píše detailne. Na Veľký deň zmierenia priviedli k veľkňazovi dvoch capov a losom rozhodli, ktorého zabijú a ktorý zostane živý. Cap, ktorý musel zomrieť, bol usmrtený na oltári, jeho krv priniesol veľkňaz do svätyne svatých a pokropil ňou vrchnák archy zmluvy. Potom veľkňaz vyšiel a na hlavu druhého capa položil ruku. Toto položenie ruky malo v Starej Zmluve význam identifikácie. Cap zastupoval Izrael a veľkňaz rukami na hlave zvieraťa, vyznával hriech ľudu. Potom vyhnali capa, nesúceho symbolicky hriechy ľudu, na púšť. Vyliatim krvi prvého capa je umožnené, aby druhý cap vzal preč hriechy ľudu. Toľko píše Mojžiš.

V dnešnej dobe Chrám v Jeruzaleme nie je, čím sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal Ježiš, že Chrám bude zborený, ale Ježiš prorokoval aj o inom Chráme, keď povedal: „Zborte tento chrám a po troch dňoch ho znovu postavím.“ Ježiš hovoril o chráme svojho tela a o svojom zmŕtvychvstaní, a aj toto proroctvo sa naplnilo. Keď sám Ježiš nehovorí o obnovení Jeruzalemského chrámu, ktorý bol tak slávny a plný Božej prítomnosti, o čo viac je isté, že Boh nebýva a nebude bývať v chrámoch postavených ľudskou rukou: „Či neviete, že ste chrámom Božím!“, hovorí Pavel v liste Korinťanom. A v liste Efezanom dodáva: „… vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavenie dovedna spojené, rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“

Pre nás kresťanov je Jom Kipur pripomienkou, že Ježiš sa pre nás stal Veľkňazom – nebeským Príhovorcom pred Otcom. Zjavil sa živý svojim učeníkom a tým im dal poznať, že Jeho obeť je prijatá Bohom. On je Veľkňaz na spôsob Melchisedecha, Kráľ pravdy, spravodlivosti, pokoja (Žalm 110:4, Židom 7:11-22). Náš Veľkňaz vošiel do Svätyne Svätých a navždy ju otvoril pre Božie deti. Každý deň tak môžeme sláviť deň vykúpenia.

Izrael prekročil hranicu 9.miliónov obyvateľov

Podľa údajov Ústredného štatistického úradu (CBS) zo štvrtka, celkový počet obyvateľov Izraela prekročil hranicu deviatich miliónov.

Toto číslo se delí na 74,2% židovskej populácie, 21% arabskej a 4,8% ostatnej.

Podľa CBS by mal celkový počet do roku 2024 prekročiť 10 milionov.

Počet obyvateľov od minulého Roš Hašana vzrástol o 2,1% – minulý rok to bolo 8,42 milióna.

V minulom roku sa v Izraeli narodilo asi 196 000 detí, 50 000 ľudí zomrelo a započítaných bolo 38 000 prisťahovalcov.

Židovská populácia na celom svete dnes podľa Židovskej agentúry činí 14,8 miliónov, čo je o 100 000 viac ako v minulom roku.

Židovská agentura uvádza, že 8,1 miliónov Židov žije mimo Izrael, s nejväčšou populáciou 5,7 miliónov Židov v Spojených štátoch.

Nasleduje Francúzsko (450 000), Kanada (392 000), Británia (292 000), Argentína (180 000), Rusko (165 000), Nemecko (118 000) a Austrália (118 000).

Židovská agentura odhaduje, že v arabských a muslimských štátoch žije 26 000 Židov, z toho 15 000 v Turecku, 8 500 v Iráne, 2 000 v Maroku a 1 000 v Tunise.

Zdroj: israel.cz

Roš Hašana – Nový rok 5780

V Izraeli začína najživšie obdobie roka. Obdobie najvyšších hebrejských sviatkov: Roš Hašana, Jom kipur a Sukot. V tomto čase je návštevnosť Izraela najvyššia a letenky a ubytovanie sú najdrahšie. Nad celým Izraelom sa vznáša až hmatateľná sviatočná atmosféra. Prvým sviatkom je nový rok – Roš Hašana (Sviatok trúbenia).

Roš hašana trvá pré dva dni hebrejského mesiaca Tišri, aj keď väčšina sviatkov trvá len jeden deň. Dôvod je ten, že v staroveku vždy určitú dobu trvalo, než bolo možné potvrdiť, že skutočne nastal mo’ed (presne stanovený čas). Dva dni sviatku sú nazývané „jedným dlhým dňom“, aramejsky joma arichta. Je ešte zaujímavé, že mesiac Tišri, v ktorom začína nový rok, je siedmy a nie prvý v poradí. Súvisí to s príkazom, ktorý dal Hospodin Izraelcom po odchode z otroctva v Egypte, kedy im nariadil zmeniť poradie mesiacov. Teda prvý mesiac je Nisan, v ktorom sa uskutočnil odchod z Egypta, ale začiatok roka je prvý deň siedmeho mesiaca.

Zároveň je to začiatok obdobia, ktoré sa hebrejský volá jamim nora’im – Dni úcty. Roš Hašana znamená sviatok trúbenia. Má sa na mysli trúbenie na baraní roh – šofar. Podľa hebrejskej tradície majú ľudia počúvať zvuk šofaru, ktorý im pripomína Boha Izraela, Jeho Slovo, ktoré prebúdza srdcia a znie ako volanie k pokániu a obráteniu sa k Bohu. Zvuky šofaru sprevádzali najdôležitejšie udalosti hebrejskej histórie a budú doprevádzať pozoruhodné udalosti v dejinách celého ľudstva. 

Počas sviatku Roš hašana si všetci navzájom blahoželajú, vyslovujú prianie dobrého a sladkého roka: < L´Šana tova umetuka > ako aj prianie: nech si zapísaný v Knihe Života .  Tradične sa Židia zdravia prianím : “Nech ste zapísaný pre dobrý rok!” Lebo podľa židovskej viery sú mená dobrých zapísané do knihy života, ktorá je v nebesiach, rovnako ako tomu veria kresťania. Judaizmus a židovská viera položili základ kresťanstva. Ježiš prišiel aby naplnil Mojžišov zákon a zmieril nás s Bohom. Aby všetci tí, ktorí prijali Jeho meno, mali svoje meno zapísané v nebesiach. Neprišiel preto, aby založil kresťanstvo.

Novoročný deň je pre Židov vážný, no napriek tomu slávnostný. Zvykom je namočiť si chlieb do medu a nie do soli (ako je tomu po zvyšok roka). V nádeji, že nový rok bude rovnako sladký ako med.

Aj úplne nenábožensky založení Židia navštívia synagógu v dobe, kedy znie šofar, aby aspoň z časti okúsili slávnostnú náladu Roš hašana. Synagóga je celá vyzdobená do biela. V židovstve je biela znakom čistoty a neviny. Bielo vyzdobená synagóga a biely odev symbolizujú snahu o očistenie duše. Zo synagógy sa vychádza popoludní a tí najbožnejší sa vydávajú ku vode, kde sa modlia tašlich – v ňom sú citované posledné slová proroka Micheáša:
Mi. 7: 18-20: “Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Nezostáva navždy pri svojom hneve, lebo v tom má záľubu, že udeľuje milosť. Zľutuje sa opäť nad nami, rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy. Ty preukážeš vernosť Jákobovi a Abrahámovi milosť, ako si prisahal našim otcom od dávnych čias.”

Tento rok vychádza začiatok židovského nového roku na 29-30.9. Roky sa počítajú od tradičného dátumu stvorenia sveta (AM – anno mundi).

Roš ha-šana je prvým z desiatich dní, ktoré sú venované prebúdzaniu vedomia vlastnej hriešnosti, túžby po Božej milosti a Jeho odpustení. Posledným z týchto dní je najvyšší z hebrejských sviatkov – JOM KIPUR – veľký deň zmierenia.

Konferencia Božie sviatky

10.10.- 13-10. sa na Ranči Kráľova Lehota uskutoční konferencia „Božie sviatky“ pod záštitou MPKS – Mládež pre Krista Slovensko. 

Témou konferencie budú Božie sviatky. Pesach, Sukkot, Roš Hašana, Yom Kippur, Chanuka, Purim… Tieto a ďalšie sviatky odhaľujú Boží charakter a pripomínajú, kým Boh je. Aj my si preto budeme pripomínať a odhaľovať, kým Boh je. Hosťami konferencie budú bratia a sestry z Kyjevského Mesiánskeho zboru KEMO, ktorí nás povedú v uctievaní hudbou a tancom a vo vyučovaní o Božích sviatkoch.

Vidíme sa tam? 🙂

Viac informácií a prihláška v odkaze nižšie. 
Uzávierka prihlášok a úhrad 27.9. ⬇️
https://www.novadna.sk/konferencia-sluzobnikov

Volby do Knessetu 2019

Zajtra čakajú Izrael – jedinú skutočnú demokraciu na Blízkom východe, predčasné voľby politických strán do Knessetu – izraelského parlamentu. 🇮🇱🤝🙏

Hlavný predstaviteľ izraelskej pravice (Likud) a mnohonásobný premiér Benjamin Netanjahu si zopakuje boj o politické prežitie, ktorým prešiel na začiatku jara. Stane sa tak zajtra 17.septembra. Netanjahuovi sa totiž nepodarilo v zákonnej lehote po aprílových voľbách zostaviť väčšinovú koalíciu. 

Hlavnou konkurenčnou stranou Likudu je Modrobiela Binjamina Ganca, ktorá získala v apríli len nepatrne menej hlasov ako Likud.

10.ročník Čítania mien obetí holokaustu

Je za nami 10.ročník Čítania mien obetí holokaustu, ktorý bol tento rok rozšírený o fotovýstavu a divadelné predstavenie s názvom “Antikvariát”. Ďakujeme všetkým, ktorí umožnili toto podujatie aj tým, ktorí ho urobili výnimočným. Pripravujeme pre Vás videozáznam jak z podujatia tak zo spomínaného divadelného predstavenia, ktoré sa beznádejne vypredalo.

Video pozvánka na 10.ročník Čítania mien obetí holokaustu

Program: 

9.septembra 2019
16.00 – Desať rokov Čítania mien, Tamara Lesná, výstava plagátov, foyer MDPOH
16.30 – Sláva a smútok slovenských synagóg, Zdenko Dzurjanin a Pavol Demeš, výstava fotografií, 1. poschodie MDPOH
17.00 – Prvá a posledná láska, Pavel Vilikovský, čítanie, Laurinská ulica, pred vchodom do MDPOH
18.00 – Čítanie mien obetí holokaustu

Na druhý deň, teda 10.septembra uvedieme inscenáciu Antikvariát o arizácii steinerovského antikvariátu. Arizoval ho známy slovenský spisovateľ Ľudo Ondrejov.
Predstavenie bude tiež v Mestskom divadle Pavla Orságha Hviezdoslava a po predstavení budeme spolu s historikmi Ivanom Kamencom a Jánom Hlavinkom, ale aj s členmi steinerovskej rodiny diskutovať o arizácii. Ste srdečne všetci vítaní.

10.septembra 2019
19.00 – Antikvariát, Ľuba Lesná, divadelné predstavenie, CO kryt MDPOH
Réžia: Viera Dubačová
Hrajú: Emília Vášáryová, Michal Ďuriš, Lucia Lapišáková, 
Scéna, kostýmy: Tamara Lesná, Video: Tamara Lesná, Adam Hanuljak

20.30 – Diskusia po predstavení o arizácii antikvariátu Steiner,  
CO kryt MDPOH
Diskutovať budú: Ivan Kamenec, Ján Hlavinka a členovia rodiny Steinerovcov

Vstupné na divadelné predstavenie: 7 eur 

V rámci obetí holokaustu, aký nemá v dejinách ľudstva obdoby, zahynuli celé rodiny a neostal nik, kto by si na svojich príbuzných, zavraždených za neľudských podmienok, spomenul.

Na strane druhej, nevinné obete si zaslúžia samozrejme aj to, aby si na nich spomenuli aj tí, ktorí ich osobne nepoznali, aby sme si ich my ostatní pripomenuli so všetkou dôstojnosťou a pietou. Ako memento, aby sa čosi podobné, ako vraždenie len pre iné náboženstvo či rasu neopakovalo. Ale aj preto, aby sme pripomínaním si mien obetí holokaustu prinavrátili ľudský rozmer tým, ktorých zabíjali často horšie ako potkanov. Aby sme im prinavrátili ich mená a ak to je možné, aby sme si pospomínali aj na to, kto boli, kto boli ich rodiny, ich priatelia, čo robili, ako žili. Nemôžeme ich predsa zaradiť do našej dejinnej histórie ako nič nehovoriace číslo.