Radosť z Tóry

V Izraeli dnes vrcholí obdobie tzv. „Najvyšších“ sviatkov, kedy po siedmich dňoch sviatku Sukot oslavujú Simchat Tora – Radosť z Tóry. Je to jeden z najveselejších sviatkov v živote hebrejského národa. V Biblii sa síce nespomína, ale nie je v rozpore s Duchom Písma. Slávnostný sprievod so zvitkami Tóry, sprevádzaný tancami, čítanie Tóry v synagóge dokonca aj chlapcami, všeobecný jasot a radosť všetkého ľudu Izraela, vyjadrujú lásku každého Hebreja k svojmu Stvoriteľovi a vieru v Jeho Slovo. A niet sa čomu diviť, pretože Izraelu Boh zveril Slovo Božie. Ako hovorí list Rímanom 3:1-2 : ”V čom je teda prednosť Žida?…predovšetkým, že Židom boli zverené Slová Božie.“ 

Kráľ Dávid hovorí: „Ďakujem Ti celým srdcom, ospevujem Ťa pred božstvami. Skláňam sa oproti Tvojmu svätému chrámu, pre Tvoju milosť a  ospevujem Tvoje meno, lebo si zvelebil nadovšetko Svoje meno – Svoje slovo.“  Žalm 138:1-2

Nastal čas sviatku Sukot

,,Prvého dňa si naberiete plodu krásnych stromov, palmových vetiev a haluzí hustých stromov i potočnej vrbiny a budete sa radovať pred Hospodinom, svojím Bohom, sedem dní.“ Leviticus 23:40

Sukot je jediný sviatok, počas ktorého boli aj pohania pozývaní, aby spolu so Židmi prišli na oslavu do Chrámu.

V duchu tejto tradície priviedlo Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo v Jeruzaleme (ICEJ) za posledných 39 rokov do hlavného mesta Izraela tisíce kresťanov z celého sveta na každoročnú oslavu Sviatku stánkov, ktorá zahrnuje aj pochod Starým mestom Jeruzalama na podporu Izraela.

Videozáznam z otváracej ceremónie v Engedi nájdete dole v odkaze.

Sviatok pripomína, ako Boh počas 40 rokov chránil židovský ľud, keď po opustení Egypta putoval púšťou. V tom čase žili v dočasných príbytkoch známych ako sukot, čo doslova znamená „stánky“.

Sukot je jedným z troch pútnických sviatkov, kedy Židia podľa Biblie prichádzajú do Jeruzalema. Pripomína cestu národu Izrael z Egypta do krajiny Izrael.

Sukot trvá sedem dní. V každý deň je povinným obradom mávanie so štyrmi druhmi rastlín uvedených v Bibli – citrónovníku, palmy, myrty a vrby.

Jom Kipur: Veľký Deň zmierenia

Jom Kipur je deň posvätený ku pokániu, modlitbám a čítaniu Písma. Počas tohto sviatku sa predpisuje pokorenie sa, zdržanie sa od akýchkoľvek prác okrem bohoslužby a úplný celodenný pôst – ako znak pokánia pred Najvyšším Sudcom. Židia veria, že počas Jom-Kipur budú ich hriechy určite odpustené. Nikto nepočíta s odpustením, ktoré by bolo darované vďaka jeho spravodlivosti alebo zásluhám. Každý očakáva prejav milosti Najvyššieho. Čítajú knihu proroka Jonáša, kde je zjavená hlavná myšlienka Dňa Vykúpenia: odpustenie tým, ktorí činili pokánie a vrátili sa na správnu cestu. Na príklade pohanského mesta Ninive, o ktorom sa píše v tejto knihe vidno, že Boh odpúšťa, keď vidí srdce činiace úprimné pokánie. Jonáš kázal obyvateľom Ninive, že kvôli ich neprávostiam bude mesto zničené. A všetci obyvatelia, od kráľa do posledného otroka prijali hlas proroka, činili pokánie a tým sa zachránili od Božieho hnevu.
(„Lebo nech by to bola ktorákoľvek duša, ktorá by sa neponižovala toho dňa, bude vyťatá zo svojho ľudu, a každú dušu, ktorá by toho dňa robila nejakú prácu, jakúkoľvek, zatratím tú dušu a vytnem zprostred jej ľudu. Nebudete robiť nijakej práce, čo bude večným ustanovením po vašich pokoleniach vo všetkých vašich bydliskách. Sobotou odpočinutia vám to bude, a budete ponižovať svoje duše deviateho dňa toho mesiaca večer, od večera do večera budete svätiť svoju sobotu.“ (3M 23:29-32).

Biblický kontext

V čase, keď v Jeruzaleme stál Chrám vo všetkej svojej veľkoleposti a kráse na hore dnes známej ako Chrámova hora, odohrával sa tam aj najsvätejší deň Židov – Jom Kipur.
Bol to jediný deň v roku, kedy mal najvyšší kňaz dovolené vstúpiť do Svätyne svätých v Chráme. Svätyňu od Svätyne svatých oddeľovala opona. Najvyšší kňaz tam vzýval meno Hospodinove a za Izraelský ľud tam vykonal obrady zmierenia. Znakom prijatia obete bolo, že sa veľkňaz objavil pred Chrámom živý. Ak obeť nebola prijatá, veľkňaz mohol zomrieť a vtedy by ho vyťahovali za lano, ktoré bolo priviazané k jeho nohe.

Slovo „kipur“ pochádza z dvoch hebrejských slov: „kofer“ – „peňažné vykúpenie, „kaporet“ – „pokrytie“ alebo „ukrytie“. Je to teda Deň pokrytia hriechov. Kipur sa tiež nazýva ako Šabat Šabaton – Sobota sobôt. (Najvyšší so shabatov).

Za svoje hriechy a hriechy kňazov prinášal veľkňaz ako obeť teľa a za hriechy národa jedného z kozlov. V tento deň si kňaz vyzliekol svoje denné rúcho, ktoré bolo viacfarebné a rituálne sa umyl. Potom si obliekol špeciálne rúcho, určené na Deň zmierenia, ktoré nostil len raz do roka. Bolo celé biele. Keď potom vykonal celý obrad, znovu sa rituálne umyl a obliekol si svoje všedné rúcho. Biely ľanový odev je znak čistoty a svätosti. Taký význam má tento odev všade v Písme. Po prvom rituálnom umytí bol nedotknuteľný, až pokým nepokropil oltár krvou. Zakaždým, keď veľkňaz vchádzal za oponu v Chráme, ktorá delila Svätyňu od Svätyne Svätých, kde stála Truhla Zmluvy (miesto Božej prítomnosti), nevedel, aký bude jeho osud. Pretože Boh nemusel prijať obeť kvôli nedostatočnej svätosti veľkňaza, alebo pre neposlušnosť národa. Preto sa v tento deň pri Chráme zhromažďoval obrovský zástup ľudí, ktorí očakávali, aký bude výsledok bohoslužby.

V liste Židom je napísané, že Pán Ježiš niesol svoju krv do nebies a pokropil ňou v nebeskú svätyňu. Keď vstal z mŕtvych a stretol sa s Máriou pri svojom hrobe, povedal jej: ,,Mária nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevystúpil hore k Otcovi. Choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu.“ Mária to urobila, no neuverili jej. Po rozhovore s ňou išiel Pán Ježiš do nebies a pokropil nebeskú svätyňu. „Dovtedy“ bol nedotknuteľný.

Stalo sa tradíciou, že na roh alebo na krk druhého capa priviazali červené súkno. Legenda hovorí, že každý rok sa tento cap, ktorý bol s červeným súknom poslaný na púsť, vrátil a súkno sa zázračne stalo bielym. Toto sa opakovalo z roka na rok ako symbol Božieho odpustenia Izraelu na daný rok. Legenda hovorí, že od roku kedy zomrel Kristus, Boh už neodpustil hriechy ľudu prostredníctvom týchto dvoch capov. Sukno už sa nikdy nestalo bielym. Ako hovorí epištola Židom: Kde sú hriechy odpustené, niet už viac obetí za hriechy.

V 3. knihe Mojžišovej v 16.kapitole sa o tomto obrade Jom Kipur píše detailne. Na Veľký deň zmierenia priviedli k veľkňazovi dvoch capov a losom rozhodli, ktorého zabijú a ktorý zostane živý. Cap, ktorý musel zomrieť, bol usmrtený na oltári, jeho krv priniesol veľkňaz do svätyne svatých a pokropil ňou vrchnák archy zmluvy. Potom veľkňaz vyšiel a na hlavu druhého capa položil ruku. Toto položenie ruky malo v Starej Zmluve význam identifikácie. Cap zastupoval Izrael a veľkňaz rukami na hlave zvieraťa, vyznával hriech ľudu. Potom vyhnali capa, nesúceho symbolicky hriechy ľudu, na púšť. Vyliatim krvi prvého capa je umožnené, aby druhý cap vzal preč hriechy ľudu. Toľko píše Mojžiš.

V dnešnej dobe Chrám v Jeruzaleme nie je, čím sa naplnilo proroctvo, ktoré povedal Ježiš, že Chrám bude zborený, ale Ježiš prorokoval aj o inom Chráme, keď povedal: „Zborte tento chrám a po troch dňoch ho znovu postavím.“ Ježiš hovoril o chráme svojho tela a o svojom zmŕtvychvstaní, a aj toto proroctvo sa naplnilo. Keď sám Ježiš nehovorí o obnovení Jeruzalemského chrámu, ktorý bol tak slávny a plný Božej prítomnosti, o čo viac je isté, že Boh nebýva a nebude bývať v chrámoch postavených ľudskou rukou: „Či neviete, že ste chrámom Božím!“, hovorí Pavel v liste Korinťanom. A v liste Efezanom dodáva: „… vybudovaní na základe apoštolov a prorokov, kde je uholným kameňom sám Ježiš Kristus, v ktorom každé stavenie dovedna spojené, rastie v svätý chrám v Pánovi, v ktorom sa aj vy spolu budujete v príbytok Boží v Duchu.“

Pre nás kresťanov je Jom Kipur pripomienkou, že Ježiš sa pre nás stal Veľkňazom – nebeským Príhovorcom pred Otcom. Zjavil sa živý svojim učeníkom a tým im dal poznať, že Jeho obeť je prijatá Bohom. On je Veľkňaz na spôsob Melchisedecha, Kráľ pravdy, spravodlivosti, pokoja (Žalm 110:4, Židom 7:11-22). Náš Veľkňaz vošiel do Svätyne Svätých a navždy ju otvoril pre Božie deti. Každý deň tak môžeme sláviť deň vykúpenia.

Roš Hašana – Nový rok 5780

V Izraeli začína najživšie obdobie roka. Obdobie najvyšších hebrejských sviatkov: Roš Hašana, Jom kipur a Sukot. V tomto čase je návštevnosť Izraela najvyššia a letenky a ubytovanie sú najdrahšie. Nad celým Izraelom sa vznáša až hmatateľná sviatočná atmosféra. Prvým sviatkom je nový rok – Roš Hašana (Sviatok trúbenia).

Roš hašana trvá pré dva dni hebrejského mesiaca Tišri, aj keď väčšina sviatkov trvá len jeden deň. Dôvod je ten, že v staroveku vždy určitú dobu trvalo, než bolo možné potvrdiť, že skutočne nastal mo’ed (presne stanovený čas). Dva dni sviatku sú nazývané „jedným dlhým dňom“, aramejsky joma arichta. Je ešte zaujímavé, že mesiac Tišri, v ktorom začína nový rok, je siedmy a nie prvý v poradí. Súvisí to s príkazom, ktorý dal Hospodin Izraelcom po odchode z otroctva v Egypte, kedy im nariadil zmeniť poradie mesiacov. Teda prvý mesiac je Nisan, v ktorom sa uskutočnil odchod z Egypta, ale začiatok roka je prvý deň siedmeho mesiaca.

Zároveň je to začiatok obdobia, ktoré sa hebrejský volá jamim nora’im – Dni úcty. Roš Hašana znamená sviatok trúbenia. Má sa na mysli trúbenie na baraní roh – šofar. Podľa hebrejskej tradície majú ľudia počúvať zvuk šofaru, ktorý im pripomína Boha Izraela, Jeho Slovo, ktoré prebúdza srdcia a znie ako volanie k pokániu a obráteniu sa k Bohu. Zvuky šofaru sprevádzali najdôležitejšie udalosti hebrejskej histórie a budú doprevádzať pozoruhodné udalosti v dejinách celého ľudstva. 

Počas sviatku Roš hašana si všetci navzájom blahoželajú, vyslovujú prianie dobrého a sladkého roka: < L´Šana tova umetuka > ako aj prianie: nech si zapísaný v Knihe Života .  Tradične sa Židia zdravia prianím : “Nech ste zapísaný pre dobrý rok!” Lebo podľa židovskej viery sú mená dobrých zapísané do knihy života, ktorá je v nebesiach, rovnako ako tomu veria kresťania. Judaizmus a židovská viera položili základ kresťanstva. Ježiš prišiel aby naplnil Mojžišov zákon a zmieril nás s Bohom. Aby všetci tí, ktorí prijali Jeho meno, mali svoje meno zapísané v nebesiach. Neprišiel preto, aby založil kresťanstvo.

Novoročný deň je pre Židov vážný, no napriek tomu slávnostný. Zvykom je namočiť si chlieb do medu a nie do soli (ako je tomu po zvyšok roka). V nádeji, že nový rok bude rovnako sladký ako med.

Aj úplne nenábožensky založení Židia navštívia synagógu v dobe, kedy znie šofar, aby aspoň z časti okúsili slávnostnú náladu Roš hašana. Synagóga je celá vyzdobená do biela. V židovstve je biela znakom čistoty a neviny. Bielo vyzdobená synagóga a biely odev symbolizujú snahu o očistenie duše. Zo synagógy sa vychádza popoludní a tí najbožnejší sa vydávajú ku vode, kde sa modlia tašlich – v ňom sú citované posledné slová proroka Micheáša:
Mi. 7: 18-20: “Kto je Boh ako ty, ktorý odpúšťa viny, ktorý prehliada priestupky zvyšku svojho dedičstva? Nezostáva navždy pri svojom hneve, lebo v tom má záľubu, že udeľuje milosť. Zľutuje sa opäť nad nami, rozšliape naše viny a uvrhne do hlbín mora všetky naše hriechy. Ty preukážeš vernosť Jákobovi a Abrahámovi milosť, ako si prisahal našim otcom od dávnych čias.”

Tento rok vychádza začiatok židovského nového roku na 29-30.9. Roky sa počítajú od tradičného dátumu stvorenia sveta (AM – anno mundi).

Roš ha-šana je prvým z desiatich dní, ktoré sú venované prebúdzaniu vedomia vlastnej hriešnosti, túžby po Božej milosti a Jeho odpustení. Posledným z týchto dní je najvyšší z hebrejských sviatkov – JOM KIPUR – veľký deň zmierenia.

Práve pre čas, ako je tento…

Ako včera večer zapadlo nad Izraelom slnko, začali sa oslavy židovského sviatku Purim. Oslavy Božej záchrany židovského ľudu pred zničením.

To, že ani dnes tento sviatok nestráca na svojej aktuálnosti dokladá aj tohtoročný predvečer sviatku Purim, 22.marec 2019. USA uznali suverenitu Izraela nad Golanskými výšinami. Ako povedal izraelský premiér Benjamin Netanjahu – Máme tu zázrak Purim.

Za pripomienku stojí aj rok 1991 kedy v priebehu prvej vojny v Zálive zaútočil Saddám Husajn na Izrael skoro 40 raketami. Nikto nemohol tušiť, či nenesú hlavice plné jedovatého plynu. Izraelci sa schovali do tesných krytov a noc čo noc očakávali ďalšie rakety. Vojna nakoniec skončila presne na sviatok Purim. V uliciach Jeruzaléma, Tel Avivu a Haify vtedy oslavovali príbeh o Ester so špeciálnou radosťou. Vyzeralo to, akokeby osud bol predom napísaný. Veriaci Židia ale osud nenazývajú osudom ale iným slovom. Boh.

Prerozprávame si teraz v skratke príbeh Purim – príbeh židovského národa a spomenieme si na Božiu vernosť.

Na dvore perského kráľa Ahašvera (Xerxes), približne 500 rokov pred naším letopočtom, je na hrade Šúšan v službách kráľa, Žid menom Mordechaj. Benjamínec. Sedáva v kráľovskej bráne a má prekrásnu adodptívnu dcéru Ester. Jej židovské meno je Hadasa, ale žila pod menom Ester. Jedného večera, podnapilí kráľ Ahašver, nechá zavolať svoju kráľovnu Vašti, aby jemu a jeho hosťom predviedla svoje pôvaby. Vašti ale odmietla a kráľ ju zapudil. Nechal si preto z celej Médskej a Perskej ríše priviesť na svoj dvor krásne mladé ženy, panny, medzi ktorými si hľadal svoju novú kráľovnú. Jeho voľba padla práve na Ester, do ktorej sa zamiloval. Stala jeho ženou. Ale o svojom židovskom pôvode na žiadosť Mordechaja mlčala….
Onedlho sa na scéne objavil Haman. Bol to druhý najmocnejší muž v ríši. Všetci sluhovia na dvore pred ním museli pokľaknúť. Vrátane Mordechaja. Ale ten neposlúchol. Mordechaj, keď nadišiel čas skúšky, dal svoju masku dole. Stál priamo ako skutočný Žid. Vnútorne slobodný, kľudný, vyrovnaný a zmierený sám so sebou. Pre ostatných to bolo nepochopiteľné. Boli zvedaví aké to bude mať následky a preto o tom podali správu Hamanovi. Utajovanie nepomohlo. Peršania dobre vedeli kto k nim patrí. Muži, ktorí sedeli v bráne, dobre vedeli, že Mordechaj je Žid. (=Judej, jehudim v hebrejčine namená ctiteľ Jediného BOHA). Haman sa rozzúril. Spor medzi ním a Mordechajom však ohrozil celý židovský národ. Mocný a krvilačný Haman sa nechcel spokojiť len s Mordechajom a začal požadovať život každého Žida v celej ríši, ktorej hranice siahali až k Indii a Etiópii. Rozhodol sa vyhladiť Židov a deň v ktorý mali byť vyvraždení stanovil losom.

Po persky sa los povie pur. Odtiaľ názov tohto sviatku. Haman presadil svoje zámery u kráľa a vydal predpisy, akými sa malo vyvražďovanie riadiť. Rozposlal ich do každej provincie krajiny. Všetci obyvatelia Šúšanu aj ďalších miest boli uchvátení atmsoférou blížiaceho sa pogromu. Medzi Židmi zavládol strach…… V tejto chvíli nastupuje na scénu Ester. Mordechaj sa na ňu obráti s prosbou o pomoc a žiada, aby predstúpila pred kráľa a žiadala u neho milosť. Bola predsa sama utajovanou židovkou. Toto sú slová Esterine: Všetci služobníci kráľovi i ľud krajín kráľových vedia o tom, že nech by to bol ktokoľvek, či muž či žena, kto by vošiel ku kráľovi do vnútorného dvora, kto by nebol volaný, jeden a ten istý zákon platí o ňom: zabiť ho, krome toho, proti komu by kráľ vystrel zlatú berlu, aby žil; a ja som nebola volaná, aby som vošla ku kráľovi, toto už tridsať dní. Keď to Mordechai počul, riekol, aby dali Esteri túto odpoveď: Nemysli si vo svojej duši, že sama unikneš v dome kráľovom zo všetkých Židov. Ba ak budeš naozaj mlčať v tento čas, dostaví sa Židom z iného miesta úľava a vyslobodenie, a ty a dom tvojho otca zahyniete. A kto vie, či práve pre čas, ako je tento, nestala si sa kráľovnou! Vtedy riekla Ester, aby zase povedali Mordochaiovi: Choď, shromaždi všetkých Židov, ktorí sa nachádzajú v Súsane, postite sa za mňa a nejedzte ani nepite tri dni ani vodne ani vnoci, a ja tiež i moje dievčatá sa budeme tak postiť, a tak vojdem ku kráľovi, čo nebude podľa zákona, a jestli zahyniem, zahyniem. Vtedy odišiel Mardocheus a vykonal všetko tak, ako mu rozkázala Ester.
Po troch dňoch kedy nejedla ani nepila sa odoberie za kráľom. Ahašver svoju ženu natoľko miloval, že jej povedal, že jej neodoprie žiadne prianie a všetko čo si zažiada splní. Nevedel však o čo pôjde. Svoj zámer mu hneď neodhalila. Ale požiadala ho o návštevu pri ktorej mu odhalí svoje prianie. Pozvala ho aj s Hamanom na pohostenie do svojho domu. Haman pociťoval osobitné potešenie z toho, akú česť mu preukázala kráľovná, nevediac o jej hebrejskom pôvode. Nazúrený na Mordechaja, prikazuje pripraviť šibenicu, aby v príslušný deň dal Mordechaja obesiť.

Ester pozýva kráľa s prvým poradcom na hostinu aj na ďalší deň. V noci pred hostinou trápila kráľa nespavosť a tak žiada, aby mu čítali letopisy. V jednom z nich sa dozvie o hrdinskom čine Mordechaja, ktorý odhalil sprisahanie dvoch kráľových sluhov hotujúcich sa zabiť vládcu. Mordechaj nebol zato odmenený a Ahasver prikazuje Hamanovi preukázať tomu zvláštnu poctu. Hamana prenasledujú zlé predtuchy. Nasledujúci deň Ahasver a Haman znovu prichádzajú k Ester na hostinu, a tu Ester odhaľuje kráľovi svoju príslušnosť k hebrejskému národu, ktorý je pre Hamanovo osočenie odsúdený na smrť. Kráľ v návale hnevu prikazuje popraviť Hamana. Na prosbu Ester Ahasver vydáva nový rozkaz umožňujúci Hebrejom v  deň, pôvodne určený ako deň zúčtovania nad nimi, postaviť sa na odpor a pomstiť sa svojim nepriateľom. Trinásteho Adara v určený deň podľa losu, Hebreji celého impéria zvíťazili nad tisícami tých, ktorí ich nenávideli, avšak ako je napísane: „Ale po koristi nevystreli svojej ruky.“ Est. 9:15b

Nasledujúci deň po víťazstve Hebreji slávili svoju nadprirodzenú záchranu. Mordechaj sa stal prvým poradcom kráľa a Purim sa stal sviatkom ustanoveným pre všetky pokolenia, ako spomienka na to, ako Hospodin spasil Svoj ľud z ruky nepriateľov. Udalosť ktorá vtedy nastala sa v histórii ešte veľakrát zopakovala. Haman je platným potomkom Amalecha, úhlavného nepriateľa Izraela. Stal sa z neho vzor nepriateľov Židov, ktorý voči nim prekypuje nenávisťou. Predstaviteľ antisemitismu. Purim symbolizuje večný boj Izraela proti nepriateľom vo svete a svedčí o nádeji, viere a zázraku. V tento de je neprípustné zadržiavať radosť.

V synagóge sa cez oslavy číta svitok Ester. Počúvať čítajúceho treba rozhodne veľmi pozorne nevynechajúc ani slovo. Niektoré úryvky sa čítajú zborovo všetkými poslucháčmi. Na miestach, kde sa spomína meno Hamana, deti dupotajú nohami, robiac hluk krikom, alebo špeciálnymi sviatočnými rapkáčmi. Tento zvyk sa nazýva zmlátenie Hamana.

Na Purim sa tiež konajú sa tiež maškarné purimové bály, hrajú sa purimových hry a rôzne predstavenia, ktoré čiastočne parodujú biblické udalosti.

Perská ríša síce zanikla, ale ako vieme pogromy vypukali aj naďalej a vyvrcholili holocaustom počas druhej svetovej vojny. Haman doposiaľ nezmizol z povrchu zeme, ale Mordechaj je stále nažive.