1. BOH ŽEHNÁ TÝM, KTORÍ ŽEHNAJÚ IZRAELU
V prvej kapitole svojej knihe Why Christians Should Support Israel*, ktorá vyšla aj v českom preklade pod názvom Proč by křesťané měli podporovat Izrael, jej autor Mike Evans vysvetľuje prvý dôvod, prečo by kresťania mali stáť za Izraelom. Vychádza pritom z Božieho zasľúbenia daného Abrámovi. Jeho východiskom nie je politika, ale Božie slovo.
Boh povedal Abrámovi:
„Hospodin riekol Abrámovi**: Vyjdi zo svojej krajiny, zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. Urobím ťa veľkým národom, požehnám ťa a tvoje meno zvelebím, tak sa staneš požehnaním. Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.“ (1M 12:1–3)
**V 1. Mojžišovej 12 sa ešte používa meno Abrám, pretože Boh mu zmenil meno na Abrahám až neskôr, pri potvrdení zmluvy v 1. Mojžišovej 17
Toto zasľúbenie je základom Evansovho prvého argumentu. Boh Abráma požehnal a zároveň povedal, že bude brať do úvahy aj postoj ostatných k nemu. Požehnanie, ktoré Boh začal pri Abrámovi, potom Písmo ďalej spája s Izákom, Jákobom a izraelským národom.
Preto Evans zdôrazňuje jednoduchú myšlienku: Bohu nie je ľahostajné, aký postoj zaujímame k Izraelu.
Písmo nás zároveň vedie k tomu, aby sme želali a modlili sa za dobro pre Jeruzalem a za pokoj pre Izrael:
„Nech ťa požehná Hospodin zo Siona. Dívaj sa na blaho Jeruzalema po všetky dni svojho života a uzri synov svojich synov. Pokoj nad Izraelom!“ (Ž 128:5–6)
Nejde však iba o pekné slová alebo dobrý pocit. Poznanie Boha sa má prejaviť aj konkrétnym postojom a konaním:
„Tých, ktorí bezbožne konajú proti zmluve, zvedie úlisnosťou k odpadnutiu; ale ľud, ktorý pozná svojho Boha, ostane pevný a bude podľa toho konať.“ (Dan 11:32)
Aj prorok Zachariáš používa veľmi silný obraz, keď opisuje Boží vzťah k Jeho ľudu:
„Lebo takto vraví Hospodin mocností, ktorého sláva ma poslala k národom, čo vás vykorisťovali: Kto sa vás dotýka, dotýka sa zrenice môjho oka.“ (Zach 2:12)
Zrenica oka je niečo mimoriadne citlivé a vzácne. Boh tým ukazuje, že to, čo sa deje Jeho ľudu, mu nie je ľahostajné. To neznamená, že Izrael je bez hriechu alebo nepotrebuje pokánie. Biblia samotná veľmi otvorene hovorí o jeho zlyhaniach. Napriek tomu Boh Izrael nazýva svojím ľudom a hovorí o ňom ako o svojom dedičstve.
KORNELIUS – POHAN, KTORÝ ŽEHNAL ŽIDOM A AKO JEDEN Z PRVÝCH PRIJAL VIERU V KRISTA
Evans venuje osobitnú pozornosť aj Korneliovi zo Skutkov apoštolov. Je to dôležitý príklad, pretože Kornelius nebol Žid. Bol rímskym stotníkom, teda pohanom. Napriek tomu o ňom Božie slovo vydáva pozoruhodné svedectvo:
„Žil v Cezarei muž menom Kornelius, stotník takzvaného italského prápora, nábožný a bohabojný s celým svojím domom, ktorý dával ľudu štedré almužny a ustavične sa modlieval k Bohu.“ (Sk 10:1–2)
Korneliova bohabojnosť nezostala iba pri slovách. Modlil sa a zároveň prakticky pomáhal ľuďom okolo seba. Z kontextu tejto kapitoly je zrejmé, že mal dobrý vzťah k židovskému ľudu. Neskôr o ňom poslovia Petrovi hovoria ako o mužovi, ktorému „celý židovský národ vydáva dobré svedectvo“ (Sk 10:22).
A Boh si jeho konanie všimol. Anjel mu povedal:
„Tvoje modlitby a almužny vstúpili pred tvár Božiu a Boh sa rozpomenul na ne.“ (Sk 10:4)
Keď potom Peter prichádza do Korneliovho domu, znovu zaznie:
„Kornelius, Boh vyslyšal tvoju modlitbu a rozpomenul sa na tvoje almužny;“ (Sk 10:31)
To je pozoruhodné. Boh videl nielen Korneliove modlitby, ale aj jeho štedrosť. Jeho vzťah k Bohu sa prejavoval prakticky.
Evans preto používa Kornelia ako príklad nežida, ktorý sa bál Boha a svoje dobré zmýšľanie voči židovskému ľudu prejavoval konkrétnymi skutkami. Práve jeho dom sa potom stal miestom zásadnej udalosti: evanjelium bolo zvestované pohanom a Duch Svätý zostúpil aj na nich.
Korneliov príbeh nám tak pripomína dôležitú vec. Žehnanie nemá zostať iba pri slovách. Modlitba, štedrosť a konkrétna pomoc môžu byť praktickým vyjadrením nášho postoja.
Boh zároveň prostredníctvom Jeremiáša nazýva Izrael svojím ľudom a hovorí o dedičstve, ktoré mu dal:
„Takto vraví Hospodin o všetkých mojich zlých susedoch, ktorí sa dotkli dedičstva, čo som dal do vlastníctva svojmu ľudu izraelskému: Ajhľa, vytrhnem ich z pôdy a dom Júdov vytrhnem spomedzi nich.“ (Jer 12:14)
Aj tu vidíme, že Boh berie postoj národov k Jeho ľudu vážne. Izrael označuje za „svoj ľud“ a krajinu za dedičstvo, ktoré mu dal.
Osobitné miesto má v tomto príbehu Jeruzalem:
„Iba Jeruzalem som si vyvolil, aby tam prebývalo moje meno, a Dávida som si vyvolil, aby bol nad mojím izraelským ľudom.“ (2Kron 6:6)
Keď tieto miesta Písma položíme vedľa seba, vystupuje z nich spoločná línia. Boh si vyvolil Abráma. Dal mu zasľúbenie. Jeho potomstvo nazýva svojím ľudom. Hovorí o dedičstve, ktoré mu dal. Vyvolil si Jeruzalem a zároveň ukazuje, že mu záleží na tom, ako sa k Jeho ľudu správajú ostatní.
Preto podpora Izraela nemá byť pre kresťana iba otázkou sympatií. Je predovšetkým otázkou toho, či berieme vážne Božie slovo.
Máme sa za Izrael modliť. Máme žehnať židovskému ľudu. Musíme odmietať antisemitizmus a nenávisť! A podobne ako Kornelius môžeme svoju priazeň prejaviť aj konkrétnou pomocou a štedrosťou.
Boh povedal Abrámovi:
„Žehnať budem tých, čo teba žehnajú, prekľajem toho, čo tebe zlorečí, a v tebe budú požehnané všetky čeľade zeme.“
Pre kresťana preto zostáva jednoduchá otázka:
Ak Boh takto hovorí o svojom ľude, aký postoj k Izraelu zaujmeme my? 
––––––––––––––
*Seriálu vychádza z českého prekladu knihy Mikea Evansa Proč by křesťané měli podporovat Izrael. Anglický originál Why Christians Should Support Israel vydalo TimeWorthy Books v USA v roku 2011. Český preklad Miroslavy Polovej vydal Stanislav Juhaňák – TRITON, Praha 2015, prvé vydanie.
Všetky biblické citácie sú uvedené podľa Slovenského evanjelického prekladu.
Foto: Izraelská vlajka pred Múrom nárekov (Západným múrom) v Jeruzaleme. V spodnej časti vidno ľudí zhromaždených a modliacich sa pri múre.