Autorka: Dena Taubner, právnička so sídlom v New Yorku
Zdroj: ‘Pallywood’ and the Art of Anti-Jewish Propaganda
- časť článku:
Ešte pred 7. októbrom mainstreamové médiá neustále preukazovali zjavnú zaujatosť voči Izraelu. Odvtedy však došlo k explózii protiizraelského spravodajstva. Richard Landes vysvetľuje prečo.
Ak ste Židia, máte židovské príbuzenstvo alebo vám jednoducho záleží na pravdivom spravodajstve, možno ste v koncoch v snahe o pochopenie agresívne protižidovských a protiizraelských predsudkov mainstreamových médií v ich spravodajstve o 7. októbri a následnej vojne.
Každý, kto by o tom nevedel viac, by takmer určite uveril, že Izrael náhodne vedie genocídnu vojnu proti obyvateľom Gazy.
Takmer vôbec sa nespomína Hamas a brutálny útok na civilistov, ktorý urýchlil vojenskú reakciu Izraela. Takmer vôbec sa nespomínajú rukojemníci, ktorých brutálni teroristi zadržiavajú už viac ako 470 dní a o ktorých zaobchádzaní zo strany ich únoscov sa vedú morbídne špekulácie. Nespomínajú sa takmer každodenné raketové útoky, ktoré musia Izraelčania znášať.
V knihe z roku 2022 „Môže sa „celý svet“ mýliť?: Smrtiaca žurnalistika, antisemitizmus a globálny džihád“ historik Richard Landes podrobne a z dobre dostupných zdrojov hodnotí, ako sme sa dostali až sem.
Ešte pred 7. októbrom mainstreamové médiá sústavne prejavovali zjavnú zaujatosť voči Izraelu. Odvtedy však došlo k explózii protiizraelského spravodajstva. Spomeňme si na tento titulok v denníku The Washington Post po odvážnej izraelskej záchrane rukojemníkov Noy Argamaniovej, Almoga Meira, Andreja Kozlova a Šlomiho Ziva tímom izraelských špeciálnych jednotiek z civilných domov v Gaze: „Viac ako 200 Palestínčanov zahynulo pri izraelskom zásahu na záchranu rukojemníkov v Gaze“.
Tak znel titulok po tom, čo Hamas v Izraeli zavraždil 1 200 ľudí, ďalších 250 uniesol do Gazy, ukryl ich v civilných domoch – a keď záchranný tím získal rukojemníkov späť, príslušníci Hamasu spustili na záchranný tím a rukojemníkov paľbu a hádzali na nich granáty. Urobili to napriek tomu, že sa nachádzali v preplnenej obytnej štvrti plnej civilistov.
Ako sa postaviť k všetkým obvineniam založeným na „dôkazoch“ o zločinnom konaní Izraela prostredníctvom veľmi chybných správ OSN, Amnesty International a Human Rights Watch, o ktorých sa predpokladá, že sú úplne objektívne a ich slová sa prijímajú ako pravda?
K tomu sa pridáva vojna proti Izraelu zo strany mainstreamových médií, ktorých podnetné titulky a selektívne spravodajstvo vytvárajú príbeh, ktorý sa zhoduje s príbehom, ktorý chcú rozprávať Palestínčania a nevenujú pozornosť tomu, čo hovoria Izraelčania, pokiaľ sa to nedá použiť proti nim.
Každým kúskom našej bytosti vieme, že očierňujúca kampaň proti Izraelu je odpad, ale to vyvoláva otázku: Ak máme pravdu, ako je potom možné, že OSN, Amnesty International, Human Rights Watch a nespočetné zahraničné vlády súhlasia s tým, že Izrael je v tejto vojne agresorom?
Prípad Muhammada al-Durraha
Richard Landes otvára diskusiu opisom novodobej krvnej žaloby prostredníctvom prípadu Muhammada al-Durraha, ktorý sa stal 30. septembra 2000.
V ten deň Charles Enderlin, hlavný korešpondent Francúzska pre Blízky východ, odvysielal zábery svojho palestínskeho kameramana, ktorého sprevádzal kameramanov „očitý svedok“ zabitia 12-ročného palestínskeho chlapca Muhammada al-Durraha v náručí jeho otca, údajne izraelskou streľbou.
Enderlin nebol prítomný v čase incidentu, ale rozprával o záberoch, ako keby tam bol a uviedol, že guľky, ktoré zabili chlapca, prišli z „izraelských pozícií“. Kameraman pod prísahou uviedol, že videl, ako Izraelčania „chladnokrvne“ zabili chlapca (vyhlásenie, ktoré neskôr poprel). Hlavné mainstreamové médiá okamžite uverejnili tento príbeh bez vyšetrovania. Znie vám to povedome?
Zábery sa stali celosvetovým symbolom utrpenia Palestínčanov v rukách izraelskej krutosti a vyvolali výbuch násilia proti Židom v Izraeli a Európe.
Zábery údajne podnietili aj brutálnu vraždu dvoch Izraelčanov, ktorá sa stala 11 dní po odvysielaní správy, kedy sa stratili a vstúpili do palestínskeho mesta Ramalláh a boli zadržaní políciou Palestínskej samosprávy. Po tom, ako Izraelčanov ubili na smrť, ich telá vyhodili z okna, zohavili ich a vystavovali na ulici.
Práve tento incident inšpiroval symbol zakrvavenej červenej ruky, ktorý tak radi nosia celebrity v USA, aby napodobnili zakrvavené ruky jedného z vrahov, ktorý ich triumfálne ukazoval z okna policajnej stanice. Kým si užívali slávu z vraždy, hlásali: „Pomsta za krv Muhammada al-Durraha“.
Usáma bin Ládin vyhlásil, že vražda al-Durraha „rukou Židov“ musí byť pomstená. Smrteľný teroristický útok z 11. septembra sa odohral o necelý rok neskôr.
Príbeh sa niesol v typickom duchu krvnej žaloby: Zábery, „ako ich videl celý svet“, dokazovali vražednú povahu Židov a ospravedlňovali moslimské násilie voči nim.
Príbeh al-Durraha mal podobný účinok v Európe, najmä vo Francúzsku a Anglicku, kde tento incident vyvolal prirovnávanie k nacistom. Medializácia incidentu viedla vo Francúzsku k násilným výpadom proti Židom zo strany moslimov, ktorí povzbudzovali intifádu a organizovali násilné demonštrácie, ku ktorým sa pridali militantní ľavičiari, ako aj k zápalistej rétorike hlásajúcej, že Izrael zabíja deti. Odtiaľ pochádza termín „smrtiaca žurnalistika“.
Od začiatku sa však na záberoch vyskytovali početné nezrovnalosti, ktoré spochybňovali to, čo Enderlin a jeho kameraman tvrdili, že sa stalo. Tieto obavy boli ignorované všetkými mainstreamovými médiami, ktoré o príbehu informovali. Po vyšetrovaní sa balistickou analýzou zistilo, že paľba nemohla vychádzať z izraelských pozícií bez toho, že by sa „otočila o 90 stupňov“; na mieste, kde mal byť chlapec zabitý, nebola žiadna krv a chlapec sedel za sudom a bol chránený svojím otcom.
Až v roku 2003 sa po sérii vyšetrovaní zistilo, že celá udalosť bola zinscenovaná. Landes získal poznatky o vývoji príbehu z prvej ruky, pretože si pozrel nespracované nezostrihané zábery so samotným Charlesom Enderlinom.
„V scéne za scénou“, napísal Landes, „Palestínčania zinscenovali scény boja, zranenia, evakuáciu sanitkou, panický útek, ktoré kameraman zámerne nakrúcal. Pri práci boli dokonca viditeľné stopy po maskéroch, producentoch a režiséroch.“
Neboli tam zábery umierajúceho chlapca, ktoré podľa Enderlina vystrihli. V skutočnosti bol chlapec na konci filmu stále nažive.
Pokračovanie článku bude zverejné čoskoro
Preklad: Ivana Pastiríkova