Napísal David R. Parsons, viceprezident a senior hovorca ICEJ
Článok prebratý zo stránky: icej.org
Publikované: 12.4.2024
Nedávno sme prekročili hranicu šiestich mesiacov, odkedy Hamas spustil krutú vojnu s Izraelom v Gaze, ktorú začal brutálnym masakrom a zverstvami 7. októbra. Toto je dobrý čas na to, aby sme s odstupom zhodnotili, kde sa nachádzame v tomto intenzívnom konflikte, ktorý zatiaľ nemá oficiálny názov. Ak by sa vojna mala skončiť dnes, vhodným názvom by bol „Šesťmesačná vojna“, pretože takto by sa dalo najavo, že táto dlhotrvajúca a nerozhodnutá bitka bude okamžite kontrastovať s bleskovo rýchlym a rozhodným víťazstvom Izraela v „Šesťdňovej vojne“ v júni 1967.
Teraz po šiestich mesiacoch sme schopní lepšie odpovedať na niektoré kľúčové otázky o tomto konflikte: Ako to, že bol Izrael taký prekvapený inváziou Hamasu? Prečo sa Hizballáh naplno nezapojil do vojny? Ako sa Izraelu doteraz darilo v Gaze? Ako sa veci momentálne majú a kam smerujú? A ak by sa vojna mala skončiť dnes, kto by bol skutočným víťazom?
Ako to, že bol Izrael taký prekvapený inváziou Hamasu?
V pravý čas sa uskutoční oficiálna vyšetrovacia komisia a ďalšie vyšetrovanie toho, ako sa stalo, že Izrael bol prichytený tak nepripravený na masívny útok Hamasu 7. októbra. Už teraz však vieme dosť na to, aby sme urobili niektoré silné závery.
Po prvé, izraelskí politickí a vojenskí vodcovia sa previnili „skupinovým zmýšľaním“ o Hamase; a to prevládajúcou vierou, že islamistické teroristické milície boli odstrašené izraelskou vojenskou silou a najmä jej obrannými inováciami, ktorými sa vyrovnávajú s hrozbami raketových palieb (Železná kupola) a teroristických tunelov (radary prenikajúce do zeme). Panoval tiež konsenzus, že Hamas bol príliš zaneprázdnený riadením Gazy, ktorá sa nachádzala v stavebnom boome, čo vytváralo vysoké zisky pre vrecká vodcov Hamasu. Takže aj napriek izraelskému mechanizmu ombudsmana, ktorý bol zriadený špeciálne na riešenie zlyhaní spravodajských informácií počas Jomkipurskej vojny presne pred 50 rokmi a ktorý vždy spochybňuje uznávanú múdrosť vojenských a spravodajských komunít, skupinové zmýšľanie zostalo. A početné varovné signály boli úplne ignorované, najmä opakované upozornenia pozorovateliek izraelskej armády (IDF) sledujúcich bezpečnostné kamery pozdĺž hranice Gazy, že na druhej strane plota sa deje niečo vážne.
Okrem toho bola izraelská spoločnosť dosť vyčerpaná rokom intenzívnych diskusií a politických sporov o vládnych reformách súdnictva. Konečne nastal oddych od politických bojov počas prestávky v Knesete počas jesenných Veľkých sviatkov a každý vedel, že sviatok Simchat Tóra (Radosť z Tóry) bude posledným dňom na odpočinok, kým sa opäť rozprúdi diskusia. Takže v to konkrétne šabatové ráno to dodalo dodatočný pocit uvoľnenia.
Hamas však prispel k nesprávnemu zmýšľaniu Izraela a môže si nárokovať nejaký úspech v maskovaní nastávajúceho útoku. Po prvé, podarilo sa im udržať rozsiahly vojenský útok ako prísne tajomstvo iba medzi štyrmi alebo piatimi najvyššími vodcami v Gaze. Okrem toho sa minulú jeseň zdržali svojich obvyklých výtržností a podnecovania na Chrámovej hore počas veľkých židovských sviatkov. Nepúšťali zápalné balóny a boli pokojní aj pri aktivitách „Pochod návratu“ pozdĺž hraničného plota s Izraelom. Keď sa Hamas minulý rok v máji nezapojil do raketovej vojny spustenej Palestínskym islamským džihádom, Izrael sa nechal uchlácholiť a myslel si, že Hamas o vojnu s Izraelom nemá záujem.
Hamas a Irán tiež v predchádzajúcich mesiacoch zvýšili svoj nábor, financovanie a vyzbrojovanie teroristických buniek na Západnom brehu, čo viedlo IDF k presunu mnohých svojich síl od hranice Gazy na ochranu židovských komunít v Judei a Samárii (západný breh Jordánu).
Vzhľadom na to všetko bola takzvaná „búrka al-Aksá“ úspešnejšia, ako Hamas očakával. Ako niektorí povedali, „mali šťastie“. Výsledkom bolo viac ako 1 200 mŕtvych Izraelčanov a viac ako 250 zajatých ako rukojemníkov v Gaze, zatiaľ čo celý Izrael mal zrazu veľký strach z masívnejších raketových útokov a dokonca aj z domových invázií po celej krajine – vrátane jednotiek Hizballáhu infiltrujúcich sa aj z Libanonu.
Napriek tomu krviprelievanie a počet obetí mohli byť oveľa horšie, keďže veľké utajovanie zo strany Hamasu uškodilo aj im. Hamas a Hizballáh sa stále užšie koordinovali s Iránom, aby vytvorili „Jednotný front odporu“ proti Izraelu, a existujú náznaky, že plánovali simultánny útok na Izrael na viacerých frontoch – aj keď neverím, že bol stanovený určitý dátum. Hamas však jednal unáhlene a útoky zo 7. októbra neprekvapili len Izrael, ale aj Hizballáh.
Prečo sa Hizballáh naplno nezapojil do vojny?
Hizballáh, zaskočený a nepripravený na okamžitý útok, sledoval vývoj v južnom Izraeli počas prvých hodín a dní, aby zistil, ako sa Hamasu darí. Ich váhanie ich však stálo príležitosť okamžite spôsobiť rozsiahle škody Izraelu zo severu. A naplno sa nezapojili do bitky z dvoch dôvodov:
1) Izrael rýchlo zmobilizoval 350 000 záložníkov a poslal ďalšie sily na severný front.
2) Izrael tiež evakuoval 120 000 civilistov z komunít blízko libanonských hraníc.
To znamenalo, že elitné, špeciálne vycvičené jednotky Radwan, veteráni sýrskej občianskej vojny, by čelili oveľa tvrdším prekážkam v snahe napodobniť vpády Hamasu do civilných komunít na juhu. Hizballáh sa teda uspokojil s tým, že „prispeje“ k vojnovému úsiliu Hamasu jednoduchým naviazaním značného počtu jednotiek IDF na sever prostredníctvom limitovaného delostreleckého súboja pozdĺž bezprostrednej pohraničnej oblasti. Toto sa ukázalo ako veľmi kritické rozhodnutie – určite prijaté po konzultácii s Iránom – ktoré signalizovalo, že ani jeden z nich sa zjavne nechce dostať do veľkej priamej vojny s Izraelom. Zafungovalo to v prospech IDF a dalo Izraelu možnosť rozbiť Hizballáh v čase, ktorý si zvolí – niektorí hovoria okolo mája alebo júna. Napriek tomu sú kalkulácie a riziká pre Izrael pri útoku na Libanon veľmi odlišné od Gazy a je potrebné ich starostlivo zvážiť.
Pri bojoch zameraných len na Gazu, ako sa Izraelu doteraz darilo?
Ako v minulosti, aj teraz IDF rozdelila Gazu na tretiny a najprv sa zaoberala mestom Gaza na severe, potom strednou Gazou a nedávno aj Chánom Júnisom na juhu – ktorý niektorí považujú za skutočnú baštu Hamasu. IDF odhaduje, že zabila alebo zranila približne dve tretiny bojových síl Hamasu v Gaze. Odhadujú, že počas pozemných operácií v Gaze bolo zabitých 13 000 ozbrojených bojovníkov Hamasu plus 1 000 ďalších v Izraeli 7. októbra a po ňom. V porovnaní s tým IDF stratili v Gaze niečo vyše 260 vojakov, čo je asi jedna tretina z pôvodných očakávaní. Izraelská armáda tiež odhalila a zničila stovky kilometrov teroristických tunelov – hoci to môže byť len polovica zo všetkých, ktoré tam sú.
Napriek tomu existuje niekoľko kľúčových prekážok väčšieho úspechu Izraela:
1) Väčšina gazanských civilistov zostala na bojisku, ktorých Hamas použil ako ľudské štíty.
2) Izrael v mnohých ohľadoch prehráva boj v oblasti obrazu na verejnosti (PR), pretože svet mylne tvrdí, že Izrael uvažuje o vyhladovaní Gazy a pácha genocídu, a preto krajiny sveta volajú po zbrojných embargách a iných represívnych opatreniach voči Izraelu.
3) Nakoniec, asi 130 izraelských rukojemníkov je stále v zajatí.
Domnievam sa, že medzinárodné spoločenstvo od začiatku tohto konfliktu urobilo dve dôležité rozhodnutia, ktoré viedli k pribrzdeniu izraelského vojnového úsilia a priamo prispeli k rastúcemu počtu civilných obetí v Gaze. Po prvé, svet trval na tom, že všetci obyvatelia Gazy musia zostať v Pásme. To bolo bezprecedentné v histórii moderného vedenia vojny, že civilné obyvateľstvo bolo nútené zostať na bojisku. Medzinárodné spoločenstvo teda nesie veľkú zodpovednosť za každú civilnú obeť v Gaze.
Po druhé, ani Bezpečnostná rada Organizácie spojených národov, ani Valné zhromaždenie OSN dodnes neodsúdili Hamas za vážne a zjavné zverstvá, ktoré spáchal 7. októbra. To je neodpustiteľné! Izraelčanom tak vyslali správu, že na ich životoch nezáleží, že židovská krv je považovaná za lacnú, ich ženy môžu znásilňovať a ich deťom odtínať hlavy. Preto neobviňujem Izraelčanov z toho, že odmietajú rady a kritiku iných národov ohľadom ich vedenia tejto vojny. Možno keby svet prejavil viac súcitu a porozumenia pre to, čo Izrael v ten deň vytrpel, mohlo to byť iné. Je príliš neskoro ospravedlniť sa Izraelu a jednať s ním spravodlivo? Možno!
Ako sa veci momentálne majú a kam smerujú?
Momentálne sa nachádzame v zvláštnom kľude, keď Izrael čaká na dohodu o rukojemníkoch alebo na rozhodnutie ísť do Rafahu, poslednej bašty Hamasu v Gaze, kde môžu byť zadržiavaní mnohí rukojemníci. Medzi Izraelom a Bidenovou administratívou rastie napätie v súvislosti s vojnovou politikou Jeruzalema v Gaze, najmä plánovanou operáciou v Rafah, pri ktorej sa Washington obáva, že ohrozí všetkých palestínskych vojnových utečencov, ktorí sa tam tlačia. Izrael však v posledných dňoch viditeľne zmenil svoju stratégiu – pravdepodobne menej kvôli tlaku USA a viac kvôli tragickým útokom izraelských vzdušných síl, pri ktorých pred desiatimi dňami zahynulo sedem humanitárnych pracovníkov z World Central Kitchen. Zaplavujú Gazu potravinami a inou pomocou a stiahli väčšinu jednotiek IDF z Gazy. Mám pocit, že to do značnej miery súvisí so snahou o zlepšenie podmienok na zabezpečenie dohody o rukojemníkoch s Hamasom. Uvidíme!
V každom prípade to s Izraelom vyzerá lepšie, keďže USA stále posielajú zbrane, zatiaľ čo správy naznačujú, že práve v tomto čase chce Indonézia normalizovať vzťahy s Jeruzalemom – napriek vojne. Takže veci sa môžu rýchlo obrátiť v prospech Izraela. Napriek tomu bude židovský štát a ľud čeliť ešte mnoho rokov záplave súdnych nárokov vyplývajúcich z tejto vojny.
Nakoniec, ak by sa vojna mala skončiť dnes, kto by bol skutočným víťazom?
Samozrejme, Hamas by si pripísal víťazstvo, jednoducho preto, že prežil, aby mohol ďalší deň bojovať! Ale s nepochybne vysokým počtom obetí v Gaze, mnohými časťami Pásma v troskách a väčšinou Gazanov, ktorí utrpeli šok v dôsledku šesťmesačného intenzívneho bombardovania je ťažké pochopiť, ako si Hamas môže vierohodne nárokovať víťazstvo pred tými, nad ktorými v Gaze vládne.
Izrael by si už teraz mohol nárokovať čiastočné víťazstvo v Gaze. Národ sa rýchlo spamätal z neúspechu zo 7. októbra. IDF si vojensky počínala historicky dobre, pokiaľ ide o zapojenie sa do zložitých mestských vojen v ťažkých podmienkach, a dosiahla pomer počtu bojovníkov k civilným obetiam zhruba jedna k jednej. Celosvetový priemer v mestských vojnových prostrediach za posledné desaťročia je 18 civilistov na každého zabitého bojovníka. Dúfajme, že tento úspech bude všeobecne uznávaný, a nie klamstvá a zlovestné ohováranie z genocídy a etnických čistiek.
Tento konflikt zjednotil aj Izrael, no súdržnosť ostáva krehká. Národ musí čoskoro prejsť k novým voľbám, ktoré umožnia mladému novému vedeniu prevziať vedenie od tých, ktorí bojovali a dosiahli toto očakávané víťazstvo. A samozrejme, toto víťazstvo nebude úplné, kým sa nevrátia všetci rukojemníci.
Po vojne musí Izrael naďalej trvať na rozpustení UNRWA alebo aspoň na významných reformách tejto agentúry dohliadajúcej na palestínskych utečencov. A čo je najdôležitejšie, po tejto vojne už nikdy nesmieme počuť o nároku Palestínčanov na právo na návrat! Kto so zdravým rozumom by súhlasil s tým, aby do Izraela prišli žiť krvilační teroristi s vymytým mozgom ako Hamas? Dúfam, že 7. október nás navždy zbavil takzvaného palestínskeho práva na návrat.
Napokon, je tu veľa dobrých ľudí a svetových lídrov, ktorí súcitia s obyvateľmi Gazy. Prečo niektorých neprijať ako utečencov?! Mnoho krajín prijalo vojnových utečencov zo Sýrie. Nezaslúžia si Gazania šancu na nový začiatok, ak by si ho dobrovoľne priali hľadať inde? Po šiestich mesiacoch tejto vojny je čas, aby svetová komunita skutočne prejavila súcit s obyvateľmi Gazy tým, že ich prijme. V opačnom prípade sa zdá, že túto bitku len posudzuje, a to s cieľom odsudzovať Izrael.
Preklad: Ján Pluhár
Korektúra: Vlastimil Jurkuliak