Tento text bol napísaný pre Denník N
Zásadný rozdiel medzi obeťami útoku Hamasu v Izraeli a následnými civilnými obeťami v Gaze je v tom, že bez tých prvých zo 7. októbra by neboli v Gaze žiadne obete.
Autor je bývalý štátny tajomník MH SR, predseda slovenskej pobočky o.z. ICEJ Slovensko
Útok zo 7. októbra priepastne rozdelený Izrael nebývalo zomkol. Tisíce špičkových odborníkov zanechalo dobre platené džoby v USA, v Európe… Lety do Izrela sú aj teraz nadpriemerne obsadené. Efektivita povolávamia do armády je vysoko nad sto percent. Hlásia sa do nej muži i ženy aj bez povolávacích rozkazov. Dnes asi najznámejšia pieseň „Am Israel Chai” (Izrael žije) je nositeľom silnej emócie, spieva sa v nej: „My nemáme inú zem!“
Žiaľ, Slovensko je jedným z mála, ak nie jediným zo štátov EÚ, ktorý zatiaľ do Izraela neposlal svojho oficiálneho zástupcu, aby si na vlastné oči pozrel miesta teroru zo 7. októbra 2023. Vzhľadom na našu minulosť by to však malo byť našou zahraničnopolitickou prioritou.
Izrael považuje Slovensko za spojenca a gesto solidarity v čase, keď je napadnutý, je veľmi očakávané. Jeruzalem na jednej strane oceňujú telefonát prezidentky Zuzana Čaputovej z 24. októbra 2023 s jej náprotivkom Issacom Herzogom, kedy vyjadrila solidaritu Slovenska s Izraelom, no chýba prítomnosť oficiálneho zástupcu vlády na miestach zasiahnutých terorom, čo by bola príležitosť vytvoriť si autentický názor.
Návštevu Izraela po útoku Hamasu absolvovali už aj predstavitelia niektorých štátov mimo EÚ. Podpora Izraela zo strany ČR je výnimočná aj z celosvetového pohľadu. Lenže Slovensko je úplne inde!
Vidieť na vlastné oči
Moja osobná „solidarity tour“ mala dva ciele: neformálne sa stretnúť s tými zástupcami administratívy, s ktorými som nadviazal kontakty ako štátny tajomník Ministerstva hospodárstva SR a vyjadriť solidaritu s Izraelom. Stalo sa tak pri prijatí u riaditeľa prezidentskej kancelárie Amita Zarouka, ale aj na ministerstve zahraničných vecí, či počas krátkeho stretnutia v Knessete s ministerkou pre tajné služby Gilou Gamli’el.
Keď sa dnes ubytujete v niektorom z hotelov s centrálnejšou polohou v Izraeli, môže sa stať, že bude obsadený evakuovanými z oblasti od Gazy či z pohraničia Libanonu. Mimo domova je takto už štyri mesiace vyše 200 tis. Izraelcov. Na prelome januára, februára som strávil pár dní v jednom z takých hotelov v Jeruzaleme. Spoločnosť nám, dnes v Izraeli zriedkavo prítomným cudzincom, robili obyvatelia Sderotu.
Asi niet známejšieho symbolu raketami z Gazy sužovanej mestskej aglomerácie na juhu Izraela, blízko hraníc s Gazou, ako je mesto Sderot. Už od roku 2003 bolo vďačným terčom rakiet odpaľovaných prevažne Hamasom. Z ich zvyškov začali kováčski umelci vyrábať dekoračné predmety. Známe sú Ruže zo Sderotu, prívesky s pôdorysom Izraela, kovové menory…
Hlavným cieľom mojej cesty bolo vidieť terorom zasiahnuté oblasti tzv. „Gaza envelope”. Jedným z hmatateľných pozostatkov besného barbarského nájazdu odhadom viac ako štyritisíc teroristov Hamasu, ktorým sa 7. októbra 2023 podarilo preniknúť na územie Izraela, sú tri obrie vrakoviská, naplnené asi tritisícpäťsto zhorenými alebo inak zničenými autami civilistov.
Predposledný januárový deň som sa na jednom z takýchto pohrebísk áut blízko mošavu Tkuma ocitol aj ja ako slovenský zástupca na medzinárodnej misii solidarity organizovanej ústredím neziskovej organizácie Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem (ICEJ) pre pestrú skupinu 70 zástupcov rôznych kresťanských denominácií z mnohých končín sveta.
Stovky metrov dlhý stoh obhorených a už hrdzavejúcich vrakov áut, ktoré sú predmetom vyšetrovania, siaha do výšky asi 10 metrov. Rafi Babian, šéf bezpečnosti Sdot Negev, prirovnáva miesto k expozícii nespočtu párov topánok, ktoré ostali po vyvraždených židoch v koncentračnom tábore Auschwitz-Birkenau pri poľskom Osvienčime. „Aj v týchto autách skončilo 7. októbra veľa ľudských príbehov,” hovorí.
Za pár hodín toho jediného dňa prišlo o život 1200 obyvateľov Izraela, ale aj viacero cudzincov, pričom len v areáli hudobného festivalu Nova bolo bez milosti popravených okolo 350 prevažne mladých.
Ľudia z bezpečnostných zložiek, ktorí nás na ceste sprevádzali, pripúšťajú, že práve masa viac ako 3500 účastníkov tohto na mier orientovanom podujatí, ktorésa konalo asi len dva kilometre od hraníc s Gazou, „zamestnala” teroristov natoľko, že vo svojej vražednej misii už nestihli pokračovať ďalej a spôsobiť ešte väčšiu tragédiu v hustejšie obývaných mestách ďalej od hraníc.
Hra s číslami obetí
Pár dní trvajúca solidarita sveta s Izraelom sa po spustení obrannej odvety, ktorú uznala drvivá väčšina sveta, preklopila do kritiky. Jedným z jej hlavných spúšťačov sú neoverené a vlastne neoveriteľné čísla o počtoch obetí v Gaze, ktorých zdrojom je samotný agresor Hamas. Ak by sme však aj automaticky prebrali jeho čísla, nevieme, koľko z toho bolo neozbrojených civilistov.
Hra s číslami obetí a logika, že pridať sa treba na stranu toho, kto má viac mŕtvych, je cynická. Každý ľudský život má totiž rovnakú cenu! Ale keby sme pri cynickej hre zotrvali, tak niekoľkohodinový útok Hamasu priniesol 1 200 mŕtvych, plus viac ako sto stále unesených. A v drvivej väčšine hovoríme dokázateľne o civilistoch, ktorých zniesli zo sveta nepredstaviteľne beštiálnym spôsobom.
Teroristi Hamasu hlásili k 6. februáru, teda za 123 dní vojny viac ako 26-tisíc gazanských obetí. Čísla, čo cez svoje ministerstvo hlási agresor a iniciátor tejto vojny, ktorý má vo svojej Charte explicitný cieľ likvidovať Židov, si vypočujete takmer v každých správach. No fakt, že brániaca sa izraelská armáda, ktorá je pod kontrolou demokratických inštitúcií, to nikdy nepotvrdila a hovorí minimálne o 10-tisíc obetiach z radov teroristov Hamasu, v médiách na podiv zaniká. Už len z triezveho porovnania týchto údajov sa dá vyvodiť vysoká ohľaduplnosť izraelskej vojenskej operácie.
Mimochodom, skúsme si predstaviť, v akom stave by bol pri genocídnych motívoch Hamasu Izrael bez Iron Domu, armády, obrany?
Zásadný rozdiel medzi obeťami útoku Hamasu v Izraeli (aj cudzincami) a následnými civilnými obeťami v Gaze je v tom, že bez tých prvých zo 7. októbra, by neboli v Gaze žiadne obete. Pri obrannej akcii Izraela, teda pri likvidácii tunelov, výrobní, skladov a odpalísk rakiet, ktoré teroristi roky cynicky umiestňujú v civilných domoch, v detských izbách, mešitách, nemocniciach, školách…, by nebola zničená ani jedna budova.
Izraelčania často vnímajú kritiku sveta ako nezodpovednú „neprimerannú odvetu”. Ani svetoví lídri však nevedia celkom presne popísať, ako humánnejšie by mal Izrael postupovať voči takému zákernému nepriateľovi, ako je Hamas. Podobné silné vyhlásenia svetových lídrov, podľa izraelčanov neznalých extrémne komplikovanej situácie v Gaze, sú podľa nich viac odkazom pre ich voličov v domácich štátoch ako príspevkom ku vyriešeniu ktoréhokoľvek zo zdrojov dnešnej vojny s Hmasom.
„Nechajte nás!“ parafrázujem častý názor. „Celé roky sme sa podriaďavali tlakom, aby sme pristúpili tu na ústupky, tu na prímerie. Málokto však tuší, čo Hamas vďaka ústupkom z Gazy za tie roky urobil’.“
Praktiky Hamasu Izraelci charakterizujú jasne – sú horšie ako tie nacistické. Kým v Európe si mnohí Hamas naivne spájaju s národnooslobodzovacím hnutím, v izraelských médiách nájdete úvahy o nutnosti pripraviť s vrahmi z Hamasu proces podobný tomu s Adolfom Eichmanom. A to je ten rozdiel. Na starom kontinente akoby mnohí ani len nechceli počuť, že Hamas má už v samotnej charte za cieľ likvidáciu Židov.
Za pomoc prišla poprava
Mnohí obyvatelia priľahlých kibucov roky dobrovoľne chodili na hranice s Gazou a ponúkali obyvateľom pásma asistenciu v prípade choroby. Vozili chorých na vlastné náklady do nemocníc v Izraeli za lepšou starostlivosoťou. Jeden z najhlasnejších a celonárodne zmámych promotérov mieru s Gazou bol starosta regionálnej rady Sha’ar HaNegev Ofir Liebstein. V onú osudnú sobotu ho zavraždili medzi prvými.
Do týchto výpovedí obyvateľov kibucov pikantne zapadá správa denníka The Jerusalem Post z 5. februára, že sestre Ismáíla Haníju, najvyššieho politického šéfa Hamasu schovávajúceho sa v Katare, izraelskí lekári práve v týchto dňoch v Soka Medical Center zachraňujú život po predčasnom pôrode. Samotný Jahjá Sinwára, ktorý 7. októbra zavelil k útoku na Izrael, zachránili život lekári v izraleskom väzení, odkiaľ sa v roku 2011 dostal na slobodu.
Počty izraelských pracovných povolení pre Gazanov sa v posledných rokoch zvyšovali. Útok Hamasu však ukázal, že práve mnohí z týchto „nevinných civilistov” a ich pravidelná prítomnosť na opačnej strane hranice boli zdrojom detailných informácií pre Hamas o pôdorysoch jednotlivých kibucov, ich presnej lokalizácii, ich obyvateľoch, o ich materiálnych pomeroch a podobne.
Prioritou teroristov boli hneď po tom, čo vtrhli na územia kibucov, okrem živých ľudí aj sanitky. Tie ničili hneď na začiatku, aby tí, čo ostali nažive, nemohli zabezpečiť rýchlu zdravotnú starostlivosť pre šťastlivcov, ktorí boli „len” zranení a dalo by sa im ešte pomôcť. Je paradox, že medzi obyvateľmi kibucov okolo Gazy, v ktorých často nenájdete ani synagógu, prevládali pacifisti a aktivisti.
Teroristom nestačilo len zabíjať. Potrebovali znásilňovať, odsekávať hlavy, zaživa upiekli dieťa v rúre… a unášali nevinných! Jednu mladú ženu v kibuci Nir Oz „zavraždili počas videohovoru s jej vlastnou matkou”. Tá mala cez kameru sledovať, ako ju zabili a odsekli jej ruky. Neľudskosť je slabý výraz.
Fenomén „nevinní civilisti”
„Pochopili sme, že oni aj napriek našej všemožnej ústretovosti mier nechcú,” konštatoval sklamane jeden z členov dobrovoľných bezpečnostných zložiek v kibuci Nir Oz. (Počas jeho rozprávania zreteľne počuť zvuky bojových operácií v Gaze.) Teroristov Hamasu nasledovali 7. októbra „nevinní” civilisti na traktoroch i somároch, ktorí tiež strieľali a kradli, čo po zavraždených a odvlečených ešte v kibucoch ostalo.
Každým z nás emocionálne pohla zastávka pred jedným zo spustošených domov, odkiaľ teroristi uniesli vtedy len deväťmesačné dieťa Kfir Bibaz. Ak vôbec ešte žije, dnes má už viac ako rok.
Teórie o „nevinných civilistoch” vyvracajú svedectvá vojakov, slúžiacich v rámci pozemnej operácie v pásme Gazy. „Takmer každý súkromný dom premenil Hamas na sklad munície,” dodávajú unisono mladí muži v zbani počas piknikového obeda pred komunitnou budovou v centre kibucu Mefalsim. Existuje bezpočet svedectiev, že bežnou „výbavou“ domov v Gaze sú rakety, rozličné zbrane, munícia a vstupy do nekonečnej siete tunelov.
Nemálo zamestnancov UNRWA, agentúry OSN pre palestínskych utečencov, dokonca aktívne spolupracovalo s Hamasom pri útoku zo 7. októbra!
Nedôvera k medzinárodným organizáciám
V Izraeli sa nepreberá nič tak intenzívne ako návrat stále viac ako stovky unesených. Na uliciach, zastávkach, v každej úradnej budove, ale aj v súkromných domoch visia rôzne fotky a mená unesených.
Izrael preto zúfalo volá po medzinárodnom tlaku, ktorý by smeroval k vráteniu unesených. Sprostredkovateľom je Katar. Lenže ako hovorí jeden z uznávaných vojenských expertov Jair Ansbacher: viesť rokovania počas vojny prostredníctvom Kataru je ako uzavrieť dohodu s Adolfom Hitlerom prostredníctvom Adolfa Eichmanna”, pretože je to práve Katar, ktorý vybudoval, sprostredkoval, financoval a poskytol ideologickú podporu Hamasu.
Medzinárodný Červený kríž je úplne pasívny, no nielen preto je dôvera Izraelčanov k medzinárodným inštitúciám nulová. Posledné dôkazy len potvrdzujú ich presvedčenie z posledných rokov, že v prípade Izraela uplatňujú dvojaký meter.
Izrael a genocída?
Obvinenie Izraela, že robí v Gaze zámernú a cielenú „genocídu” je výplodom propagandy Hamasu, ktorá sa, žiaľ, rýchlo šíri aj u nás. Je to podobný nezmysel, ako Kremľom živený naratív o „nacistickej” Ukrajine. Keby ste sa ktoréhokoľvek Izraelčana na ulici alebo pri káve spýtali, či si želá „genocídu”, najskôr by si zaťukal na čelo. A je jedno, či je nábožný, sekulárny, pravičiar či ľavičiar…
Nikto v Izraeli po genocíde netúži. Napokon, žijú tam dva milióny Arabov. Niektorí vás obslúžia v kaviarni, iní pracujú v diplomacii, a niektorí boli ešte nedávno súčasťou vládnej koalície.
O izraelskej „genocíde” bola reč už pri našej prvej zastávke v mestečku Netivot. „Izrael bol napadnutý spôsobom, aký sme ako národ nezažili. My sa bránime a nás berie svet na zodpovednosť?” pýtala sa matka jednej z obete októbrového teroru, privierajúc oči plné sĺz.
Na “genocídu” má Izrael iné možnosti aj kapacity. “Nidy to neurobil a ani neurobí”, znie z úst Izraelčanov. Pre porazenie Hamasu v Gaze a snahu oslobodiť unesených si Izrael zvolil ten najnákladnejší spôsob a jeho vojaci, z ktorých už 226 prišlo v bojoch o život, idú od domu k domu, aby hľadali zdroje roky trpeného ostreľovania svojho územia.
Nevedno prečo, ale Medzinárodný súdny dvor v Haagu si vybral 26. január 2024, teda predvečer Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu, na zverejnenie opatrenia, ktorým nariadil Izraelu, aby „prijal všetky kroky, ktoré zabránia genocíde a zlepšia humanitárnu situáciu v pásme Gazy”. Juhoafrická republika v úlohe žalobcu však neuspela, lebo požadovala, aby súd dokonca nariadil „zastaviť izraelské vojnové operácie v Gaze”. Mimochodom, čerstvá viceprezidetka Haagského tribunálu Julia Sabutinde z africkej Ugandy odmietla všetky body obžaloby JAR proti Izraelu.
Bez ohľadu na výsledok, tribunál v Haagu si aspoň vypočul fakty o skutočnej motivácii Hamasu, ktorý 7. októbra pri neodškriepiteľne cielenom zabíjaní civilistov aplikoval temnejšie praktiky ako nacisti počas druhej svetovej vojny. Asi aj preto nemohol napriek enormnej snahe žalobcu podporovaného prevažujúcou kritikou v mainstreamových médiách Izraelu priamo zakázať obranné bojové operácie.
Podstatné je zdôrazniť, že súd prikázal Hamasu okamžite prepustiť viac ako stovku unesených. Súd uznal aj to, že „všetky strany konfliktu v pásme Gazy podliehajú medzinárodnému právu”. Svetové spoločenstvo sa však s výnimkou USA či Česka správa tak, akoby sa to týkalo len Izraela. No je to Hamas, ktorý tento konflikt začal a ktorému je treba prikázať okamžité ukončenie ostreľovania Izraela.
Obavy, že nevyhnutná pozemná operácia Izraela Gazanov zradikalizuje, sú do veľkej miery prehnané a zbytočné. Rozhodujúca časť obyvateľov Gazy už, žiaľ, za tie roky zradikalizovaná je. A nezradikalizoval ju nik iný ako Hamas.