Prejavy nenávisti voči Židom či Izraelu nadobúdajú nový rozmer. Za posledné roky sme napríklad svedkami tolerantného prístupu viacerých demokratických štátov či ich politikov k takým teroristickým organizáciám ako je Hamas. Zjavný útočník sa v hlavách mnohých stáva obeťou, ktorá si údajne zaslúži zhovievavosť. Od roku 2005 založené hnutie BDS (Boycott, Divestment and Sanctions Movement – hnutie bojkotu, stiahnutia investícií a sankcií) sa teší podpore verejnosti vo viacerých západných štátoch. A už sa Izraelu začína otvorene vtláčať aj nálepka štátu „uplatňujúceho apartheid“ voči Palestíncom. Nie že by to bolo niečo nové, ale takmer 300 stranová štúdia z dielne Amnesty International, publikovaná v prvý februárový deň, je akýmsi novým levelom. Budí dojem precíznej štúdie. V skutočnosti ide z väčšej časti o ďalší prejav antisemitizmu.
Sám som začiatkom 90-tych rokov prežil šesť mesiacov v Juhoafrickej republike. Bolo to v čase pádu režimu apartheidu, teda politiky rasovej nadradenosti belošskej menšiny nad černošskou väčšinou. Odtiaľ poznáme toto pomenovanie. Zažil som autobusy určené len pre ľudí čiernej pleti, lavičky v parku viditeľne oddelené. V bytovke na predmestí Pretórie boli dva výťahy. Hádajte, pre koho bol vyhradený ten lepší? Hlavné mesto Pretória sa ráno v určenú hodinu otvorilo pre „farebných“, ktorí žijúc výhradne v getách (pri Pretórii bolo Mamelodi) prišli do mesta odpracovať len zväčša podradnú prácu a podvečer ho museli opustiť. Ľudia čiernej pleti nemali ani náhodou šancu pôsobiť vo verejných funkciách. Obyvateľstvo tmavej pleti nemohlo len tak chodiť do kín, reštaurácií, na pláže, prechádzať sa v parku, zapísať sa do školy či ísť sa ošetriť do nemocníc určených pre belochov.
Poďme do Izraela. Bol som tam už viac ako 10-krát a je málo kútov tejto malej krajiny, ktoré som nevidel. V kaviarni vás striedavo obsluhuje Žid či Arab. Verejná doprava je spoločná, študentov arabského pôvodu na univerzitách pribúda. Vláda Izraela má špeciálny program na podporu štúdia pre arabské obyvateľstvo. V Knessete, parlamente židovského štátu, sú štyri arabské politické subjekty. Do zákonodarného zboru sa dostali na základe otvorenej politickej súťaže. Je pravda, že arabské obyvateľstvo nemá povinnosť slúžiť v armáde, ale môžu o to požiadať a sú prípady, že Arab velí príslušníkom armády židovského pôvodu. V diplomatickom zbore pôsobí niekoľko veľvyslancov arabského pôvodu, ktorí reprezentujú židovský štát. A aktuálne má Izrael vládnu koalíciu, ktorej členom je arabské islamské politické zoskupenie. Tak aký apartheid?
Áno, situácia je iná v Judei či Samárii. To sú oblasti tzv. Západného brehu. Úplne iná je v Gaze. Ale tá sa desaťročia vyvíjala a je výsledkom príčin a následkov. Už len postoj Palestíncov k plánu rozdelenia OSN z novembra 1947. Od začiatku svetová organizácia umožnila založenie dvoch národných štátov: židovského a arabského. A väčšia časť rozdeleného územia mala pripadnúť Palestíncom. No ich lídri to odmietli. Za tie desaťročia bolo štyri-päť vyložených príležitostí založiť politickú domovinu Palestíncov. Všetky boli nimi odmietnuté. Ale aby sme nechodili do vzdialenej minulosti… V stredu 9. februára zablúdil židovský taxikár do mesta Nablus, kontrolovaného Palestíncami. V okamihu bol napadnutý. Takže Izrael, kde žije svoje životy 20% príslušníkov arabskej národnosti, je apartheid. Ale Palestínci, ktorí napadnú jediného Žida, ktorý nechtiac zablúdi do ich mesta, sú „rasovo utláčaní“?
Prikladáme celé znenie stanoviska ICEJ k správe Amnesty International (tú máme preloženú aj do SLK).
Amnesty a novodobá inkvizícia voči Izraelu
David R. Parsons, viceprezident a hlavný hovorca ICEJ
4. február 2022
Izraelské ministerstvo zahraničných vecí začiatkom januára zverejnilo správu s varovaním, že rok 2022 bude pravdepodobne rokom, kedy sa vystupňuje snaha priradiť Izraelu oficiálnu nálepka „apartheidný štát“. Žiaľ, zdá sa, že táto predpoveď sa plní. Amnesty International začiatkom februára zverejnila štúdiu, v ktorej dospela k záveru, že Izrael podľa nich udržiava systém apartheidu na ovládanie a potláčanie „Palestínčanov“ na oboch stranách tzv. zelenej línie spred roku 1967. Správa Amnesty vyvolala búrku veľmi oprávnenej kritiky zo strany Izraela a jeho spojencov na celom svete. Ale samozvaní veľkí sudcovia hnutia za ľudské práva, tendenčné mainstreamové médiá a skompromitovaná OSN robia všetko pre to, aby nespravodlivo poukázali na jediný židovský štát, ktorý vystavujú bezprecedentnému skúmaniu, nespravodlivému odsúdeniu a označeniu za „režim apartheidu“, čo sa vo výsledku rovná novodobej inkvizícii voči Izraelu.
Kde začať s odpoveďou na tieto pokrytecké hlúposti?
To, čo urobilo obvinenie z „apartheidu“ oveľa závažnejším, bol akt jeho predefinovania zo strany medzinárodného spoločenstva pred štyrmi rokmi na zločin. To znamená, že by naň malo byť nahliadané rovnako ako na vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti.
Keď došlo k tejto legislatívnej zmene, Amnesty okamžite poverila výskumný tím vyšetrovaním Izraela za zločiny apartheidu. Výsledkom je nedávno vydaná 278-stranová správa s názvom „Izraelský apartheid voči Palestínčanom: krutý systém nadvlády a zločin proti ľudskosti”, ktorá tvrdí, že „dokazuje zavádzanie systému nadvlády a útlaku izraelských orgánov voči palestínskemu ľudu v Izraeli a na okupovaných palestínskych územiach a voči palestínskym utečencom. Zákony, politiky a inštitucionálne postupy sa prejavujú snahou vyhnať, rozdrobiť a zbaviť Palestínčanov ich pôdy a majetku a pripraviť ich rovnako o ľudské práva. Dospeli sme k záveru, že takéto zaobchádzanie predstavuje inštitucionalizovaný režim útlaku a nadvlády, ktorý je podľa medzinárodného práva definovaný ako apartheid.“
Medzi najzávažnejšie nedostatky Amnesty patrí označovanie všetkých Arabov v Izraeli a v oblastiach pod palestínskou správou ako „Palestínčanov“, a potom tvrdenie, že Izrael praktizuje apartheid proti všetkým. Už len to odhaľuje politickú zaujatosť tých, ktorí stoja za touto správou.
Amnesty tiež tvrdí, že Izrael sa zrodil v „hriechu“, pretože v roku 1948 vznikol ako „židovský štát“ a odvtedy zaviedol opatrenia na udržanie židovskej väčšiny. Úplne sa pritom ignoruje skutočnosť, že samotná Organizácia spojených národov schválila plán rozdelenia, umožňujúci vytvorenie štátu so židovskou väčšinou a štátu s arabskou väčšinou, žijúcimi vedľa seba na území mandátnej Palestíny, ktorú v tom čase uvoľnili Briti.
Mnohí kritici správy obvinili Amnesty z „antisemitizmu“, pretože fakticky popiera právo Židov na vlastný štát. Amnesty reagovala, že teoreticky toto právo podporuje, no zároveň má snahu kriminalizovať akýkoľvek pokus Izraela zachovať si židovskú väčšinu – čo robia mnohé iné štáty, aby si zachovali vlastnú pôvodnú prirodzenú etnickú identitu.
Na správu Amnesty rázne reagoval Yoseph Haddad, izraelský arabský kresťan z Nazaretu, ktorý sa dobrovoľne prihlásil do izraelskej armády, bol zranený počas druhej libanonskej vojny v roku 2006 a dnes je reportérom spravodajskej televízie i24 News a obhajcom židovsko-arabského spolužitia. V článku denníka The Jerusalem Post Haddad položil otázku, prečo Amnesty chce jeho a ďalších izraelských Arabov zbaviť ich izraelskej identity tým, že ich všetkých definuje ako „Palestínčanov“. Citoval niekoľko nedávnych prieskumov verejnej mienky, z ktorých vyplýva, že veľká väčšina izraelských Arabov je spokojná a dokonca až veľmi spokojná so svojím postavením rovnoprávnych občanov v izraelskej demokracii a preferuje život v Izraeli oproti životu v inej krajine.
„Narodil som sa ako Izraelčan a Izraelčanom aj zostanem,“ trval na svojom Haddad. „Mám nárok na všetky rovnaké práva ako každý občan Izraela. Bol som vojakom izraelskej armády (IDF), ktorá chránila sever Izraela, kde žije väčšina izraelsko-arabskej komunity, pred teroristickými raketovými útokmi Hizballáhu. A nielen to, bol som aj veliteľom, veliacim desiatkam židovských vojakov. Čo je to za „apartheid“, ktorý by dovolil Arabom vydávať rozkazy Židom? Ten neexistujúci.„
„Pokiaľ ide o Palestínčanov, status quo okupácie je problematický, ale napriek tomu nie je založený na rasovej diskriminácii, ale skôr na národnostných treniciach,“ dodal Haddad. „Je to konflikt, pri ktorom Izrael niekoľkokrát ukázal, že by ho rád ukončil, keď ponúkol veľkorysé riešenia, ktorých cieľom bolo dosiahnuť mier, kým Palestínčania tieto návrhy odmietli. Ak má Izrael rasový problém s Arabmi, prečo by potom uzavrel mier s Marokom, Spojenými arabskými emirátmi, Egyptom, Jordánskom a Bahrajnom? Prečo je v takom prípade toľko Arabov v izraelskej vláde a prečo prijímajú rozhodnutia, ktoré majú vplyv na každého Izraelčana? Prečo o osude izraelských občanov rozhodujú arabskí sudcovia?“
Podľa ďalších publikovaných hodnotení správa Amnesty International:
1) skresľuje alebo ignoruje historický kontext vzniku Izraela, vrátane nielen rezolúcie OSN č. 181 (plán rozdelenia), ale aj následnej arabskej invázie do rodiaceho sa štátu Izrael, vyhnania viac ako 800 000 Židov zo štátov arabského sveta a strašnej situácie 250 000 utečencov po holokauste, ktorí v tom čase uviazli vo vysídľovacích táboroch po celej Európe
2) skresľuje alebo ignoruje rovnaké práva, ktoré majú arabskí občania Izraela
3) uvádza demografické obavy Izraela zo straty židovskej väčšiny, ale ignoruje legitímne bezpečnostné obavy Izraela, najmä v súvislosti s jeho opatreniami na obranu pred neustálou hrozbou palestínskeho terorizmu
4) angažovala zaujatých výskumníkov zamestnaných Amnesty, aby viedli výskum, pričom mnohí z nich už predtým prejavovali predsudky voči Židom a Izraelu, napríklad slúžili ako „živé štíty“ proti IDF, podporovali BDS alebo verejne dávali najavo nádej zo zániku Izraela
Je tiež ťažké zbaviť sa myšlienky, že za touto správou môže byť aj finančný záujem. Väčšina ľudsko-právnych skupín sa čoraz viac zameriava na kritiku západných demokracií, pretože sú „ľahkým terčom“, a to ich darcovským skupinám imponuje. Amnesty je v tomto smere jednoznačne podozrivá – stačí kliknúť na odkaz na ich online správu Izrael=Apartheid a hneď vám vyskočí okienko s výzvou na finančný príspevok. V kontexte toho, že vznáša vážne obvinenie, že celý národ je zločinecká organizácia, ktorú treba rozložiť, to možno považovať za šokujúce!
Mainstreamové médiá doteraz urobili len málo, aby Amnesty, jej motívy, metódy získavania informácií a výskumníkov, podrobne preskúmali. Ale vyzdvihnúť treba Times of Israel za konfrontáciu vedúcich predstaviteľov Amnesty, ktorí sa objavili v Jeruzaleme na tlačovej konferencii, aby predstavili svoju správu o Izraeli. V samostatnom rozhovore po jej skončení sa tím Amnesty len s ťažkosťami snažil vysvetliť, prečo sa rozhodol vyšetrovať Izrael ako prvý po tom, ako bol apartheid v roku 2017 vyhlásený za medzinárodný vojnový zločin. Iste, vyšetrujú aj Mjanmarsko pre jeho očividnú diskrimináciu a potláčanie Rohingov, ale čo Čína a jej kruté zaobchádzanie s Ujgurmi či Tibeťanmi alebo Turecko a Kurdi? To sú otvoreno-uzavreté prípady…
Ich odpoveďou bolo, že uprednostnili krajiny, kde mali ľahší prístup k informáciám a väčšiu možnosť dosiahnuť zmenu. Inými slovami, Čína a Turecko sú uzavreté autoritárske režimy, v ktorých nedostanú povolenie, zatiaľ čo Izrael je otvorená spoločnosť a Amnesty už mala kontakty so stovkami miestnych protiizraelských aktivistov a skupín za ľudské práva, ktoré sú dobre financované európskymi vládami, ale aj z iných externých zdrojov. Keď už je správa hotová, je to ďalšie prilievanie oleja do ohňa okolo Izraela v snahe spochybniť samotné dôvody jeho existencie.
Táto správa prichádza zároveň v čase, keď najmenej tri fóra v rámci OSN v súčasnosti vedú vlastné vyšetrovania, s cieľom obviniť Izrael z „apartheidu“ a ďalších možných vojnových zločinov. Napr.:
1) Medzinárodný trestný súd v Haagu, ktorý pod vedením bývalej hlavnej prokurátorky Fatou Bensoudy začal formálne trestné vyšetrovanie konania Izraela počas konfliktu v Gaze v roku 2014 a po ňom
2) Rada OSN pre ľudské práva, ktorá po raketovej vojne v Gaze v máji minulého roka založila stálu vyšetrovaciu komisiu proti Izraelu, ktorá má časovo neobmedzený mandát na vyšetrovanie akéhokoľvek porušovania ľudských práv zo strany Izraela voči Palestínčanom
3) Výbor Úradu vysokého komisára OSN pre ľudské práva pre odstránenie rasovej diskriminácie (CERD) skúma sťažnosť proti Izraelu, ktorú v roku 2018 podala Palestínska samospráva a ktorá obsahuje obvinenia z „apartheidu“
Keď to zhrnieme, ľavicová mašinéria hnutia za ľudské práva, neobjektívne médiá, bezduchá „Spoločnosť za plochú Zem“ v OSN a mnohí ďalší sa spojili, aby spustili novodobú inkvizíciu proti jedinému židovskému štátu na svete. A obviňovanie zo zločinu „apartheidu“ je nový módny nástroj na to, ako dosiahnuť cieľ – zlikvidovať Izrael. Nadviazanie oficiálnych diplomatických vzťahov Izraela s arabským svetom prostredníctvom Abrahámovských dohôd nepochybne znervóznilo Palestínsku samosprávu a jej globálnu sieť podporovateľov, a tí teraz zdvojnásobili úsilie na zintenzívnenie kampane apartheidu proti Izraelu. Sebavedomí predstavitelia Amnesty, ktorí sa začiatkom februára objavili v Jeruzaleme, aby predložili svoj účet obvinení proti židovskému štátu a ľudu, možno nemali na sebe šarlátové rúcho a vysoké mitry, ale mali by ich mať!
David Parsons je autor, právnik, novinár a vysvätený duchovný, ktorý pôsobí ako viceprezident a hlavný hovorca Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem.