Bratislavský hrad bol nasvietený do farieb izraelskej štátnej vlajky na jeden večer. Prejav solidarity s napadnutým Izraelom publikovala prezidentka republiky na sociálnej sieti “X” (bývalý Twitter) hneď v sobotu 7. októbra. Na tej istej platforme to urobili aj premiér, minister zahraničných vecí a minister obrany. Tej bývalej, úradníckej vlády. To bolo, zdá sa, maximum, čo sa podarilo na Slovensku zo strany oficiálnych kruhov dosiahnuť… V čase odovzdávania vládneho žezla.
Od nástupu vlády Roberta Fica 25. októbra 2023 na túto tému z oficiálnych kruhov veľa nepočuť. Malou výnimkou bol nový minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Juraj Blanár. Počas prvej oficiálnej návštevy Prahy 6. novembra, ale aj to len v spoločnosti šéfa českej diplomacie Jána Lipavského, “…odsúdili brutálne útoky Hamasu, vyjadrili solidaritu s Izraelom a potvrdili jeho právo na sebaobranu v súlade s medzinárodným právom.”
Podpredseda NR SR Ľuboš Blaha naopak prijal pozvanie veľvyslankyne “Štátu Palestína” a vyjadril “úprimnú ľútosť nad obeťami zbesilého útoku na kresťanskú nemocnicu v Gaze.” Nič to, že táto Hamasom zámerne šírená dezinformácia bola za hodinu-dve vyvrátená (príklad zjavného prekrúcania reality, žiaľ, aj niektorými tzv. mainstreamovými médiami)… A v tomto dezinformačnom duchu sa nesie aj zvyšok vyhlásenia podpredsedu slovenského zákonodarného zboru.
Takže slová nového šéfa diplomacie sú asi jediné, ktoré nás oficiálne ako-tak prepájajú s tou časťou sveta, ktorá po barbarskom útoku Hamasu na Izrael nestratila súdnosť a zmysel pre kauzalitu. A vôbec, porovnanie spôsobu, ako o téme informujú verejnoprávne médiá na Slovensku a v susednom Česku, vykazuje zásadný rozdiel. Po Ukrajine je oficiálny postoj Slovenska k Izraelu druhým príkladom toho, ako sa od susedov za riekou Morava, žiaľ, vzďaľujeme.
Dokladom o tom je aj naše hlasovanie vo Valnom zhromaždení OSN z 12. decembra, kde bola na programe “rezolúcia požadujúca okamžité humanitárne prímerie v Gaze, ako aj okamžité a bezpodmienečné prepustenie všetkých rukojemníkov”. Ani slovkom pritom neodsúdila Hamas. Po tom, čo sa stalo 7. októbra, tak Izrael ako aj civilizovaný svet, aj v záujme civilistov Gazy, potrebujú Hamas poraziť. Rovnako, ako bolo treba v II. svetovej vojne poraziť nacistov a nacizmus. Slovensko sa aspoň zdržalo. Izrael, USA, ale aj susedné Česko hlasovali proti.
V stredu 13. decembra navštívili Slovensko príbuzní tých, ktorí boli 7. októbra 2023 počas ničím nevyprovokovaného teroristického útoku Hamasu brutálne unesení. Dobrá správa to bola z dvoch dôvodov: 1. viacerí oficiálni predstavitelia SR a cez médiá aj verejnosť mali možnosť vypočuť si autentické svedectvo tých, komu príbuzní v zlomkoch minút zmizli v útrobách Gazy a 2. prišli nám tým povedať, že s nami stále rátajú, ako s členom OSN, Červeného kríža a podobne… a pripomenuli nám zodpovednosť ako civilizovanej krajiny aj v takto zdanlivo vzdialenom konflikte.
Nová vláda, ani novozložený parlament sa téme Izraela zatiaľ nevenujú. Od ČR sa v tom teda rýchlo vzďaľujeme… Na rozdiel od ČR či iných štátov EÚ, nikto zo Slovenska po útoku Hamasu neabsolvoval cestu solidarity.
A to je škoda! Vzťahy medzi SR a Izraelom totiž nabrali vlani novú dynamiku. Oficiálnu návštevu Izraela absolvoval 5. – 6. marca vtedajší premiér Eduard Heger. Ešte na úvod roka som v úlohe štátneho tajomníka MH SR viedol misiu 50 inovátorov. Na konferencii Globsec hosťoval izraelský minister zahraničia Eli Cohen. V úvode septembra pricestoval na Slovensko prezident Jicchak Herzog. A 20. septembra som viedol delegáciu štyroch rezortov na prvom okrúhlom stole slovensko-izraelskej ekonomickej spolupráce, čo naše vzťahy aj formálne posunulo dopredu.
Solidaritu vystriedalo “ale”
Izrael zažil po 7. októbri 2023 nebývalú solidaritu. Vo vzťahu k štátu, ktorý je v regióne jedinou liberálnou demokraciou, by sa dalo povedať, že konečne! Keby to nestálo 1.200 znásilnených, popravených, zmrzačených, lynčovaných, upálených… a 239 unesených (viac ako polovica z nich je stále v útrobách Gazy). Pripomenutie: išlo o ničím nevyprovokovaný útok Hamasu, ktorého cieľom nebola armáda, ale civilisti od nemluvniat po preživších holokaust. A po hrdlorezoch Hamasu sa na vraždení a ničení v Izraeli podieľali aj stovky ba možno tisíce obyvateľov Gazy.
A všetko toto sa stalo za hranicami spred 1967, teda mimo projektovaného Palestínskeho štátu.
Prvotne deklarované takmer unisóno sveta, že “Izrael má právo brániť sa”, po štvrťroku vyprcháva. Nastúpilo “ale”. Kritika sebaobrany sa dostavila bez toho, aby OSN čo i len deklaratórne odsúdila vodcov Hamasu, jeho ideológiu a genocídny teror zo 7. októbra 2023, ktorý znamenal najviac zavraždených Židov za jeden deň od II. svetovej vojny. A to je problém. Ako hovorí v jednej z podcastových diskusií Irena Kalhousová, riaditeľka Herzlovho centra izraelských štúdií na Karlovej Univerzite v Prahe: “Svet má rád Židov ako obete. Ale beda, keď sa začnú brániť.”
Blízky východ je, naposledy od tzv. Arabskej jari v decembri 2010, plný konfliktov s civilnými obeťami rádovo v státisícoch. Len občianska vojna v Sýrii si doteraz vyžiadala okolo 500 tis. životov. No nič nepobúri svetovú verejnosť s takou istotou, ako keď je na scéne Izrael. Ale áno, otázka primeranosti operácií Izraela v civilných zónach Gazy je plne legitímna. Rovnako ako je legitímna otázka, ako dnes v Gaze spoľahlivo odlíšiť teroristu od bežného obyvateľa. Berúc do úvahy, pekne povedané, neprehľadný stav, ktorý tam zabijaci Hamasu roky nastoľovali.
Jedna z oslobodených rukojemníčok, francúzsko-izraelská občianka Mia Schem, ktorú teroristi Hamasu zajali na promierovom hudobnom festivale Supernova hovorí: “Zažila som peklo. Všetci sú tam teroristi… nie sú tam žiadni nevinní civilisti. Ani jeden,“ Organizácii UN Women, ktorá má obhajobu práv žien v popise práce, trvalo 57 dní, kým pod medzinárodným tlakom odsúdila sexuálne násilie páchané na izraelských ženách 7. októbra. Celé roky nedokážem pochopiť, keď osobitne ženy začnú obhajovať “vec Hamasu”. Naivita, neznalosť, hlboký antisemitizmus…?
V kritike, ktorá podporu Izraela vystriedala, je svet pohotovejší ako v boji za vrátenie unesených.
Samozrejme, že Izrael je kritizovateľný! Môžeme hovoriť o zodpovednosti Netanyahua za rozdelenie spoločnosti pre súdnu reformu… s paralyzujúcimi dopadmi na armádu. Môžeme sa pýtať, prečo vôbec došlo k útoku v tú osudnú sobotu, deň po 50-tom výročí jomkipurskej vojny. No môžeme si byť istí, že po skončení tejto vojny čaká Izrael najdôkladnejšie vyšetrovanie možno v celej jeho histórii. Také je DNA pluralitného Izraela. Ale čo určite nemôžeme, je na základe menovaného aj nemenovaného začať ospravedlňovať barbarský útok Hamasu zo 7. októbra.
Dnes už predsa vieme, že Hamas svoju akciu začal chystať pred viacerými rokmi.
Teroristi Hamasu s kamennou tvárou vyhlasujú, že oni 7. október zopakujú.
Na toto neexistuje žiadne ospravedlnenie! A neexistuje ani žiadne “ale”!
Hamas je čistým zlom a nie “národnooslobodzovacím” hnutím!
Dajme slovám pravý význam.
Celé to peklo najprv na území Izraela a obranná odveta v Gaze má zdroj v neuznaní existencie Izraela, a to v akýchkoľvek hraniciach! To je hlavný poznatok zo 7. októbra! Kde je tlak sveta, OSN, svetových lídrov na Hamas a jemu podobných, aby 1. uznal Izrael, 2. prestal ho ostreľovať a 3. vrátil unesených? Z významnejších politikov len šéf americkej diplomacie Antony Blinken to mal odvahu takto jasne sformulovať. Keby totiž nebolo útoku Hamasu, nebolo by ani náletov Izraela v Gaze, ani pozemnej operácie, ani kolaterálnych tragédií, dopadajúcich na civilistov Gazy.
Nie je to izraelsko-palestínsky konflikt, ale mimoriadne zákerný útok Hamasu na Izrael.
Iné interpretácie krivia realitu a katalyzátorom ich šírenia je antisemitizmus.
Je až tragikomické, ako OSN a rôzne jej agentúry, ale aj viacerí svetoví politici, obracajú svoj “spravodlivý” hnev výhradne proti Izraelu: nezabezpečuje humanitárne koridory, nedovolí transport humanitárnej pomoci… No zároveň v priamom prenose všetci vidia, že Hamas má dostatok kapacít na neustále ostreľovanie Izraela aj tretí mesiac trvania pozemnej operácie v Gaze. Takže rakiet, aj zásobovacích ciest, aj potravín pre teroristov je zjavne dosť, ale za katastrofu civilistov môže Izrael. Ani sa nechce veriť, že takéhoto dvojitého metra sú schopní inteligentní ľudia.
Príkladov toho, že Izrael vie uzatvárať dohody s moslimskými a arabskými štátmi, je viac. Egypt uzavrel mierovú dohodu s Izraelom v roku 1979. Jordánsko v roku 1994. V roku 2020 pribudli Spojené Arabské Emiráty, Maroko, Bahrajn, či Sudán, ktoré pochopili, že spolupráca s Izraelom je lepšia ako sebazničujúca nenávisť. Na dobrej ceste sú vzťahy so Saudmi… No to chce štátnikov formátu Anwara as-Sádáta. Alebo prístup ako teraz v Emirátoch, kde zo dňa deň zmenili učebné osnovy, ktoré rešpektujú existenciu Izraela a inštitucionálna nenávisť k Židom sa vytratila.
To je odpoveď na otázku, či je mier možný. Je! No na úvod tejto cesty treba uznať Izrael.
A slobodný svet musí odmietnuť snahy Palestíncov o klamstvá a prekrúcanie histórie.
Palestínci nie sú partnermi pre mier… veď sa na mieri nevedia dohodnúť ani Fatah s Hamasom.
Napriek tomu sa nálady vo svete uberajú v neprospech Izraela… Vo veľkomestách Európy či USA vandali s palestínskymi vlajkami otvorene skandujú “From the river to the sea…”. Židia sa opäť boja prejaviť svoju identitu. V Londýne zrušili verejné zapaľovanie chanukového svietnika. Univerzitné kampusy sú plné antisemitizmu. Objavujú sa výzvy na likvidáciu Židov. Šokom bol “hearing” troch rektoriek popredných amerických univerzít v Kongrese USA. Tam odznelo to desivé zdôvodnenie, že “závisí na kontexte”, keď niekto chce propagovať genocídu Židov…
Snaha o prímerie za každú cenu pri nepriateľskom postoji Hamasu, a v tejto fáze pozemnej operácie Izraela (cieľom je demilitarizácia Gazy a oslobodenie unesených), nedáva zmysel. Výnimkou je ochota vrátiť unesených… USA svojho kľúčového spojenca do prímeria nenútia. Bolo by to víťazstvo Hamasu. A Izrael netreba ani vyzývať k humánnejšiemu správaniu. Robia to aj bez nás, aby minimalizovali civilné straty. Bývalý veliteľ britských síl v Afganistane, plukovník vo výslužbe Richard Kemp, otvorene hovorí o armáde Izraela ako “najmorálnejšej na svete”.
A bol to Hamas, ktorý v druhej polovici decembra 2023 odmietol dve iniciatívy o prímerie. Tú druhú sa snaží Egypt, ako sprostredkujúca strana, ešte držať pri živote. Ani v tejto sekvencii tragédie okolo Gazy nie je, zdá sa, absurdít nikdy dosť. Jeden zo šéfov Hamasu, ktorý celé toto peklo 7. októbra rozpútal, Ismail Hanija, priletel v druhej polovici decembra z pohodlia Kataru do egyptskej Káhiry s cieľom “vyjednávať”. Tento zástupca agresora vystupuje pred médiami a ešte má tú drzosť, a zjavne aj isté uznanie sveta, odmietnuť podmienky zastavenia bojov.
Rakety z Gazy ohrozujú Izrael už od roku 2003. Ten sa za tie roky v odvetách vždy obmedzil len na “chirurgický” zásah a zničenie odpalísk rakiet. Napriek tomu sa ešte v roku 2005 Izrael z Gazy kompletne stiahol. A odkedy tam v 2006-2007 prebral moc Hamas, pribúdali aj útoky aj lepšie rakety. A čo robil svet? Tlačil Izrael do zdržanlivosti. A medzitým sa Hamas za peniaze západného sveta zakopal hlboko do zeme a zadovažuje si kvalitnejšie zbrane. Tak teraz sa ten istý svet hnevá, keď aj zaň Izrael robí “špinavú” prácu a vykoreňuje militantov prerastených s civilistami.
OSN sa pod silným vplyvom moslimských režimov necháva vo veci Izraela kompletne znemožňovať. Gita Zbavitelová dala krátkej analýze pre Český rozhlas názov: “OSN zaujala otvorene protiizraelský postoj”. “…Valné zhromaždenie (Izrael) vlani (2022) kritizovalo pätnásťkrát, zatiaľ čo všetky ostatné členské krajiny dohromady trinásťkrát a iba raz agresora Rusko. Tento rok (2023) odsúdilo Izrael štrnásťkrát. Rusko len dvakrát. Porušovateľov ľudských práv Irán a Severnú Kóreu raz a Čínu ani raz,” bilancuje pre český verejnoprávny rozhlas.
Ani jediný raz OSN neodsúdila Hamas alebo niektorú z militantných frakcií Palestíncov.
Podľa výpovedí unesených to boli aj zamestnanci UNRWA, ktorí skrývali unesených.
Podľa výpovedí zajatých teroristov Hamas dokonca kontroluje celú UNRWA v Gaze.
Pochybné sú aj čísla o počtoch obetí. OSN ich neoverené od Hamasu preberá a publikuje.
Palestínsky štát?
Izrael prijal plán OSN z novembra 1947 o pridelení malého, rozkúskovaného územia na vytvorenie jediného židovského štátu v zemi ich predkov. Lebo štát chceli! Napriek piatim veľkým vojnám, vyvolaných arabskými susedmi, sa im aj s 20%-nou arabskou populáciou podarilo vybudovať životaschopný štát, ktorý je inovačnou špičkou. Od úspešného zúrodňovania a zalesňovania pôdy, ktorej 60% tvorila púšť, až po top zdravotníctvo či obranný priemysel. Demokratický Izrael je plnohodnotným a preukázateľne integrovaným členom medzinárodného spoločenstva.
Palestínci zahodili minimálne štyri príležitosti na vytvorenie štátu. Odmietli plán rozdelenia z 1947 v OSN. Od prímeria (1949) do Šesťdňovej vojny (1967) patrila Gaza Egyptu a Západný breh Jordánsku. Na rokovaniach v Camp Davide (2000) dostali ponuku od premiéra Izraela E. Baraka. V Annapolise (2007) dostali od premiéra E. Olmerta doteraz najštedrejšiu ponuku… Konanie Hamasu zo 7. októbra a neochota Fatahu odsúdiť to, v kombinácii s nereálnymi maximalistickými požiadavkami stavia otázku: chcú vôbec Palestínci štát a mierové spolužitie s Izraelom?
Od dohôd v Oslo z roku 1993, ktoré vygenerovali veľké očakávania, nebol pre Palestíncov žiaden kompromis prijateľný. Hamas, v ktorého správaní za 18 rokov nenájdete ani stopu štátotvornosti, v sebazničujúcom boji s Izraelom premenil Gazu na vojnovú zónu s 2,2 mil. Palestíncov ako rukojemníkmi. Palestínska samospráva v školách učí deti, že Izrael na mape neexistuje a médiá sú plné nenávisti k Židom a k Izraelu. Ekonomicky je samospráva aj 30 rokov od jej zriadenia závislá na Izraeli, donoroch z EÚ či z arabského sveta. Za všetky svoje zlyhania hádže vinu na Izrael.
Projekt Palestínskeho štátu pripomína skôr Trójskeho koňa uprostred civilizovaného Izraela…
…v tieni hesla “Od rieky k moru…”, ktoré inak neodsúdila ani umiernená Palestínska samospráva.
Gaza ako pasca
Hamas pripravil pre svet sofistikovanú pascu… celé roky budoval v Gaze dva svety.
Nad zemou žije populácia arabských Palestíncov, ktorá od roku 1967 narástla z okolo 350 tisíc na dnešných zhruba 2,2 milióny (už to vyvracia tézu o “genocíde”). Keď sa Izrael v roku 2005 z Gazy jednostranne stiahol, malo to umožniť jej premenu, ako povedal kedysi Jásir Arafat, na druhý Singapur. Možno by to bolo vyšlo, keby ten istý muž filozofiu budovania identity Palestíncov nepostavil na totalitnom type vládnutia, prekrúcaní histórie a trvalom odpore voči Izraelu, rozumej krvavom terorizme, rozumej neochote pristúpiť na akýkoľvek realistický kompromis.
Pozemná operácia Izraela v týchto dňoch odhaľuje temný svet tunelov, podľa niektorých zdrojov s dĺžkou 500 km. Výrobne rakiet v podzemí, ich sklady a odpaliská v mešitách, školách, nemocniciach, na detských ihriskách… Zajatý riaditeľ jednej nemocnice v Gaze, Ahmed Kahlot vypovedal, že už od roku 2010 je podplukovníkom Hamasu. Pod ním slúžilo ďalších 16 členov vojenského krídla ako “lekári a ďalší personál”. Je to Hamas, kto z civilných objektov robí legitímne vojenské ciele. Porušujúc medzinárodné právo a konajúc proti akémukoľvek zdravému rozumu…
Svedectvo o bezprecedentne cynickom spôsobe boja Hamasu v Gaze so zapojením bežných civilistov a detí podáva online-ová verzia amerického denníka New York Post v článku nazvanom: “Filozofia Hamasu: všetci civilisti, všetky deti sú nástrojmi vojny”. Nemenovaný občan USA, bojujúci ako dobrovoľník v pozemných jednotkách Izraela opisuje, že každý tretí, až druhý dom, do ktorého vsúpili, bol skladom zbraní vrátane AK47 (kalašnikovov), granátov a raketometov. Podľa neho Izraelčania prejavujú väčšiu starostlivosť o palestínskych civilistov ako teroristi Hamasu.
Kedy sa tým zaoberala Bezpečnostná rada OSN alebo aspoň jej Rada pre ľudské práva…?
Hamas vedel, že túto vojnu nevyhrá… Spolieha však na to, že na západe je dosť antisemitizmu alebo falošného sentimentálneho humanizmu, aby sa pri pohľade na civilné obete, ktoré sú Hamasu ľahostajné, nakoniec “vinníkom” stal opäť Izrael.
Pozrime sa na mapu Blízkeho východu a severu Afriky. Izrael je fliačikom v mori islamských, prevažne arabských režimov. Chceme uveriť tomu, že domnelá “krádež” tohto územia, ktoré je kolískou judaizmu, prvého monoteizmu, je prekážka mieru? Chytáme sa do pasce vypreparovanej “spravodlivosti”, ktorú servíruje fundamentalistický islam, nenávidiaci našu civilizáciu a vraždiaci aj naivných snílkov o mieri? Aj nacisti mali zdôvodnenie pre najväčšiu tragédiu v dejinách: rozšírenie lebensraumu po “nespravodlivej” Versaillskej zmluve. A tiež boli prví na rade Židia.
Militantný islam prebral od nacistov smutnú historickú štafetu ideológie vyhladzovania Židov. Izrael už teraz nemá na výber. Nemá kam ustupovať. Útok zo 7.októbra nie je len tak jedným z mnohých. Hamas len naplno odhalil šialenú tvár, ktorá by mala vzbudzovať rovnaké obavy ako u Židov, aj v nás. Židia už nie sú to, čo pred II. svetovou vojnou. Majú svoj štát a inštitúcie. A schopnosť brániť sa. Poučení holokaustom, kedy sa im každý otočil chrbtom, majú právo brániť sa a aj sa musia. A my máme veľa dôvodov rozumieť im. A podporiť ich! Aj toto určuje naše civilizačné smerovanie.
Lebo pri Izraeli platí to isté ako pri Ukrajine.
Bojujú aj za nás!
K najčastejším naratívom na účet Izraela
Kolonizácia? Napriek zdrvujúcemu víťazstvu v Šesťdňovej vojne odovzdal Izrael v roku 1967 kľúče od Chrámovej hory v Jeruzaleme, od ich najposvätejšieho miesta, Jordáncom. Rešpektoval jeho význam aj pre islam. Sinajský polostrov vrátil Egyptu výmenou za mier v 1979. V 2000 sa jednostranne stiahol z juhu Libanona. Samotná Gaza je ukážkou, ako Izrael plní princíp dohôd z Oslo v roku 1993 – Územie za mier. Živiť naratív o Izraeli ako “kolonizátorovi”, ktorý zaberá okolo 0,5 % rozlohy moslimských štátov Ázie a severu Afriky, je absurdné a nepoctivé.
Blokáda Gazy? V Gaze nenechal Izrael po roku 2005 ani jedného Žida. Exhumoval a presunul na svoje územie aj židovské cintoríny… Palestíncom ostalo územie so všetkou infraštruktúrou, farmami, skleníkmi… Izraelu tak vehementne vyčítaná blokáda Gazy bola zavedená až v nasledujúcich rokoch, aj to len “vďaka” vražedným teroristickým útokom, ktoré z Gazy smerovali a pribúdali. A mimochodom, blokádu zaviedol aj Egypt a ešte tuhšiu. Elektrina, voda… a desiatky kamiónov s potravinami denne zadarmo prúdili do Gazy pred vojnou len z Izraela.
Krádež územia? Židia sa vracali do zeme predkov v piatich vlnách tzv. alije, z ktorých prvá začala v roku 1882. V čase vyhlásenia Izraela v roku 1948 predstavovali asi len 600-tisicovú populáciu. Časť z nich si pritom prešla peklom nacistických koncentrákov. Židia v tom čase nemali armádu ani inštitúcie. Palestínska verzia, že Židia “vyhnali” viac ako 700 tisíc Arabov (vtedy si ešte nehovorili Palestínci), znie nepravdepodobne. Boli to sotva zorganizovaní Židia, ktorí v prvých hodinách vyhlásenia štátu čelili presile piatich armád – Egypta, Jordánska, Sýrie, Libanona a Iraku.
Institut Williama Wilberforce v Prahe vydal v roku 2014 knihu “Sloužil jsem Arafatovi”. Autorom je Tass Saada, bývalá pravá ruka Jásira Arafata. O čase po vyhlásení Izraela 14. mája 1948 a začiatku vojny, vyvolanej arabskými štátmi, spomína na základe opisov rodičov nasledovne: “Odíďte” nabádali ich arabské vlády Jordánska, Sýrie a Egypta, “practe sa z cesty, aby mohli naše armády zahnať bláznivých sionistov do mora”. Všetky veľké vojny proti Izraelu, ktoré nasledovali, priniesli pre arabský svet opačný efekt – ďalšie územné zisky a posilnenie Izraela.
Vznikom Izraela sa Židia vrátili do zeme predkov. Výčitka, že Izrael “judaizuje” Jeruzalem, je smiešna. Ten nepotrebuje judaizovať. Je plný dôkazov o prítomnosti Židov už pred 3.000 rokmi. Dokazovaním historických koreňov Židov na Blízkom východe samozrejme nemožno zľahčovať niektoré dokázané kolaterálne prípady napádania a vyháňania arabského obyvateľstva po rozpútaní konfliktu. No základom cesty k vyhláseniu židovského štátu sú nespochybniteľné akty ako bolo systematické skupovanie území, Balforova deklarácia (1917), rozhodnutie OSN (1947)…
Historicky bolo toto územie, po vyhnaní Židov Rimanmi v prvom storočí, obývané rôznorodou populáciou. Malé komunity Židov tam boli v menšej alebo väčšej miere vždy prítomné. Väčšina predkov súčasných palestínskych Arabov sa do dnešného Izraela prisťahovala v 19. storočí. Silnými boli ekonomické motívy ako začiatok výstavby železničnej siete ešte za Osmanskej ríše. Nasledovali investície a zveľaďovanie územia s prirodzeným príchodom Židov do svoje historickej domoviny v rámci napĺňania sebaurčovacieho procesu.
Áno, nebolo zrejme všetko čisté ani zo strany Židov, ktorí sa v niekoľkých vlnách od roku 1882 usádzali v mandátnej Palestíne. Čisté to nie je v žiadnej vojne. To by sme mohli položiť otázku o čistote obsadzovania Ázie, severu Afriky, ale aj pokusoch o ovládnutie juhu Európy Islamom po 7. storočí… Ale celkovo tieto úvahy nemajú dnes význam, lebo na výčitkách kolaterálnych krívd nepostavíte žiadnu budúcnosť. Treba ale jasne poprieť tézu, že by úmyslom Židov bolo pred rokom 1948, či po ňom, systematicky plieniť arabské obyvateľstvo.
Apartheid? Tento naratív nadväzuje na predošlý o “vyháňaní arabského obyvateľstva”. Ak by to bola pravda, nežilo by dnes v Izraeli 2 mil. obyvateľov arabského pôvodu. Ich populačná krivka má (v Izraeli, na Západnom brehu aj v Gaze) rastúcu tendenciu. Vyššiu ako u židovského obyvateľstva. Hovoriť o rasovej segregácii v samotnom Izraeli, kde majú arabskí občania všetky práva, sú v parlamente (nedávno aj vo vláde), v diplomacii, armáde… je nenáležité. Niečo iné je situácia na Západnom brehu, ktorý je rozdelený do troch bezpečnostných zón, podľa nedotiahnutých dohôd z Oslo.
Osadníci. Z celkovo asi 3 mil. obyvateľov Západného brehu tvoria židovskí osadníci 15-17 %, teda 0,5 mil. Pre Izrael je to náročná téma. Ťaží z nej nacionalistická pravica. Ale je prehnané robiť z toho prekážku mieru. Z Gazy predsa Izrael násilne odsťahoval všetkých osadníkov. A mier to neurýchlilo… Vyrušiť by nás mala naopak predstava prezidenta Abbasa o Palestínskom štáte “bez jediného Žida”. To by bol otvorený apartheid. Je to aj nereálne, aj neakceptovateľné. Silne to smrdí pravou etnickou čistkou. Tu treba opäť pripomenúť, že v Izraeli slobodne žije 20% Arabov…
Utečenci. Svet pozná príbeh o “vyhnaní” palestínskych utečencov. Príbeh o židovských utečencoch je tabu. Vznik štátu Izrael v 1948 totiž znamenal vyhnanie Židov z Iraku, Iránu, Sýrie, Libanonu, ale aj Maroka, Alžírska, Tuniska, Egypta… Podľa dokumentu “Justice for Jews from Arab Countries”, dostupného na stránkach Európskeho parlamentu, bolo židovských utečencov dokonca viac (vyše 850.000) oproti palestínskym utečencov (OSN odhaduje 726.000). Kumulatív rozlohy pozemkov, o ktoré Žida vtedy prišli, násobne prevyšuje rozlohu dnešného Izraela.
V rámci OSN sú dve utečenecké agentúry: UNHCR a UNRWA. Druhá z nich sa pritom exkluzívne venuje len palestínskym Arabom a len v ich prípade sa rieši už tretia generácia utečenectva.
Návrat utečencov. Kým Izrael absorboval vlnu židovských utečencov z Orientu nazvaných Mizrachi a ich potenciál posilnil prosperitu a spestril kultúrne bohatstvo nového židovského štátu, palestínski utečenci sa stali akýmsi “baranidlom” na napádanie legitimity vzniku Izraela na takmer všetkých medzinárodných fórach. Napriek tomu, že z palestínskych utečeneckých táborov sa už rokmi vlastne stali obce a mestá, požiadavky na návrat odhadom asi 6,5 mil. utečencov sú, aj napriek ich technickej nereálnosti, stále medzi požiadavkami Palestíncov v rokovaniach s Izraelom.
Peter Švec
bývalý štátny tajomník MH SR,
predseda slovenskej pobočky o.z. ICEJ Slovensko