List Židom

Svet, ktorý dáva Izrael na jednu úroveň s Hamasom, stratil svoj kredit

Áno, v Gaze umierajú Palestínčania. Ale zastaviť to krviprelievanie má Hamas. Uznaním Izraela, vrátením unesených a výrobou chleba namiesto rakiet

Taliansky vicepremiér Matteo Salvini rozpráva počas protestu proti antisemitizmu a terorizmu, na ktorom demonštranti požadovali mier v Izraeli, v Ríme 5. decembra 2023. Foto: TASR/AP

Ulica, na ktorej som vyrastal, sa volala Lipová. Aj keď ju po oboch stranách lemovali agáty. Náš prvý dom stál oproti Strednej zdravotníckej škole. Na jej čele bol riaditeľ s priliehavým menom Dr. Úraz. Školník so svojou manželkou hovorili lepšie po maďarsky ako po slovensky.

O tri domy od nás býval starý pán Propper. Žid. Bol veľmi starý. Moji rodičia mu chodili so všeličím pomáhať… A po ulici často chodili Rómovia, vtedy sme im všetci hovorili Cigáni. Vždy niečo zbierali či ponúkali. V našej katolíckej rodine sa však doma neviedli nacionalistické ani rasistické reči.

V 70. rokoch boli v Humennom nápisy na obchodoch po maďarsky a ukrajinsky. Kúsok oproti nášmu domu stála na kopci pod štvrťou Handrix spojená gréckokatolícka a pravoslávna „cerkev“. A stojí dodnes, rovnako ako o ulicu ďalej vzadu kalvínsky kostol. Neklamný znak prítomnosti maďarskej menšiny.

Ale v tom čase už nebola taká početná, lebo som nikdy nevidel do jeho vnútra nikoho vstupovať. Ono za komunistov sa chodenie do kostola rovnalo disentu. A nikdy som do jeho útrob nevstúpil ani ja. Škoda! Celá rodina sme chodili len do katolíckeho.

S kostolom sa spájajú tri motivácie, prečo vám aj teraz adresujem tento otvorený a verejný list. Raz mi jeden z kostolných kamarátov potajomky prezradil, že sa začal učiť hebrejčinu. Zaujalo ma to, ale on sa mi potom stratil. Odišiel študovať, asi do Bratislavy.

Z Humenného bola aj Ľubica Čekovská, dnes hudobná skladateľka, s ktorou sme chodili objavovať vtedy zanedbaný židovský cintorín na svahu pod kopcom na východnej strane mesta. A v roku 1987 mi katolícky kaplán daroval novučičký, prvý slovenský evanjelický preklad celej Biblie.

Zmienky o hebrejčine, objavovanie starých náhrobných kameňov – s týmto písmom a Dávidovými hviezdami – zarastených „storočnou“ burinou a štúdium Biblie, kde sa stovkykrát spomína Izrael či Jeruzalem, mali pre mňa čosi spoločné. Cítil som, že dolujem niečo veľmi podstatné z hĺbky dejín.

Rozľahlý starý cintorín a rozprávanie mojej mamy a otca o tom, že „tam, kde teraz stojí kulturák, raz stála židovská ‚bužňa‘ (rozumej synagóga)“, boli pre mňa dôkazom, že ide aj o úseky dejín tej istej krajiny a toho istého jej kúta, kde som strávil detstvo a vyrastal do svojich osemnástich rokov.

Mnohé podoby antisemitizmu

Potom ubehli roky. Z rodiny, ktorej časť emigrovala do Kanady, som si niesol antirežimový étos. Rádio Slobodná Európa bolo pre mňa dlho pred pádom boľševika bránou k slobode. Aj vďaka tomu sa predo mnou otvorila tabuizovaná téma dejín Izraela.

Na štúdiá som sa presťahoval do Bratislavy. Jednou z najemotívnejších chvíľ Nežnej revolúcie boli slová čerstvo zvolenej hlavy štátu Václava Havla o opätovnom nadviazaní diplomatických vzťahov so židovským štátom, prerušených od konca tzv. šesťdňovej vojny v 1967. Doteraz mám z toho zimomriavky…

Kedysi v prvých mesiacoch novonadobudnutej slobody sa mi do rúk dostal strhujúci príbeh o úteku Wetzlera a Vrbu z Auschwitzu-Birkenau. Útly román Čo Dante nevidel vydaný ešte pod pseudonymom Jozef Lánik mám doteraz ako artefakt doma.

Ten neuveriteľný príbeh som nespoznal len cez písaný text. Môj vtedajší sused, už nebohý fotograf Tibor Huszár, ma zoznámil s Etelou Wetzlerovou, manželkou Frediho, strojcu úteku. Ako študent som jej pomáhal robiť nákupy. Mala typicky nevrlého vypĺznutého štvornohého fúzača, volal sa Beny…

Hodiny strávené rozhovormi s Etelou o príbehu jej muža ma vtiahli do témy holokaustu.

A treba si to povedať na rovinu. Jeden z najodolnejších druhov antisemitizmu je ten náboženský. Naši predkovia vo väčšine vymenili duchovnú esenciu viery za politiku. Namiesto rešpektu k úlohe Židov pre kresťanstvo nastúpila človečina. Žiarlivosť. Sformulovaná do teológie náhrady.

Antisemitizmus má veľa sofistikovaných podôb. Holokaust bol jeho najtragickejším vyústením. My Nežidia sotva dokážeme navnímať hĺbku tej obrovskej rany. Dôkazom je aj to, že spomienkové podujatia venované obetiam holokaustu viac organizujú Židia ako nežidovská majorita. Ale to je naša úloha…!

Na druhej strane, váš prístup k obetiam holokaustu ma učí, ako si vážiť každý jeden život.

V roku 1978 vyšla kniha Krajiny sveta. O Sovietskom zväze v nej boli desiatky propagandou prešpikovaných oslavných strán. Na Izrael ostala necelá jedna. Vykreslený bol ako zavrhnutiahodný „imperialista“. Tu kdesi ma začal zaujímať moderný Izrael.

Doma sme hlúposti ideológov nikdy nebrali vážne. Dnes mám za sebou už viac ako 15 ciest do tejto krajiny s rozlohou len o málo väčšou ako polovica Slovenska. A som hrdý na to, že v nedávnej úlohe štátneho tajomníka som posunul ekonomické vzťahy s Izraelom na nový formát a vyššiu úroveň.

Moderný Izrael je mocnou inšpiráciou, ako sa veci robiť dajú. Od poľnohospodárstva po hi-tec.

Som kresťan. Prešiel som cestu od tradície k objavovaniu obsahu viery. Cirkev v mojom svete nie je len kultúrnou inštitúciou. Odkaz hebrejského Krista pre národy nemôže byť len zvykom. Má potenciál vášne pre život! Tu na zemi aj potom…

K tomu ma priviedlo čítanie celej Knihy kníh – od Tóry po Zjavenie Jána. Pri dnešnej explózii rozličných životných konceptov je pre mňa najlepším návodom na život – s orientáciou v duchovnom aj hodnotovom svete. A uvedomujem si, že dnes dostupná Biblia nie je vecou náhody, ale že ju máme vďaka generáciám hlavne Židov. Ďakujem/-e!

Riziká holokaustu v 21. storočí?

V marci 2012 bol z Popradu vypravený vlak na smutné 70. výročie prvého transportu. Sedela v ňom aj Editka Grosmanová, ktorá prvý transport do Auschwitzu prežila.

Rodáčka z Humenného mi rozprávala o mojom meste pred vojnou. „Židia chodili v sobotu do synagógy, katolíci v nedeľu do kostola. Bolo to tolerantné mesto. Až do nástupu ľudáckeho režimu,“ spomínala s dôvetkom, že nacionalistická ideológia s oživením a šírením vymyslených protižidovských teórií zlikvidovala toleranciu a do koncentračných táborov poslala takmer polovicu mesta.

V roku 2000 som zakladal slovenskú pobočku Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem (ICEJ Slovensko). Na začiatku sme organizovali cesty študentov na Pochod živých. Boli sme pri začiatkoch pochodu na počesť Wetzlera a Vrbu. Pomáhame Ľubke Lesnej robiť Čítanie mien obetí holokaustu.

Po celý ten čas som počúval o riziku návratu holokaustu. V 21. storočí? V čase prístupu k informáciám? Neveril som tomu! Až do 7. októbra 2023. Do útoku Hamasu na Izrael v štýle temného stredoveku a do značne chabej reakcie sveta na túto beštiálnosť…

Narastajúce útoky na Židov, ich inštitúcie, pamiatky, ktorých sme boli svedkami posledné roky… dostali 7. októbra novú razanciu. Neochota uznať existenciu Izraela (jediného židovského štátu) a prítomnosť Židov v zemi svojich predkov, a to v akýchkoľvek hraniciach, dospeli do podoby militantného islamu, ktorý zanecháva tisíce obetí v Izraeli aj v Gaze.

Hamas sú čistokrvní hrdlorezi s genocídnou ideológiou rozpoznateľnou aj voľným okom, ktorá je zdrojom nesmierneho utrpenia v Gaze a v Izraeli, odkiaľ uniesli 240 civilistov, milujúcich a naivne hľadajúcich cestu k mieru.

A čo na to civilizovaný svet, z ktorého dovtedy unisono znelo: „never again“? Solidaritu a právo Izraela na obranu rýchlo vystriedalo povestné „ale“. Namiesto jasného odsúdenia Hamasu a jeho diabolského plánu – zjavného už z nespočetných videí, ale aj z osobných svedectiev veľmi draho vrátených unesených – sa terčom kritiky stáva opäť Izrael.

Nedávno rešpektované verejnoprávne médiá a osobnosti šíria hoaxy o „ukradnutej zemi“, akože bezdôvodnej „blokáde“ a hausnumerá teroristov Hamasu o „10-tisícoch obetí“ Palestínčanov v Gaze…

Svoj kredit stratili OSN Women, UNRWA, Amnesty International, Lekári bez hraníc… ktoré šíria klamstvá. Zamestnanci niektorých z nich rovno spolupracujú s Hamasom pri schovávaní unesených.

Namiesto frontálneho apelu na Hamas, aby uznal Izrael, vzdal sa jeho ostreľovania (od roku 2003) a vrátil unesených nevinných ľudí, pranierujú tieto inštitúcie Izrael. Sme svedkami nenormálneho stavu, keď slobodný svet, ktorý by mal Izraelu pomáhať s likvidáciou terorizmu, podobne ako nacizmu v II. svetovej vojne, preberá naratív vrahov, prekrúcanie pravdy a histórie.


Namiesto frontálneho apelu na Hamas, aby uznal Izrael, vzdal sa jeho ostreľovania (od roku 2003) a vrátil unesených nevinných ľudí, pranierujú tieto inštitúcie Izrael. Sme svedkami nenormálneho stavu, keď slobodný svet, ktorý by mal Izraelu pomáhať s likvidáciou terorizmu, podobne ako nacizmu v II. svetovej vojne, preberá naratív vrahov, prekrúcanie pravdy a histórie.

Zo správ sa dozvieme otrepané slovné spojenie „izraelsko-palestínsky“. Navodzuje to dojem, že Izrael je ten prvý zodpovedný. Ide však o útok Hamasu a militantných skupín na Izrael. Útok, ktorý – podobne ako pád dvojičiek v New Yorku 11. septembra 2001 – oslavovali aj na Fatahom ovládanom tzv. Západnom brehu.

A nie je to „cyklus násilia“. To má svoj pevný bod, od ktorého sa môže začať obdobie pokoja a mieru. Tým bodom je uznanie Izraela. Tak ako to v roku 1979 urobil Egypt, 1994 Jordánsko či 2020 Spojené arabské emiráty, Bahrajn, Maroko a Sudán…

Áno, v Gaze umierajú Palestínčania. Ale zastaviť to krviprelievanie má Hamas. Uznaním Izraela, vrátením unesených a výrobou chleba namiesto rakiet! Len tak sa dá zrušiť blokáda Gazy aj zastaviť pozemná operácia.

Milí židovskí priatelia! Je nepredstaviteľné, že aj v slobodnom svete sa opäť bojíte prejaviť svoju identitu, nosiť kipu či kaftan alebo verejne zapáliť sviečku na chanukovom svietniku… Chcem, aby ste sa cítili bezpečne vo svojej identite tak ako ktokoľvek iný.

Izrael a vy Židia ste štátom, národom, komunitou, ktorá robí rovnaké chyby ako hocikto iný. Lebo sme všetci rovnako ľuďmi. Nie je žiaden dôvod, aby ste sa za niečo kolektívne vyviňovali a ospravedlňovali. Naopak, váš prínos pre civilizáciu, tak pre sekulárny, ako aj kresťanský svet, je nezmazateľný.

Ste tu vítaní!

Ale ak sa vy prestávate cítiť bezpečne, potom prestáva byť aj náš svet slobodný a bezpečný!

Peter Švec,  predseda o. z. ICEJ Slovensko.

text bol napísaný a publikovaný v Denníku Postoj

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *