Jeho nemecký otec slúžil v Hitlerovej armáde a synovia sa rozhodli brániť Izrael – rodinná história prezidenta Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem (ICEJ) Juergena Buehlera ilustruje hlboký posun; Dokonca aj kresťania žijúci v krajinách, ktoré nenávidia Izrael, podporujú židovský štát, hovorí.
Kríž na uniforme izraelského vojaka nie je bežným javom. Medzi stovkami tisíc izraelských vojakov ich možno nenájdete viac ako hŕstku.
S desiatkami tisíc záložníkov pridaných do zoznamov armády židovského štátu, ktorý bojuje vo vojne proti teroristom Hamasu, dvaja odvážni vojaci zdobení symbolom ich kresťanskej viery sú synmi prezidenta Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva Jeruzalem Dr. Juergena Buehlera.
Felice Friedson z Media Line hovorila s Buehlerom o nových trendoch v izraelsko-kresťanskom vzťahu, o jeho synoch, ktorí sa rozhodli slúžiť v izraelskej armáde a o službe ICEJ národu počas súčasnej krízy.
Máte dvoch synov. Nenarodili sa ako Židia. Ste kresťan. Vediete tu kresťanské veľvyslanectvo. Ako sa cítite ako otec, ktorý má dve deti v armáde?
„Myslím si, že ako každý rodič v Izraeli. Jeden z našich chlapcov je v bojovej jednotke. V súčasnosti je práve v prvej línii. Druhý syn je na bezpečnejšom mieste, ale tiež chodí tam a späť na rôzne miesta.“
„A samozrejme, keď počujete niekoho nečakane klopať na dvere, prvá vec, ktorá vás zaujíma, je, čo sa deje; prichádzajú zlé správy? Tŕpne najmä moja žena. Sme v neustálom napätí. Modlíte sa viac ako kedykoľvek predtým za bezpečnosť nielen našich vlastných detí, ale aj priateľov a kamarátov, ktorých majú okolo seba. A je to naozaj životná zmena zažiť na vlastnej koži to, čím Izrael prechádza už viac ako 75 rokov.“
Ako dlho žijete v Izraeli?
„Presťahovali sme sa sem pred 29 rokmi. Prišiel som sem ako študent fyziky. Bol som na Weizmannovom Inštitúte. Teraz som na kresťanskom veľvyslanectve, takže je to dlhá doba.“
Ako sa dostali vaše deti do armády? Chcem tým povedať, že veľa ľudí vie, že sa vyskytli nejaké problémy, pokiaľ ide o občianstvo, kresťanov a život v Izraeli. Ak by ste to teda mohli trochu vysvetliť.
„No, je to vlastne vďaka nášmu najmladšiemu synovi. Bol prvý, kto vstúpil do armády, od útleho detstva bolo jeho životným snom slúžiť jedného dňa v IDF a byť jej súčasťou.“
„Cez neho, cez rôzne kontakty sme kontaktovali ľudí v izraelskej armáde a povedali sme, že náš syn chce ísť do armády. Mali sme prechodný pobyt. Dnes máme trvalý pobyt, takže akceptovali naše vyhlásenie. Takto sme prišli do systému a potom bol povolaný druhý chlapec. Takýto je príbeh.“
„Vyrástli tu v Izraeli. Narodili sa tu. Samozrejme, vedeli, že sme Nemci. Vyrastali ako kresťania, no zároveň všetci ich priatelia boli Izraelčania a naozaj sa tu cítili ako doma. Cítili, že je to skvelý národ na život a pre nich je prirodzené brániť krajinu, v ktorej žijú.“
Koľko ďalších kresťanských rodín žije v Izraeli v rovnakej situácii, ako vy?
„Nie príliš veľa. Myslím si, že tu dlhodobo žije veľa rodín, ale ich deti nemusia slúžiť v armáde. Naše deti sa rozhodli, že chcú ísť do armády. Nenútili sme ich, ani silno nepovzbudzovali, pretože sme vedeli, že je to rozhodnutie na život a na smrť, ktoré musia urobiť sami a ukázalo sa, že je to pravda v situácii, v ktorej sa práve nachádzame.“
„Mnoho [kresťanských] rodičov tiež povzbudzuje svoje deti, aby nevstupovali do armády. Rozhodli sa o tom naši chlapci. Možno sú dve alebo tri ďalšie rodiny s kresťanským pôvodom ako tá naša, ktoré sa takto rozhodli a poslali svoje deti do armády.“
Keď sa pozriete na svoje rodinné pozadie a viete, kde boli vaše korene, ako si myslíte, že by sa váš starý otec alebo otec pozeral na skutočnosť, že teraz máte dvoch synov v izraelskej armáde?
„Nuž, môj otec, starý otec našich synov, bol Hitlerovým vojakom. Slúžil vo Wehrmachte a slúžil v armáde, ktorej cieľom bolo zničiť židovský národ v Európe. Môj otec mal jednu veľmi jedinečnú skúsenosť, keď mu židovský lekár zachránil život v zajateckom tábore. To ho naozaj zmenilo. A stal sa priateľom a milovníkom židovského národa. A tak nás vychoval.“
„Verím, že môj otec by bol absolútne hrdý, keby videl svojich vnukov slúžiť v izraelskej armáde. Od oboch našich chlapcov je to tiež veľmi špeciálne, že to robia ako Nemci. Bol som ich navštíviť možno tri dni predtým, ako odišli do Gazy; stále sme ich mohli navštíviť na jednej z vojenských základní, kde bol. A mladý americký vojak, ktorý bol spolu s ním, izraelský vojak IDF, ktorý bol novým imigrantom z USA, hovorí: „Ach, ty si otec Simona? Hovorí, že vám musím povedať, že som stratil celú svoju rodinu počas holokaustu. Moji starí rodičia boli jediní z celej rodiny, ktorí prežili. Nikdy som nechcel hovoriť s Nemcami. Nikdy som nechcel Nemcom podať ruky.“
„Hovorí: „Nevieš, čo to znamená bojovať teraz v Gaze s mladým Nemcom, ktorý miluje židovský národ.“ Hovorí: „To je príbeh môjho života.“ Bol to dojemný zážitok vidieť to.“
Koľko kresťanov žije v Izraeli v súčasnosti? Sú tu evanjelikálni kresťania. Aj kresťania z iných denominácií. Ľudia často nevedia, aký je medzi nimi rozdiel.
„Myslím si, že oficiálny počet je približne 200 000 kresťanov. Drvivá väčšina z nich sú [označované ako] „historické cirkvi,“ ako ich nazývame my; sú to katolíci, maronitovia, pravoslávni kresťania. To znamená, že tieto cirkvi sú tu stáročia.“
„Evanjelikálne kresťanstvo, aké reprezentujeme my, je relatívne novou vetvou kresťanstva. Vzniklo v posledných 100 rokoch a odhadujem, že tu žije okolo 30 000 evanjelikálov, maximálne 40 000. Ale mnohí z nich sú len krátkodobí návštevníci. Tí, ktorí prídu zo zahraničia, tu zostanú niekoľko rokov pomáhať v rôznych organizáciách a potom sa vrátia späť do svojej krajiny. Myslím si, že je veľmi málo takých ako my, ktorí sú tu v Izraeli dlhé desaťročia.“
Toľko skupín prichádza z celého sveta cez [Medzinárodné] kresťanské veľvyslanectvo, aby si prezreli krajinu Izrael a teraz v čase vojny je len veľmi málo letov prichádzajúcich a odchádzajúcich z Izraela. Ako to zmenilo vaše fungovanie?
„Veci sa veľmi zmenili! V prvom rade vám musím povedať, že sme prišli z najväčšej turistickej akcie, ktorá tu v Izraeli bola. Úplne posledný deň sviatku stánkov bol 6. október a z celkového počtu asi 3 000 pútnikov, ktorých sme tu mali, bolo 80 % našich turistických skupín ešte stále v krajine.“
„To znamená, že turisti, ktorí tu boli, sedeli na druhý deň v protileteckých krytoch v hoteloch v Tel Avive alebo v Jeruzaleme a svojím spôsobom to urobilo veľa. Musím povedať, že to malo na nich určitý pozitívny účinok, pretože každý jeden z našich vedúcich turistických skupín, s ktorými som sa rozprával, ktorí kontrolovali, ako sa im darí, povedali, že to bola veľmi dôležitá skúsenosť. Pretože sme si v správach vždy prečítali, čím v Izraeli prechádzame a samozrejme sa za Izrael modlíme. Stojíme za Izraelom. Toto je prvýkrát, čo sme na vlastnej koži zažili, čo to znamená ísť do protileteckého krytu. Čo to znamená mať neistotu, akou Izrael prechádza.“
„Svojím spôsobom to niečo spôsobilo, verím, že tí ľudia, ktorí tu boli ešte od [po] Sviatku stánkov, sú oveľa vernejšími priateľmi Izraela ako predtým. A samozrejme to zmenilo fungovanie. Plánujeme konferenciu pre pastorov. Táto konferencia sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutoční, no zároveň je to aj príležitosť, kde uvidíte prílev lásky a podpory z celého sveta ako málokedy inokedy.“
„Prišlo nám toľko podpory a darov. Práve teraz prišla sanitka, ktorú platila Česká republika a ďalšia sanitka zo Švajčiarska. Práve nám prišlo pol milióna dolárov z Nemecka. Ďalšie peniaze prichádzajú zo Spojených štátov. [Je tam] pripravených viac sanitiek, takže je to skvelý čas štedrosti, keď ľudia skutkami prejavujú, nielen hovoria, že milujú Izrael, ale skutočne dávajú svoje peniaze podľa toho, čo vyznávajú.“
Niekoľko dní pred masakrom 7. októbra ste boli so skupinou v kibuci Be’eri a sadili ste stromy. A potom, o pár dní neskôr, čo vám prebehlo hlavou, keď ste videli zverstvá toho dňa?
„No, musíte pochopiť, že máme vzťah s Gazou [okrajovými komunitami], ktorý sa datuje na viac ako 10 rokov. Stavali sme tam protiletecké kryty. Postavili sme viac ako 200 bombových krytov. Veľa ďalších potrebuje upratať a postarať sa o ne. A skutočne sme si vybudovali blízke vzťahy s ľuďmi, ako je Ofir Lipstein, ktorý nás privítal práve v deň sviatku stánkov. Ďalším je predseda regionálnej rady Shai Hermesh, bývalý člen Knessetu , a tiež bývalí predsedovia krajských zastupiteľstiev.“
„Spriatelili sme sa, telefonovali sme si a zaželali si šťastnú Chanuku. Boli sme tam 5. októbra, dole pri Gaza envelope (pohraničné pásmo v Izraeli). Mali sme so sebou 700 ľudí a bol to úžasný čas. Niektorí z našich pútnikov povedali, že toto podujatie, nevieme prečo, ale bolo také zvláštne byť na tom mieste. Niektorí hovorili, že to bola najlepšia udalosť počas celého Sviatku stánkov a Ofir Lipstein tam stál a vítal nás.“
„Posledné slová, ktoré som od neho počul, boli: „Juergen, musíš sľúbiť, že sa budúci rok vrátiš.“ A o dva dni neskôr som počul správy o raketách dopadajúcich na Gazu a moje prvé myšlienky smerovali k nemu a zavolal som mu. Nedvíhal telefón. Bolo 8:00 ráno. Neskôr som počul, že bol jednou z prvých obetí, ktorú ráno zastrelili.“
„Plánovali sme, ako ste povedali, les, les Be’eri, a toto sa stalo súčasťou ICE, prírodného parku Medzinárodného kresťanského veľvyslanectva, takže [sme] skutočne začlenení do oblasti, kde sa odohral tento hrozný útok. Jazdili sme po uliciach, o dva dni neskôr boli tie isté ulice pokryté mŕtvymi telami, takže pre nás to bolo istým spôsobom, akoby nás tam Boh umiestnil; že On nám tým chce povedať, toto sú ľudia; toto sú vaši priatelia; chcem, aby ste sa o nich postarali. A chcem, aby ste boli zapojení do toho, čo sa deje.“
„Preto sme dnes [a] každý jeden deň od prvého dňa [útoku] zvolali online modlitebné stretnutia. Nie som si istý, koľko ľudí prišlo na naše online modlitebné stretnutie. Pripája sa nás okolo 600 alebo 700 ľudí a odvtedy tento počet stále rástol a už viac ako mesiac je rovnaký. Ľudia sa modlia za Izrael. Dávajú pre Izrael.“
„A verím, že vo viac ako 25 krajinách po celom svete ľudia vychádzajú do ulíc [a] organizujú proizraelské demonštrácie a myslím si, že je to presne preto. Cítili, že existuje vzťah s touto komunitou, ktorý istým spôsobom bol pre nás veľmi tragický, ale zároveň bol nadprirodzeným spojením s ľuďmi, ktorí žijú v Gaza envelope.“
Ku kresťanskému veľvyslanectvu patria ľudia pochádzajúci z celého sveta. Aj Nepálci boli zranení [a] zabití a chápem, že niektorí z nich sa tu zaoberali darovaním. Môžete to trochu osvetliť, keďže to nie sú majetní ľudia?
„Áno, absolútne! Nepálčania sú štedrí, viete, zanechali dar 10 000 dolárov a pritom sú jednou z najchudobnejších krajín na svete. Štedrosť našich ľudí je úžasná. Máme jednu z našich najväčších delegácií v Bolívii. Je to krajina, ktorá je považovaná za najchudobnejšiu krajinu v Latinskej Amerike a nielenže odtiaľ pochádzalo 100 ľudí, čo znamená, že pre tých ľudí, ktorí sem prichádzajú, je potrebné investovať niekoľkomesačný plat, aby boli tu v Izraeli. Tiež zanechali veľmi štedrý dar tu v Izraeli.“
„Sú tu ľudia z celého sveta, či už sú to Filipíny, Bolívia, Tanzánia. Včera som volal cez Zoom s veľkou cirkvou z Tanzánie, ktorá veľkými sumami podporuje aliju pre židovský ľud späť do Izraela. Je to pre nás neuveriteľné.“
„Ich priemerný plat za mesiac je 300 dolárov. Z Tanzánie sme však minulý rok dostali 30 000 alebo 40 000 dolárov na podporu alije. Práve teraz zbierajú dary vo všetkých týchto krajinách, pretože chcú stáť pri Izraeli, keď je to najviac potrebné. A je veľmi potešujúce vidieť, že toto nie je len náboženské vyznanie, ale je to relevantná obeť. Chcú stáť za izraelským národom.“
Mnohé z týchto krajín nie sú priateľmi Izraela. Pozerajú sa na televíziu a možno sa na príbeh pozerajú inak, ako by ste ho možno chceli vidieť. Čo hovoríte na tých ľudí?
„Viete, dokonca aj naši ľudia, dokonca aj v Bolívii, čo bola podľa mňa prvá krajina, ktorá ukončila svoj vzťah [s Izraelom], keď začala vojna. Zároveň jedna z našich najsilnejších vetiev v Latinskej Amerike pochádza z Bolívie. Musíte rozlišovať. Na celom latinskoamerickom subkontinente sú evanjelikálni kresťania a títo kresťania – všetci stoja pri Izraeli. Prečo? Pretože čítajú Bibliu.“
„Viete, deje sa to tak často. Máme dočinenia s pol miliardou evanjelikálnych kresťanov, ktorí sú po celom svete. Pre nás ako kresťanské veľvyslanectvo je nemožné vyučovať ich všetkých. Nedávno som bol v Číne, národe, ktorý nie je super priateľský k Izraelu a rozprával som sa so skupinou pastorov vo veľkom meste. Zastupovali približne milión veriacich v tejto oblasti a hovoril som s nimi o Izraeli.“
„Povedali nám, že sme prví návštevníci, ktorí prišli z Izraela. Myslel som, že im dám veľmi stručné základné učenie o tom, prečo je Izrael dôležitý pre kresťanstvo. Po krátkom čase som si uvedomil, že tomu rozumeli, všetko vedeli, čo som ich učil a tak som sa ich spýtal: Kto vás učil? Niekto vás to musel naučiť!“
„A nikdy nezabudnem, ako sa ten chlapík na mňa pozrel veľkými očami a povedal: Čo tým myslíš, kto nás učil? Iba sme čítali Bibliu. Je to všade v Biblii. Kdekoľvek otvoríš Bibliu, nájdeš Izrael, Izrael, Izrael. Vieme, že musíme žehnať židovskému ľudu. Vieme, že je to vyvolený národ. Vieme, že musíme stáť po jeho boku. Je to globálny jav, ktorý je nezávislý od toho, čo predstavuje vládna politika v týchto krajinách.“
„Evanjelikálni kresťania, pretože čítajú hebrejskú Bibliu, židovskú Bibliu, Tanach, chápu, že musia stáť pri židovskom ľude, pri štáte Izrael.“
Na oboch stranách je teraz veľa ľudských obetí a musíte sa pozerať na masaker, ktorý sa stal 7. októbra, ale tiež na trápenie mnohých nevinných Palestínčanov a to teraz nehovorím o teroristoch Hamasu. Ako to vnímaš, keď sa ako oddaný kresťan pozeráš na vojnu a dotýkaš sa ľudských sŕdc?
„No, keď sa pozriem na to, čo sa dnes deje v Gaze, pripomína mi to, čo sa stalo v Nemecku. V prvom rade, keď hovoríme o nevinných Palestínčanoch, treba povedať, že viac ako 40 % Palestínčanov hlasovalo za Hamas a presne vedeli, za čo [hlasovali]. Bolo to napísané [v ich charte] a jedným z ich hlavných cieľov bolo zabíjať Židov. Je to súčasť ich straníckeho vyhlásenia, takže vytvorili atmosféru, ktorá je veľmi porovnateľná s tým, čo sa stalo v nacistickom Nemecku, kde veľká časť nemeckej populácie skutočne naplno súhlasila s tým, čo robil Hitler.“
„Svojím spôsobom to, čo Nemecko skutočne potrebovalo a čo mi môj otec vždy hovoril, že pre Britániu a Spojené štáty bolo vždy dôležité, aby skutočne silnou rukou išli proti Nemecku, [a] bombardovali nemecké mestá a skutočne dostali Nemecko na kolená. To nás priviedlo takpovediac na Ground Zero, odkiaľ sme mohli budovať nanovo. Inak by tento nacistický duch žil v Nemecku aj dnes.“
„A myslím si, že to je to, čo sa dnes deje v Gaze. Dostáva sa to na úroveň Ground Zero, ale myslím si, že ak to urobíme správne, [a] ak budeme mať Marshallov plán, takpovediac, pre komunitu Gazy , kde investujete do vzdelania [a] kde už nie je tolerované učiť nenávidieť židovský národ, byť proti štátu Izrael. Verím, že toto by mohol byť nový začiatok, reset pre komunitu v Gaze a mohlo by sa to obrátiť na požehnanie pre týchto ľudí.“
Tento príbeh napísala Felice Friedson a je vytlačený s povolením The Media Line