Vedeli ste, že o nijakom Božom mužovi sa toľkokrát nespomína, že bol žehnajúcim, ako o Jakobovi? Izrael (Jakob) požehnal faraóna. Vtedy sa stretli dva rozdielne svety. Faraón, domáci pán, suverénny panovník celej ríše Egypta a Izrael – bezvládny pútnik, vyhnanec, žijúci z milosti. Tento starec nosí na sebe stopy mnohých útrap. Šediny, belšie ako šediny starca, vrásky hlbšie a početnejšie ako u ostatných. Vyzerá o mnoho starší ako je v skutočnosti. Tento neobyčajný, až provokujúci zjav starca vnúti faraonovi prvú otázku: “Koľko je dní tvojho života?”
“Málo ich bolo a zlé boli dni môjho putovania” odpovedal Jakob. Všetko, čo prežíval, akoby znovu bežalo v jeho spomienkach pred jeho zrakom. Pozri sa na mňa faraón, aký som zhrbený a zmrzačený, hovorí sám sebe. Moje roky nedosiahli počet rokov mojich otcov. Aj keď môj život bude kratší, neprestanem bojovať, aby som bol skutočne Boží. Iste sa Izrael rozhovoril pred faraónom o tom, ako ho Boh jeho otcov predivne viedol. Pod mocou jeho slov, akokeby zahorela vo faraónovi túžba byť tiež požehnaný od Boha, ku ktorému sa tento starec v rozprávaní vracal a ktorého meno s hlbokou úctou vyslovoval.
Izrael svojou prítomnosťou vytvoril ovzdušie pre akt požehnania. V Biblii čítame, že Izrael požehnal faraóna. Touto vetou sa končí záznam ich dialógu. Je nesporné, že väčší požehnáva menšieho. Izrael má to, čo mocný a slávny faraón nemá. Prideľuje mu Božie požehnanie.
Požehnávať môžu len ľudia v úzkom spojení s Bohom.
Ondrej Markuš