Autor: Yudit Setz
Domov ICEJ pre preživších v Haife má sedemnásť nových obyvateľov, ktorí prišli do Izraela nedávno z Ukrajiny. Väčšina z nich sa pre aliju nerozhodla dobrovoľne, boli nútení opustiť svoje domovy, priateľov a všetko, čo poznali a do Izraela prišli s jediným kufrom. Okrem toho, že potrebujú miesto na bývanie, oblečenie a iné základné veci, ich najväčšou potrebou je nadviazať kontakt s ľuďmi, či dokonca nájsť komunitu, kde by mohli zapustiť korene v krajine svojich predkov.
Jazyk prorokov
Mnohí z týchto nových obyvateľov hovoria len ukrajinsky a rusky, niekoľkí sa dohovoria čiastočne aj anglicky. Niekedy sa cítia bezmocní, keď sa nevedia dohovoriť s ostatnými, prečítať si názvy ulíc alebo napísať svoje meno miestnym Izraelčanom.
Tejto výzve sme sa rozhodli čeliť a to tak, že sme im v Haifskom domove ponúkli hodiny hebrejčiny. Naša nová zamestnankyňa v ICEJ, Maria, je učiteľka a začala učiť našich vzácnych preživších hebrejčinu.
Po zvládnutí hebrejskej abecedy sa pomaly začínajú učiť slová, dostávajú domáce úlohy a veľmi sa im to páči!
Jedna „študentka“ seniorka sa vyjadrila: „Je to požehnanie, že tu máme hodiny hebrejčiny. Mnohí ľudia trávia veľa času tým, že dochádzajú na hodiny jazyka, ale my sa ho môžeme učiť takmer z domu. Naša učiteľka naozaj chce, aby sme boli úspešní a naučili sa hebrejsky. Je to také milé!“
Ďalší nový obyvateľ z Ukrajiny sa poďakoval nášmu tímu za prácu, ktorú robíme, a povedal: „Ďakujem: „Učenie hebrejčiny je veľmi dôležité, ale nezáleží na tom, či sa študent naučí plynule hovoriť alebo nie. Najdôležitejšie je, aby sme spolu komunikovali, stretávali sa a vytvárali komunitu. Týmto nám predlžujete život.“
Ďalšia študentka sa ochotne podelila o svoje nadšenie z hodín hebrejčiny.
„Keď prišiel údržbár, aby mi doma niečo opravil, ponúkla som mu koláče, ktoré odmietol. Povedal mi však, že by chcel „mayim“ (vodu) a ja som prvýkrát pochopila, čo chce! A dala som mu pohár vody.“
Zoznámte sa s Rivkou
Teraz si povedzme niečo viac o Rivke, jednej z našich najnovších obyvateliek domova v Haife, ktorá má 85 rokov. Vypočujte si prosím jej príbeh o tom, ako prežila holokaust:
„Narodila som sa v Rumunsku, v meste Jasy, ktoré zažilo najhoršie rumunské pogromy. V roku 1941 tam našlo smrť desaťtisíc Židov. Pred začiatkom vojny sme žili v peknom, veľkom dome s krásnou záhradou, ktorý moja stará mama kúpila za zlato. Môj otec neúnavne pracoval ako rezbár a bol to bohatý človek. Keď prišli Nemci, vyhodili nás z domu a nezostalo nám nič. Do nášho domu nasťahovali ľudí z vidieka.
Po vysťahovaní sme si museli prenajímať byty a v tom čase sme sa viackrát sťahovali z jednej ulice na druhú. V zime 1941 poslali môjho otca na nútené práce do mesta Alba Iulia. Moja matka zostala sama s tromi deťmi.
Keď sa otec vrátil, bol veľmi chorý. Stratil polovicu svojej váhy a bol to zlomený človek. Priniesol si aj astmu, ktorá ho trápila po celý zvyšok života.
Po vojne nám nedovolili vysťahovať sa do Izraela. Niektorím, ako napríklad môjmu bratovi, sa to aj napriek tomu podarilo. Dostali sa do Izraela, vtedy nazývaného „Palestína“, prešli cez niekoľko ďalších krajín, ale Briti im zamietli vstup a poslali ich na Cyprus.
Ja a moja rodina sme zatiaľ zostali v Rumunsku, v meste Bukurešť. Neboli to ľahké časy, pretože sme nemali takmer čo jesť. V roku 1950 sme konečne dostali pasy a mohli sme vycestovať. Plavili sme sa do Izraela a cesta nám trvala tri dni. Mala som dvanásť a pol roka. Po príchode nás dezinfikovali proti všiam a potom nás poslali do Atlitu, kde sme boli ubytovaní v rezidencii, ktorá predtým patrila britskej armáde. Každá rodina dostala prikrývku. Spomínam si, že otec priniesol dve prázdne bedničky od pomarančov a mama na ne prestrela obrus a to bol náš jedálenský stôl. Napriek všetkému to môj otec komentoval slovami: „Je také úžasné byť v Izraeli!“
V Atlite sme žili osem mesiacov a potom nás presťahovali do Tirat HaCarmel, kde sme žili v stane. Potom sme dva roky bývali v jednoduchom príbytku, až sme si nakoniec našli trvalé bývanie. Neskôr som spoznala svojho manžela Eliezera, ktorý tiež prežil holokaust a pochádzal z Rumunska. Žili sme v Tirat HaCarmel a narodili sa nám dve deti a máme štyri vnúčatá.
Pred dvoma rokmi začal môj manžel trpieť ťažkou demenciou a museli sme ho umiestniť do domova dôchodcov. Žiť bez neho bolo pre mňa ťažké, a tak som sa nakoniec rozhodla presťahovať do domova v Haife. Dozvedela som sa o ňom od svojej sesternice, ktorá tu žije už desať rokov.
Neviem ani ako to opísať. Prijali ma tak krásne! Mám tu už skupinu priateľov, s ktorými každý deň po večeri sedíme a rozprávame sa o najrôznejších veciach, ktoré sú pre nás dôležité. Keby som predtým vedela, aké to tu je, presťahovala by som sa sem už pred rokmi!“
Oslava narodenín
V Haifskom domove pre ľudí, ktorí prežili holokaust, sú každé narodeniny výnimočné a sú víťazstvom života! Pre obyvateľov, ktorých vek sa pohybuje od 80 do 90 rokov a dokonca sa niekedy blíži k stovke, prípadne je ešte vyšší, už nie sú narodeniny dôvodom na oslavu, ale napriek tomu sa oslavujú!
Obyvateľka blahoželá Chayi
Tím pracovníkov a dobrovoľníkov ICEJ si dáva záležať na tom, aby oslávil každé narodeniny a navštívil oslávenca s piesňou, balónmi a osobným prianím určeným len pre neho.
„Je úžasné, že ste ma všetci prišli takto prekvapiť,“ povedala obyvateľka Emma Kleinerová v deň svojich narodenín. „Vďaka tomu sa človek necíti taký osamelý.“
Pre náš tím je dôležité, aby obyvatelia nášho domova cítili našu pozornosť, aby bolo o nich dobre postarané a aby vnímali našu duchovnú podporu.
„Nie je to o darčekoch ani o torte,“ povedala Chaya, ktorá práve oslávila 90. narodeniny. „Pre nás je dôležitá osobná pozornosť.“
Zvážte možnosť spolupracovať s nami pri starostlivosti o týchto vzácnych ľudí, ktorí prežili holokaust, a to tak, že prispejete na účet:
SK23 0200 0000 0012 9716 0551 (VÚB)
variabilný symbol: 42432
Ďakujeme každému, kto sa rozhodne pomôcť!