“Vy kresťania ste boli sionistami predtým, než sme sa nimi stali my Židia. Je dôležité o tom hovoriť.” To boli slová bývalého izraelského premiéra Benjamina Netanjahua, ktoré v júni adresoval účastníkom modlitbového hnutia Jerusalem Prayer Breakfast na stretnutí v parlamente.
Naozaj, boli to predovšetkým protestantskí a evanjelickí teológovia a pastori, zrodení za reformácie, ktorí ako prví verejne obhajovali obnovenie národného štátu Izrael. Či išlo o puritánov, moravskú cirkev, metodistov, pietistov alebo charizmatické hnutia a hnutia obnovy, títo všetci verili v budúcnosť židovského ľudu v ich pôvodnej vlasti. Reformácia umožnila kresťanom čítať Písmo v ich rodných jazykoch, a tak došlo k znovuobjaveniu mnohých biblických právd, medzi inými aj prísľubu daného Židom, že sa raz opäť zhromaždia vo svojej domovine.
Zrodenie hnutia „hebrejských koreňov“
So zvýšenou dostupnosťou Božieho slova sa – predovšetkým v Európe a Severnej Amerike – zvyšovalo aj povedomie o kľúčovej a trvalej úlohe Izraela v dejinách vykúpenia. Paralelne s tým došlo aj k veľkému prebudeniu židovských koreňov kresťanskej viery. Na mnohých teologických inštitútoch v Európe začal prekvitať výskum Talmudu a Starého zákona.
Vo Veľkej Británii mali veľký vplyv diela Johna Gilla (1697-1771) a biskupa J.B. Lightfoota (1828-1889), keďže ich komentáre obsahovali mnoho rabínskych náhľadov a boli kresťanmi čítané vo veľkom.
V 18. a 19. storočí boli na nemeckých univerzitách založené viaceré „Hebrejské inštitúty“ (Institutum Judaicum), najuznávanejší Franzom Delitzschom (1813-1890) v Lipsku, ktorého komentáre Starého zákona sú často čítané dodnes. Delitzsch bol tiež známy prvým prekladom Nového zákona do hebrejčiny, a to niekoľko desaťročí pred oživením hebrejského jazyka Eliezerom Ben Yehudom.
Alfred Edersheim, prednášajúci na Oxforde, vo veľkej miere tiež prispel k vtedajšiemu rastúcemu chápaniu hebrejských koreňov kresťanstva. Edersheim bol synom z rabínskej rodiny, a pred svojou konverziou študoval Talmud. Jeho významné dielo “Život a časy Ježiša Mesiáša” rozšírili kresťanské povedomie o židovstve Ježiša a evanjelií.
Nový fenomén
Práve toto znovu nájdené chápanie židovstva Ježiša a rannej Cirkvi viedlo k vzostupu ďalšieho fenoménu v kresťanských kruhoch. Mnohí Židia začali veriť, že Ježiš (Ješua) bol ich očakávaným Mesiášom, pričom stále pokračovali v zachovávaní svojich židovských tradícií. Židia, ktorí uverili v Ježiša, i keď nemnohí, boli celé storočia vo všeobecnosti nútení urobiť radikálnu zmenu svojej židovskej identity. Od prvých ekumenických koncilov im bolo zakázané navštevovať synagógu, udržiavať svoje židovské tradície či oslavovať židovské sviatky, vrátane šabatu.
Keď však došlo k znovuobjaveniu židovstva Ježiša a prvých apoštolov, rástlo povedomie o tom, že veriaci prvého storočia sa nepripojili ku kresťanskému náboženstvu, ale boli to jednoducho Židia, ktorí uverili, že Ježiš je Mesiáš. V moderných dejinách bolo toto chápanie prvýkrat vyjadrené v roku 1882, keď Jozef Rabinowitz, syn z rabínskej rodiny, prijal vieru v Ježiša ako Mesiáša. Odmietol však vstúpiť do niektorej z kresťanských denominácií či opustiť židovské tradície. Namiesto toho si zachoval židovský štýl uctievania v rámci jedinečného židovského modlitbového spoločenstva v Kišineve, Moldavsku – kde boli služby vedené v jidiš. Mnohí považujú tento moment za začiatok moderného mesiánskeho židovského hnutia. Ako sa dalo prepodkladať, Rabinowitz zakúsil výrazný odpor zo strany židovských aj kresťanstkých komunít. Zároveň však našiel nadšených podporovateľov v protestantských cirkvách a lídroch ako Franz Delitzsch v Nemecku, ktorý v ňom videl reprezentanta prvotného kresťanstva. Kým Rabinowitz sa stal neskôr členom anglikánskej cirkvi (čo so znepokojením prijali členovia jeho spoločenstva), idea židovských kresťanov získala rastúci záujem medzi protestantmi a evanjelikálmi.
Podľa cirkevného historika, profesora Donalda M. Lewisa, rastúce čísla židovských konvertitov významne ovplyvnili vývoj a teológiu nového hnutia za obnovenie Izraela, predovšetkým v Anglicku. Aj štýl a jazyk Balfourovej deklarácie z roku 1917 vníma Lewis ako veľmi silno ovplyvnený učením týchto židovských veriacich, ktorí boli odhodlanými podporovateľmi znovu obnovenej židovskej domoviny – Eretz Israel.
Rodiace sa mesiánske hnutie zažilo významný rast vo východnej Európe, predovšetkým na prelome 19. a 20. storočia. Podľa známeho luteránskeho pastora Richarda Wurmbranda len v Rumunsku získalo niekoľko desiatok tisíc prívržencov. Podľa štúdie Mitcha Glasera (predseda Chosen People Ministries), žilo pred 2. svetovou vojnou prevažne vo východnej Európe približne 200,000 až 300,000 mesiánskych Židov, pričom len niektorí sa rozhodli nasledovať príklad Rabinowitza a vstúpiť do tradičných cirkví.
Je tragédiou, že viera v Ješuu neuchránila ich životy v krajine reformácie, a počas holokaustu väčšina mesiánskych Židov zahynula v Osvienčime a v iných koncentračných táboroch po boku svojich židovských bratov. Jedna z vtedajších evanjelikálnych cirkví dokonca upravila svoje stanovy v zmysle, že „Židia nie sú vítaní v ich zbore“, nakoľko sú „Kristovými vrahmi.“ Žiaľ, krajina, ktorá pomohla vzostupu kresťanského sionistického hnutia, sa stala krajinou, ktorá napísala najtemnejšiu kapitolu židovsko-kresťanských dejín.
Pohľad na náš pôvod
V súčasnosti zažíva mesiánske hnutie rast znova, približný odhad je 7,000 až 20,000 stúpencov v Izraeli. Pre mnohých dnešných teológov a cirkevných lídrov predstavuje mesiánska židovská komunita malé, ale predsa prorocké Božie znamenie pre naše časy. Dokonca v uplynulých rokoch prebiehali rokovania medzi katolíckym duchovenstvom a mesiánskymi lídrami aj vo Vatikáne. Samotný fakt, že po viac ako 1800 rokoch sa židovský prúd kresťanstva znovu objavil, je nielen fascinujúci, ale zdá sa, že zároveň nanovo obracia náš pohľad naspäť k počiatkom Cirkvi.
Pre mnohých dnešných kresťanských sionistov predstavuje tento malý mesiánsky výhonok tú najoriginálnejšiu formu ich viery. V priebehu storočí mnohí zabudli, že Ježiš bol Žid, a že bol svojimi nasledovníkmi oslovovaný ako „Rabbi“. Jeho učeníci a autori Nového zákona boli všetci Židia. Až do polovice 2. storočia Cirkev stále udržiavala židovské tradície. Prví učeníci sa stretávali v jeruzalemskom chráme, dodržiavali židovské zásady stravovania, a vôbec nemali pomyslenie na začatie nového svetového náboženstva. Pohania boli na začiatku prijímaní veľmi neochotne a krst vôbec prvého pohana Kornélia sa udial až po jasnom a dôraznom usmernení Duchom Svätým (pozri Sk 10).
Dokonca aj keď sa Pavol – apoštol poslaný k pohanom – vyberal na svoje misijné cesty do Malej Ázie, Grécka a Ríma, vždy zdôrazňoval, že svoju službu začína v miestnych synagógach, pretože veril, že evanjeliová dobrá zvesť o príchode Mesiáša bola najprv prisľúbená Židom, a až následne pohanom (Rim 1,16). Keď však boli prví pohania akceptovaní, demografia Cirkvi sa rýchlo zmenila. Už na konci 1. storočia väčšina kresťanov pochádzala z pohanstva, a tak aj vedenie Cirkvi rýchlo prešlo zo židovských do pohanských rúk.
K tejto zmene prispeli dva hlavné faktory. Po prvé – pohanskí konvertiti rýchlo prečíslili židovských veriacich. Mnohé spoločenstvá na území Rímskej ríše, ktoré vznikli ako pôvodne židovské, sa zmenili príchodom veľkého množstva pohanov už za čias sv. Pavla. Po druhé – rímske dobytie Judey za Vespaziána a Tita (r. 69/70), a neskôr za Hadriána (r. 134), zdecimovalo židovskú populáciu v Izraeli, keď dve tretiny obyvateľov boli zavraždené a zvyšok rozohnaný. Jeruzalem zároveň stratil svoje postavenie duchovného centra židovstva.
Je ľahké si predstaviť dôležitosť Jeruzalema pre ranných veriacich. Prvý cirkevný koncil sa konal v Jeruzaleme a Pavol pravidelne navštevoval Jeruzalem, aby popredných apoštolov informoval o svojom misijnom úsilí. Kým tam bol, chodieval do chrámu na sviatky, a stále doniesol dary od nových cirkví, ktoré založil, pre „chudobných svätých v Jeruzaleme“ (Rim 15,26). Zároveň nikdy neprichádzal sám; vždy so sebou priviedol delegáciu nových pohanských konvertitov (Sk 20,4), keďže zjavne chcel, aby si vybudovali pevné spojenie s Jeruzalemom.
Keď bol teda chrám v r. 70 zničený, znamenalo to nielen politické, ale aj duchovné zemetrasenie. V r. 134 Hadrián zakázal Židom vstup do Jeruzalema. Na znak poníženia bola provincia Judea premenovaná na Palestínu, podľa jedného zo starodávnych nepriateľov Izraela, a Jeruzalem dostal meno Aelia Capitolina.
Aj biskupstvo v Jeruzaleme sa takto dostalo do pohanských rúk. Posledný Žid za staroveku, ktorý slúžil ako jeruzalemský biskup, bol Júda Kyriakos, pravnuk Júdu, Ježišovho brata. V r. 135 ho nahradil pohanský biskup Marcus, ktorý už viac nebol „biskup Jeruzalema“, ale „biskup mesta Aelia Capitolina“. Novým duchovným centrom kresťanstva sa stal Rím. Počas nasledujúcich 200 rokov židovský vplyv v Cirkvi nielen poklesol, ale Cirkev sa čoraz viac a viac oddeľovala od Izraela a Židov. V skutočnosti začala Cirkev samú seba vnímať ako „Nový Izrael“, ako Boží vyvolený národ namiesto Židov.
Znamenie nádeje
Znovuobjavenie mesiánskej cirkvi v Izraeli je teda pre mnohých kresťanov nielen časťou súčasnej obnovy Izraela, ale zároveň silným protiliekom na teológiu náhrady i na anti-izraelské postoje. Už aj samotný Pavol používal svoju vlastnú identitu Izraelitu z Benjamínovho kmeňa ako symbolický odkaz pre Cirkev, že Boh svoj ľud neodmietol (Rim 11,1).
Otázka, ktorú si dnes kladú viacerí teológovia, znie: Ako vníma mesiánske židovstvo Nový zákon? Táto otázka mohla byť urážlivá pre rannú židovskú Cirkev, kým pre neskoršie kresťanské spoločenstvá by bola absolútne neprijateľná – napr. pre nemeckú luteránsku cirkev, ktorá mesiánskym Židom rázne bráni zúčastniť sa programu počas ich národných cirkevných dní. Je ťažké pre nich akceptovať fakt, že viera rannej Cirkvi bola naplnením starodávnych nádejí židovského národa.
Prví apoštoli, ako Pavol a Peter, nikdy nemali problém so svojou židovskou identitou, ani keď bojovali za prijatie pohanov do Cirkvi, Kristovho tela. Pavol chápal dejiny vykúpenia ako starobylý olivový strom. Tento ušľachtilý strom vyrástol z koreňov Abrahámovej viery ako tradícia prevažne židovskej nádeje v príchod Mesiáša. Pavol pochopil, že Boh teraz „vytvára miesto“ na tomto starobylom strome aj pre pohanov. Niektoré z ušľachtilých vetiev (Židia) boli čiastočne odrezané, aby tak boli „zaštepené“ divoké vetvy olivy (pohania), a týmto spôsobom mohli čerpať silu a nádej z výživnej šťavy tohto starobylého stromu mesiánskej viery. Pavol videl v tomto procese naplnenie Božieho prísľubu Abrahámovi, že „v tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme“. (Gn 12,3; Gal 3,8)
Táto „náhrada vetvy“ však nebola trvalá, keďže Pavol pochopil, že príde deň, keď Boh znova zaštepí ušľachtilé vetvy naspäť do olivového stromu. Dokonca tomuto návratu originálnych vetiev prikladal veľký význam. V liste Rimanom 11,12-15 vyjadruje úžasnú pravdu: Ak už aj pád Židov priniesol pohanom požehnanie, akým veľkým požehnaním by bolo ich prijatie? Zaštepenie pôvodných vetiev naspäť do stromu bude znamenať uvoľnenie Božej vykupiteľskej moci. Preto kazatelia ako John Wesley očakávali, že toto bude spúšťačom veľkého prebudenia, ktoré ešte len príde.
Mali by sme sa teda sústrediť viac na to, ako by Cirkev mohla dať priestor a platnosť tomuto novému, a stále ešte jemnému výhonku židovských veriacich, znova klíčiacemu pred našimi očami. Cirkev by pri nich mala stáť v modlitbe, v priateľstve a podpore, a zároveň rozpoznávať výnimočnosť našich čias.
Kým teda neochvejne podporujeme Izrael a židovský národ, zároveň uznávame naše neoddeliteľné spojenie a priateľstvo s našimi mesiánskymi bratmi a sestrami, najmä v Izraeli. Týmto spôsobom pomáhame chrániť Cirkev pred teológiou náhrady a svedčíme, že Božie večné prisľúbenia sú naozaj „Áno a Amen“ v Mesiášovi (2 Kor 1,20). Žijeme skutočne neobyčajné časy!
Zdroj: icej.org, Preklad: Františka Olejárová